„O nás bez nás“ oslabuje demokraciu

Názory zdravotne znevýhodnených politikov a političiek bývajú prehliadané, dokonca aj v témach, ktoré sa ich bezprostredne týkajú. Praktika „o nás bez nás“ zapríčiňuje rôzne ničivé dopady, napríklad vyhlášku ministra zdravotníctva zo 14. mája 2025, ktorej schválenie by spôsobilo ohromné počty utrpenia a úmrtí. Petra Eller sa ešte pred touto krízou porozprávala so šiestimi politikmi a političkami so zdravotným znevýhodnením o aktuálnej situácii na Slovensku a o dôležitosti politickej reprezentácie.

Zúčastnila som sa protestu. Hoci sa na stránke organizátorov objavila fotka úseku, kde som sa nachádzala, a to pomerne zblízka, nebolo ma na nej vôbec vidno. To preto, že ležím na vozíku. V tejto situácii vnímam paralelu. Zdravotne znevýhodnení občania Slovenska pôsobia medzi ostatnými občanmi neviditeľne a názory zdravotne znevýhodnených politikov bývajú prehliadané, dokonca aj v témach, ktoré sa ich bezprostredne týkajú.

Podľa údajov Štatistického úradu SR bol v r. 2024 na Slovensku podiel osôb nad 16 rokov hlásiacich niektorý stupeň zdravotného postihnutia ovplyvňujúceho schopnosť vykonávať bežné denné činnosti 31.8 percent (podľa parametrov EU SILC). Podľa dostupných dát osem percent obyvateľov SR bolo držiteľmi preukazu ZŤP. Napriek tomu v slovenskom parlamente v každom volebnom období spravidla nepôsobí viac ako len jedna poslankyňa či poslanec so zdravotným znevýhodnením. V súčasnej vládnej koalícii, ktorá prednostne rozhoduje o stave štátu, dokonca nepôsobí žiaden otvorene zdravotne znevýhodnený človek. Bolo by to len ťažko možné, keďže žiadna strana súčasnej koalície nemá, ani v minulosti nemala, na kandidátke politika či političku, ktorí sa identifikujú ako zdravotne znevýhodnení. 

Považujem za nevyhnutné, aby sme venovali pozornosť aj zdravotne znevýhodneným politikom a političkám, keďže žijú s rovnakou životnou skúsenosťou ako státisíce občanov tejto krajiny. Sú teda v tej najadekvátnejšej pozícii robiť rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú. Bez politickej reprezentácie táto početná menšina nežije v kvalitatívne rovnakej demokracii ako majoritná spoločnosť. Do tohto rozhovoru som preto pozvala všetkých zdravotne znevýhodnených politikov na Slovensku, ktorých sa mi podarilo identifikovať ako pôsobiacich na ktorejkoľvek politickej úrovni, od kandidátok do Národnej rady až po poslancov a poslankyne mestských častí. Dokopy ich bolo len osem. Piati z nich pôsobia v troch politických stranách a traja sú nadstranícki.

Ako vnímate nepomer zdravotne znevýhodnených občanov a zdravotne znevýhodnených politikov? Ako by sa podľa vás mali veci zmeniť, aby sa zvýšili počty volených zástupcov so zdravotným znevýhodnením?

Veronika Veslárová: Celý svoj profesionálny život venujem právu sociálneho zabezpečenia, čiže o starostiach zdravotne znevýhodnených ľudí viem aj z odborného hľadiska, ale ešte mám v tomto prípade výhodu, že zažívam tie potreby a problémy aj z prvej ruky. To je nenahraditeľná skúsenosť, preto je hlas zdravotne znevýhodnených politikov a političiek v parlamente veľmi dôležitý.

V prvom rade je potrebná chuť ísť kandidovať, niečo zmeniť, niečo povedať o našich právach, potrebách a rovnosti. Potom je tu, samozrejme, vec strany, ktorá ich prijme na kandidátku. Ďalej musia vedieť tú tému predať, aby bola súčasťou celej spoločnosti, lebo zatiaľ to nie je ani premiérska téma, ani prezidentská, ani veľmi téma ministra sociálnych vecí. Všetci ju berú minoritne. Naozaj musíme vysvetliť celej spoločnosti, že takmer v ničom nemáme rovnosť a to je potrebné napraviť. Keď už sa občas robia legislatívne zmeny, je to o nás bez nás. Je potrebné, aby ľudia bez zdravotného znevýhodnenia nerozhodovali o tom, ako bude žiť zdravotne znevýhodnený občan, lebo to vie najlepšie on sám a ľudia jemu podobní.

V dnešnej dobe si stále mnohí politici myslia, že sa niekde urobí rampa a to je všetko, čo zdravotne znevýhodnení občania potrebujú. Lenže Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím sa stále porušuje. Ja si myslím, že hlavne treba zmeniť mentálne bariéry. Predsudky voči zdravotne znevýhodneným ľuďom sú podľa mňa to najhoršie, čo môže byť.

Mária Szegfüová: Bohužiaľ, dennodenne sa stretávame s tým, že iní rozhodujú o nás bez nás. Na tvorbe Dohovoru OSN sa podieľali aj osoby so zdravotným postihnutím, takto by mala fungovať aj politika na Slovensku. Bez toho naše hlasy ostanú nevypočuté, problémy nepochopené a nevyriešené.

Myslím si, že zmena je potrebná na oboch stranách: väčší rešpekt od ľudí bez zdravotného znevýhodnenia, pretože nikto nevie, či sa okamihom neocitne práve on sám alebo jeho blízky v rovnakej situácii. Zároveň je dôležitá aj zmena na strane osôb so zdravotným znevýhodnením – vzdelávať sa o svojich právach, nebáť sa vyjadrovať svoje názory a aktívne bojovať za dôstojné životné podmienky. To všetko v súlade s právnymi dokumentmi, ako je napríklad Charta základných práv Európskej únie, ktorá v článku 26 upravuje integráciu osôb so zdravotným postihnutím. Po Lisabonskej zmluve je táto Charta považovaná za primárny prameň EÚ a má rovnakú právnu silu ako zakladateľské zmluvy.

Marek Machata: V prvom rade ľudia so zdravotným postihnutím musia sami chcieť a odvážiť sa kandidovať. Ja odporúčam začať zdola, teda v obci, meste či mestskej časti, a následne skúsiť parlamentnú politiku. Pokiaľ ide o ostatných politikov a spoločnosť, treba zmeniť to, že u nás to zatiaľ nie je nikoho téma, napríklad ani „premiérska téma“. Navyše, okrem výnimky pri strane Za ľudí vo voľbách 2020, kedy som kandidoval napríklad aj ja, nemám pocit, že by pomoc ľuďom so zdravotným postihnutím a ich rodinám bola kedykoľvek programovo nosnou témou pre nejakú politickú stranu. Ale možno by pre začiatok stačil aj úrad vicepremiéra s agendou ľudí so zdravotným postihnutím.

Viktor Pamula: Pomôže osveta o bariérach technických aj právnych. Či už v komunálnej alebo aj vysokej politike sa osoby so zdravotným znevýhodnením musia stretať s predsudkami ohľadne ich veku, skúseností, pohlavia, hendikepu. Preto je pre nás zložité presadiť sa v majorite. Chce to omnoho viac odhodlania a úsilia.

Dominik Drdul: Spoločnosť vykazuje nízky záujem o témy spojené s právami osôb so zdravotným postihnutím, pretože všeobecne prevláda pocit, že sociálnou pomocou, podporou a debarierizáciou je všetko vyriešené. Problém na strane osôb so zdravotným postihnutím vnímam v tom, že nie sú svojím okolím a blízkymi od začiatku vedené k tomu, aby sa vedeli sebavedomo prezentovať, dôrazne si stáť za svojimi presvedčeniami a ambíciami. Potom sa len v malom percente dostanú do politiky. Následne im zriedka niekto niečo prepáči a v lepšom prípade ich neprevalcujú, ale prehliadnu, podcenia. Ja sám som bol málo sebavedomý a priebojný v niektorých momentoch, keď bolo dobré ísť do konfliktu.

Riešiť sa to dá inklúziou osôb so zdravotným postihnutím. Ak budú súčasťou spoločnosti, budú aj v zastupiteľských orgánoch. Okrem toho by sa ľudia so zdravotným postihnutím mali viac prezentovať, pracovať na sebe a snažiť sa uchádzať o miesto v týchto orgánoch a spoločnosť by mala byť viac ohľaduplná.

Jozef Griač: Nielen architektonické bariéry sú príčinou, ale aj psychické bariéry, ktoré majú sami ľudia so zdravotným znevýhodnením vo svojich hlavách, ktoré môžu plynúť z možného pocitu menejcennosti alebo z obavy, že takáto práca bude náročná. Ale na konci dňa všetko súvisí s tým, ako nás vníma spoločnosť ako taká. Stále sa to podľa mojej mienky zlepšuje, aj keď časť spoločnosti je presvedčená, že telesné znevýhodnenie ide ruka v ruke so zníženým intelektom.

Predovšetkým musíme búrať predsudky, ktoré voči sebe máme. Ľudia so zdravotným znevýhodnením nie sú chudáčikovia, ktorí nič nedokážu, a ľudia bez zdravotného znevýhodnenia nie sú bezcharakterné bytosti, ktoré nechcú pomôcť, možno len nevedia, ako to urobiť správne. Keď vypneme tieto predsudky, bude aj viac poslancov so zdravotným znevýhodnením. Zároveň nesmie byť zdravotný stav okamžitý predpoklad na vykonávanie verejných funkcii – musí zostať dôležité kritérium, či na to daný človek má, alebo nie.

Máte podľa vášho pozorovania rovnaké podmienky a príležitosti na vykonávanie vašej politickej činnosti ako vaši kolegovia bez zdravotného znevýhodnenia? 

Veronika Veslárová: Všetko mám náročnejšie. Ja vo svojej práci potrebujem architektonickú prístupnosť, keďže som na vozíku. V parlamente je len čiastočná, či už sa to týka toaliet, alebo prístupov do miestnosti. A to nehovorím o tom, že keby bol nejaký poslanec, povedzme, nepočujúci alebo nevidiaci, taktiež by boli potrebné zabezpečiť iné prístupy, ktoré teraz nemáme.

Mária Szegfüová: Celkovo ľudia so zdravotným znevýhodnením majú v našej spoločnosti menšie šance na uplatnenie sa v politike. Ľudia si nevedia predstaviť, že tieto osoby dokážu rovnocenne pôsobiť vo vysokých funkciách, pričom často rozdiel medzi nimi a zdravými ľuďmi je iba vo fyzickej poruche. Pritom poznáme príklady z praxe, kedy aj prezident krajiny bol na vozíku, no dokázal plnohodnotne plniť svoju funkciu. Napríklad Lenín Moreno v Ekvádore, pričom vedľajším prínosom bolo, že krajinu prerobil na bezbariérovú.

Marek Machata: Ako vicestarosta mám na úrade k dispozícii auto a asistentku, máme bezbariérové sociálne zariadenia a postupne dopĺňame plošiny tam, kde chýbajú. Samozrejme, pokiaľ mám stretnutie v teréne, napríklad na v škole a zasadačka je na poschodí, musím žiadať o zmenu, prípadne sa ospravedlniť.

Viktor Pamula: Väčšina úradov stále nemá bezbariérový prístup alebo toalety. Pre danú obec či mesto je finančne i technicky zložité zabezpečiť takýto prístup. Často to závisí od miery empatie danej samosprávy.

Dominik Drdul: V politickom prostredí nikoho vaše obmedzenia netrápia. Buď sa presadíte, alebo nie. V tejto oblasti je potrebné napraviť nazeranie na osoby so zdravotným postihnutím, ktoré je stále veľmi poznačené predsudkami. Jeden z najhorších problémov je spôsob, akým sa tieto zákony uplatňujú. To sa z opozície dá ovplyvniť iba v relatívne nízkej miere, maximálne cez tlak na koalíciu alebo cez „výchovné“ pôsobenie vo svojich príspevkoch a prejavoch.

Jozef Griač: Pri vykonávaní mojej prace mám nielen rovnaké podmienky, ale aj podporu kolegov.

Čo podľa vás môžu priniesť zdravotne znevýhodnení politici do zastupiteľských orgánov?

Veronika Veslárová: Môžu priniesť inklúziu. Ja napríklad nie som za to, aby bola v rámci samosprávy, povedzme, zvlášť komisia bezbariérovosti alebo komisia pre zdravotne znevýhodnených. Som za to, aby inklúzia a zdravotné znevýhodnenie bolo súčasťou všetkých komisii, ako napríklad komisia športu, kultúry, školstva, sociálnych vecí a podobne. Teda som za to, aby sa otázka zdravotného znevýhodnenia týkala všetkých oblastí a aby si ľudia z každej oblasti uvedomili, že sa nás každá oblasť skutočne týka.

Mária Szegfüová: Zdravotne znevýhodnení politici môžu poskytnúť iný pohľad na veci. V uponáhľanom svete ľudia často nemajú čas, prevláda neistota, strach z budúcnosti, preto si myslím, že riešenie z iného uhla pohľadu môže byť prínosom pre spoločnosť. Ich účasťou a angažovanosťou možno zmeniť svet na lepšie miesto pre každého.

Marek Machata: V tomto považujem zdravotné postihnutie za určitú výhodu. Človek citlivejšie vníma, čo reálne potrebuje k nezávislému životu.

Viktor Pamula: Väčšina osôb so zdravotným znevýhodnením má väčšiu mieru ľudskosti, vnímavosti a empatie. Viac empatie prinesie aj iné pohľady do problematiky.

Dominik Drdul: Osoby so zdravotným postihnutím môžu voči riešeným problematikám priniesť scitlivienie a ukázať iným skupinám ľudí nové perspektívy.

Jozef Griač: Môžeme ponúknuť perspektívu, ktorú intaktný človek neponúkne.

Počas aktuálneho volebného obdobia desiatky tisíc až státisíce občanov vyjadrujú svoju nespokojnosť s rôznymi rozhodnutiami vlády a parlamentu, napríklad prostredníctvom protestov a petícií. Najväčší odpor vyvolali náznaky vládnej koalície, že je žiaduce vystúpenie Slovenska z EÚ a NATO a približovanie sa k ruskej ideológii. Ako vnímate tento konflikt? Aké by to malo podľa vás dopady na Slovákov všeobecne a hlavne konkrétne na občanov so zdravotným znevýhodnením?

Veronika Veslárová: Som jednoznačne za to, aby Slovenská republika odsúdila útoky Ruska na Ukrajinu. Zdravotne znevýhodnení ľudia by určite doplatili na to, keby sme vystúpili z EÚ a NATO, pretože teraz môžu slobodne cestovať, chodiť na lekárske vyšetrenia a zákroky do zahraničia. Mnohé sociálne služby sú financované práve z európskych projektov, napríklad deinštitucionálne systémy*. Keby sme ich nemali, tak ľudia, ktorí sú odkázaní na opatrovateľku alebo opatrovateľa v domácnosti, by museli ísť do zariadenia. Zariadení je navyše málo. V niektorých zariadeniach sú až niekoľkoročné čakacie doby – seniori sa niekedy ani nedožijú umiestnenia. Minister práce, sociálnych vecí a rodiny, Erik Tomáš, nedal do rozpočtu toľko finančných prostriedkov, aby sme ten projekt nemuseli čerpať.

Mária Szegfüová: Slovensko patrí do EÚ, samozrejme, za predpokladu, že politika EÚ bude aj naďalej chrániť základné hodnoty, na ktorých bola založená – rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, slobodu, demokraciu, rovnosť, právny štát a dodržiavanie ľudských práv, vrátane práv menšín. No zároveň by aj Európska únia mala zvážiť niektoré kroky, prehodnotiť svoje priority a poskytnúť členským štátom viac priestoru na vyjadrenie názorov a väčšiu autonómiu. Stojím na strane Slovenska a verím, že túto krajinu je možné zmeniť k lepšiemu.

Marek Machata: Môj postoj vždy bol, je, aj bude jednoznačne proatlantický a proeurópsky. Je mi ľúto, že náš sused už tri roky trpí nezmyselnou vojnou. Vystúpenie z EÚ a NATO dnes považujem za strašenie ľudí. Som presvedčený, že aj tí, ktorí o ňom hovoria, si uvedomujú predovšetkým ekonomické hospodárske dôsledky, ktoré by to malo. V Spojenom kráľovstve sa dnes hovorí o desiatkách miliárd Eur len v priamych nákladoch na Brexit. Aj nás by to pravdepodobne stálo sumu, ktorú si nemôžeme dovoliť.

Samozrejme by sme prišli o všetky iné výhody z pohľadu ľudí so zdravotným postihnutím. Je to napríklad zjednodušená mobilita a rovnaké podmienky pre osoby so zdravotným postihnutím v rámci celej Európskej únie a to nielen pri cestovaní, ale aj v prístupe ku každodenným aktivitám. Mnoho ľudí s ťažkým zdravotným postihnutím pracuje na pracovných miestach, ktoré boli vytvorené vďaka eurofondom a podobne.

Viktor Pamula: Medzi dôsledky by patril znemožnený presun krajinami, neexistencia eurofondov v sociálnej sfére, v domovoch sociálnych služieb, v odstraňovaní technických bariér, pre sociálnu inklúziu v práci, v školstve.

Dominik Drdul: Ja som presvedčený, že naše miesto je v súčasnosti jedine v NATO a v EÚ. Rétoriku premiéra, ale aj iných koaličných predstaviteľov, a to hlavne voči Ukrajine, vnímam ako škandalóznu, škodlivú, pokryteckú a urážlivú. Veľmi ma mrzí tiež necitlivý štýl komunikácie smerom k utečencom pred vojnou, ktorí sú na Slovensku tiež obzvlášť zraniteľnou skupinou.

Jozef Griač: Rusko vnímam nespochybniteľne ako agresora a hrozbu pre liberálnu demokraciu v Európe. Naši starí rodičia a rodičia si vyskúšali žiť pod takýmto vplyvom. Ja tak žiť nechcem. Akákoľvek zmena režimu, či už priama, alebo nepriama, bude znamenať segregáciu ľudí so zdravotným znevýhodnením na úplný okraj spoločnosti.

Zároveň prebiehajú protesty proti rôznym rozhodnutiam v oblasti kultúry, predovšetkým zo strany ministerky Šimkovičovej. V protestujúcich občanoch vyvolali obavy napríklad náhle prepustenia vedúcich pracovníkov kultúrnych inštitúcií a ich výmena za ľudí, ktorí často nemajú dostatočné kvalifikácie. Ďalším z dôvodov je aj výrazné zníženie podpory nezávislých kultúrnych a umeleckých projektov, hlavne ak sú tvorené menšinami a určené pre menšiny. Aká je vaša pozícia vo vzťahu k týmto procesom? Aké dopady podľa vás majú tieto rozhodnutia na občanov Slovenska všeobecne a predovšetkým na občanov so zdravotným znevýhodnením?

Veronika Veslárová: Určite ste videli ten komentár na moju osobu od pána Oskara Rózsu, ktorý je spolupracovník ministerky kultúry. To hovorí za všetko, ak pani ministerka a jej spolupracovníci majú takú rétoriku.

Zatvoril sa napríklad kaštieľ v Budmericiach, kde bol zriadený sociálny podnik, v ktorom pracovali zdravotne znevýhodnení ľudia. Zo strany štátu nebola náhrada, museli si prácu hľadať sami. Zdravotne znevýhodnení ľudia si hľadajú pracovné miesta veľmi ťažko, pretože je existuje názor, že budú čerpať veľa PN a nepodajú také výkony ako ostatní zamestnanci.

Pomohlo by školenie zamestnávateľov, že zamestnanci so zdravotným znevýhodnením sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia, pracujú úplne normálne a chcú si nájsť prácu. No nemôžu sa zamestnať, pretože zamestnávatelia radšej príjmu do pracovného pomeru človeka, ktorý nemá zdravotné znevýhodnenie, hoci nemá také kvalifikácie. Skôr by bolo prospešné, aby štát vytváral pracovné pozície pre zamestnancov so zdravotným znevýhodnením a nie rušil sociálne podniky, ako to bolo v Budmericiach.

Mária Szegfüová: Mali by sme sa sústrediť na budovanie spoločnosti pokoja, mieru, a aj keď existujú rôzne názory, konečné riešenie má byť výsledkom konsenzu a vzájomného porozumenia.

Marek Machata: Veľká časť mojej rodiny vyštudovala VŠVU a živí sa výtvarným umením a reštaurovaním, takže to vnímam veľmi citlivo. Je naivné si myslieť, že niekto, kto systematicky destabilizuje kultúru na Slovensku, bude zároveň citlivý k potrebám akejkoľvek menšiny. Druhou vecou je, ak zle fungujúca kultúra prispieva k vulgarizácii spoločnosti. Je absolútne nemiestne, keď napríklad hudobník Oskar Rózsa komentuje vzhľad a prácu poslankyne Veroniky Veslárovej neprijateľným spôsobom a časť národa mu ešte aj tlieska.

Viktor Pamula: Spôsobujú ešte väčší odpor k menšinám.

Dominik Drdul: Pani ministerku vnímam ako najslabší a všeobecne najmenej kompetentný článok koalície. Je stelesnením toho, akou prioritou je v očiach premiéra tejto krajiny kultúra a jej rozvoj.

Jozef Griač: Akú máme spoločenskú kultúru, takí sme, také vzťahy tvoríme. Vždy to ovplyvňuje správanie ľudí a moci. Ak nám kultúra neukáže, aké predsudky a strachy v sebe nosíme, nebudeme vedieť ich búrať a meniť, teda aj to môže ovplyvniť postoje k ľuďom so zdravotným znevýhodnením.

Koncom minulého roka zdravotníci žiadali lepšie financovanie zdravotníctva a lepšie pracovné podmienky pre prepracovaných zdravotníkov v nemocniciach, ktorým chýbajú základné potreby, nástroje a priestory. Boli preto ochotní podať aj hromadné výpovede a štrajkovať. Ako ste to vnímali vy? Aké dopady má podľa vás aktuálna situácia v zdravotníctve na občanov so zdravotným znevýhodnením?

Veronika Veslárová: Dopady to má katastrofálne na všetkých občanov bez ohľadu na to, či sú zdravotne znevýhodnení alebo nie. Prikláňam sa jednoznačne na stranu zdravotníkov, pretože zdravie je to naozaj úplne najdôležitejšie pre každého.

Riešila som tiež legislatívnu zmenu o umožnení sprievodu v rámci ambulantných aj pobytových zdravotníckych úkonov. Najmä na sebaobslužné úkony, ktoré personál nezvláda, pretože má toho veľa, keďže zabezpečuje zdravotnícke úkony.

Nehovoriac o tom, že polikliniky a nemocnice sú v katastrofálnom stave. Sú to bariérové, staré budovy, kde sú úzke dvere, častokrát tam nie sú výťahy, chýbajú parkovacie miesta vyhradené pre zdravotne znevýhodnených aj bezbariérové toalety.

Ľudia, ktorým bol odmietnutý sprievod, sa častokrát vracajú domov napríklad s dekubitmi. Okrem toho, že sú veľmi bolestivé, tak liečba trvá niekoľko mesiacov a v neposlednom rade je aj finančne náročná, napríklad kvôli potrebe pravidelných preväzov, ktoré sa robia ambulantne, a tak ďalej. Následky hospitalizácie bez sprievodu sú určite náročnejšie ako povolenie sprievodu v nemocniciach a poliklinikách.

Mária Szegfüová: V zdravotníctve sú veľké problémy, ktoré sa výrazne prehĺbili po pandémii. Pacienti majú problém vôbec sa dostať k špecialistovi, alebo aj k obvodnému lekárovi. Nedostatočne je riešená bezbariérovosť zdravotníckych zariadení, ktorá mnohým pacientom výrazne sťažuje prístup k zdravotnej starostlivosti. Poplatky sú ďalším problémom, ktoré dlhodobo nie sú riešené. Článok 40 Ústavy SR upravuje, že občania majú právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotné pomôcky. Skutočnosť je taká, že poplatky sa vyberajú nekontrolovane a často aj v rozpore so zákonom. Som aj za zrušenie výmenných lístkov. Ak človek potrebuje navštíviť špecialistu, musí si brať ďalší deň dovolenky, v prípade osôb so zdravotným znevýhodnením zabezpečiť aj asistenta, aby sa k lekárovi vôbec dostal.

Marek Machata: Domnievam sa, že problém nie je len v platoch, ale v potrebe celkovo lepšieho nastavenia siete nemocníc – či už optimalizáciou siete, alebo zastavením zadlžovania nemocníc, zabezpečením lekárov-špecialistov, ktorí by mali byť odmeňovaní podľa kvality výkonov, aj všeobecných lekárov – zmenou ich odmeňovania či zvýšením ich kompetencii. Výsledkom toho by mal byť spokojný pacient, ktorý dostane kvalitnú liečbu vtedy, keď ju potrebuje. Z hľadiska ľudí so zdravotným postihnutím by mala byť v každom regióne zabezpečená starostlivosť tak, aby ako človek na vozíku, ale aj napríklad človek s autizmom, mohol absolvovať všetky potrebné vyšetrenia v regióne, kde býva. Viem si predstaviť aj zabezpečovanie základnej zdravotnej starostlivosti v domácom prostredí tam, kde je to možné.

Viktor Pamula: Lekári a lekárky žiadajú len komfort pre pacientov.

Dominik Drdul: Tieto protesty vnímam z jednej strany ako opodstatnené, s ohľadom na stav nášho zdravotníctva a na jeho chronické, dlho neriešené problémy. Na druhej strane, ich načasovanie a personálne obsadenie vedúcich predstaviteľov vnímam ako systematické a v určitom aspekte účelové, nakoľko sa objavujú cyklicky s tými istými požiadavkami a vždy s tým istým výsledkom – navýšenie platov lekárov, pričom je to jediný bod, ktorý je vždy naplnený, s ohľadom na prostriedky využívané zdravotníckymi odborármi. Ak teda vôbec k naplneniu nejakého z požadovaných bodov príde.

Jozef Griač: Z mojej strany sa nedokážem prikloniť na žiadnu stranu, pretože viem, že aj výkony lekárov sú rôzne. Na druhej strane mnohé výkony lekárov boli určite málo financované. Mnohokrát nás takéto krízy ako pacientov tlačia k strachu a k obavám.

Predovšetkým ľudia, ktorých životy závisia na nepretržite preplácanej liečbe či osobnej asistencii nemajú možnosť presťahovať sa do zahraničia, pretože snáď žiadna krajina takýmto migrantom neposkytne nevyhnutné liečby a príspevky v dohľadnej dobe. Na rozdiel od väčšiny občanov, ktorí majú možnosť odísť zo Slovenska, sa preto zdravotne znevýhodnení občania Slovenska často cítia byť uväznení v systéme, ktorý dlhodobo stagnuje v riešení kvality ich životov. Školstvo je tu preplnené fyzickými aj medziľudskými bariérami, trh práce priamo vylučuje zdravotne znevýhodnených občanov Slovenska a celkovo nedostatočný systém ich často donúti prežívať v nedôstojných inštitúciách, kde nemajú základné slobody. Existuje podľa vás východisko? Čo a ako je nutné napraviť, aby zdravotne znevýhodnení občania mohli žiť v tejto krajine slobodne a bezpečne?

Veronika Veslárová: Určite je to v tom, že zdravotne znevýhodnení ľudia sú dlhodobo na okraji záujmu slovenských vlád. Za môjho života bol väčšinu času premiér Robert Fico a pokiaľ hovoríme o tom, že on je sociálny demokrat, tak pomoc zdravotne znevýhodneným občanom z jeho strany je veľmi mizivá. Zdravotne znevýhodnení ľudia a zvyšovanie príspevkov by nemali byť len témou pred voľbami, treba ich dobre nastaviť a zároveň treba vytvoriť inkluzívne prostredie, kde ten zdravotne znevýhodnený občan žije.

Ide o mentálne nastavenie súčasnej vládnej koalície, aby si uvedomila, že v tejto republike žijú státisíce ľudí so zdravotným znevýhodnením, potrebujú mať svoje práva a potrebujú byť súčasťou spoločnosti. Nechcú byť len zavretí doma, ale chcú sa zúčastňovať aj verejného života, chcú chodiť do školy, zamestnať sa, chodiť do obchodu, na poštu a toto všetko treba pripraviť tak, aby to bolo samozrejmé. Je potrebné, aby túto problematiku uchopil premiér tejto krajiny a začal sa ňou vážne zaoberať.

Mária Szegfüová: Už v roku 2016 nám bolo vyčítané Výborom OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, že namiesto postupnej deinštitucionalizácie budujeme nové zariadenia. Prežiť svoj život v prirodzenom prostredí, v blízkosti rodiny je základným ľudským právom každého a žiadna inštitúcia nikdy nenahradí rodinné podmienky. Naviac, každý má právo organizovať si svoj život podľa vlastných predstáv, nie podľa predstáv štátu. Neformálni opatrovatelia často musia obetovať svoj vlastný život pre starostlivosť o blízkych a ich práca je nedocenená. Štát musí začať aktívne podporovať rodiny namiesto investovania do zariadení, ktoré ho stoja oveľa viac.

Veľkým problémom je aj absencia školení pre sociálnych pracovníkov a úradníkov. Veď často ani tí, ktorí so zdravotne znevýhodnenými osobami pracujú, nepoznajú význam základných pojmov, ako napríklad právo na nezávislý život, osobná asistencia, rovnosť, právo na integráciu… Som za zavedenie povinnej supervízie posudzovania aj opatery. Taktiež je potrebné zamerať sa na individuálne posudzovanie potrieb jednotlivca.

V rámci EÚ je nevyhnutné legislatívne zjednotiť ľudské práva zdravotne znevýhodnených ľudí a všetkých ostatných. Sloboda pohybu a pobytu je zaručená rovnako všetkým, preto by mala byť poskytnutá pomoc osobám so zdravotným postihnutím za rovnakých podmienok.

Marek Machata: Táto otázka by vystačila na samostatný rozhovor. Východiskom je krajina bez bariér a kvalitný nezávislý život. Pre tých, ktorí môžu a chcú pracovať a študovať, či samostatne bývať, potrebujeme na to zabezpečiť podmienky. Pre ľudí po úraze najmä na prvé roky kvalitné programy, ktoré by im umožnili návrat do života. Pre ľudí, ktorí chcú alebo potrebujú zostať v domácom prostredí, komplexnú podporu nielen pre nich, ale aj pre ich rodiny. Pre ľudí v zariadeniach dostatok miest, kvalitný a odborne zdatný personál a kvalitné služby na úrovni 21. storočia.

Viktor Pamula: Zdravotne znevýhodnení ľudia by mali byť chránenými osobami. Zákonom by sa malo určiť, aby mali rovnaký prístup k práci a vzdelaniu. V súčasnosti neexistujú za nedodržanie týchto pravidiel sankcie.

Ďalej by sa malo o nás učiť už v rodinách a školách, jednoducho pracovať na dosiahnutí citlivého prístupu spoločnosti. Vytvárať nám adekvátne podmienky na debariérizáciu verejného priestoru, chodníkov, úradov, pôšt, spoločensko-kultúrnych budov, aby sme mohli mať právo na dostupný život.

Dominik Drdul: Dôvod, pre ktorý je život osôb so zdravotným postihnutím náročný, sa podľa mňa nedá len tak ovplyvniť z parlamentu, ale treba pracovať na tom, aby sa menili názory celej spoločnosti, jednak čo sa týka rešpektovania a napĺňania práv aj čo sa týka rôznorodosti. Na druhú stranu, aj v legislatíve sa určite dá veľa napraviť, napríklad systémové nastavenie zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím. V súčasnej dobe zamestnávateľ nie je motivovaný prijímať do pracovného pomeru osoby s ťažšími hendikepmi, aj keď sú schopné mentálne pracovať ako iní ľudia.

Jozef Griač: Myslím si, že situácia na Slovensku sa dlhodobo a postupne zlepšuje v mnohých zariadeniach. Je tu veľký tlak na zlepšenie od mnohých neziskových organizácií, aj veľký tlak bývalej poslankyne Európskeho parlamentu Jany Žitňanskej, ktorá apeluje na to, aby sa tieto zariadenia deinštitucionalizovali, čo by mohlo priniesť viac slobody pre zdravotne znevýhodnených ľudí.

Proces zamestnávania znevýhodnených ľudí na Slovensku vstal z mŕtveho bodu. Poznám mnohých, ktorým sa podarilo zamestnať, poznám sociálne podniky, kde znevýhodnení sú schopní pracovať. Mnoho ľudí s postihnutím pracuje aj v neziskovkách. Je dôležité podotknúť, že nie všetci sú schopní zamestnania. Dôležité je mať odvahu, nevzdať sa pred prvou prekážkou. Príkladov je mnoho a ja osobne podporujem každého, kto sa pokúša ísť aj hrboľatou cestou.

---

Ďakujem vám za rozhovor aj za to, že pre zdravotne znevýhodnených obyvateľov a obyvateľky Slovenska vytvárate cesty tam, kde predtým neboli.

Pozn. autorky: V rámci rešpektovania prístupu každej respondentky a každého respondenta v článku zaznievajú pojmy zdravotné znevýhodnenie, postihnutie či hendikep tak, ako ich sami používajú.

Autorka je aktivistka, ktorá sa venuje dôstojnému životu pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. Tento rok bola nominovaná na Novinársku cenu v kategóriách Komentár a Občianska žurnalistika. 

Text publikujeme s láskavým súhlasom online magazínu JÁDU.