V prvom úvodníku Kapitálu z roku 2017 sme písali, že nás vedie „snaha ujasniť si (sami pre seba, ale i pre vás, ktorí nás budete pri tomto hľadaní sprevádzať) podstatu slov a termínov, ktoré používame pri písaní a premýšľaní o témach, ktoré nás zaujímajú a ktoré v iných médiách nedostávajú priestor“. O to sme sa dlhodobo usilovali a niektoré vydania sme preto venovali aj menej zaužívaným pojmom a témam, ako napr. geopoetika, personhood či dekolonizácia múzeí. Podobne sme chceli postupovať aj pri termíne cancel culture alebo, ako sa niekedy v slovenčine zvykne nazývať, kultúra rušenia. Pri tomto pojme sa však naša snaha dostala na pomerne tenký ľad.
Kým sme na cancel culture nahliadali v teoretickej rovine, ako v eseji Pavla Hardoša o zneužívaní termínu konzervatívnymi prúdmi či v úvahe stand-up komika Mateja Makovického o jeho vplyve na humor, všetko šlo pomerne hladko. Ukázalo sa však, že pri náraze tohto fenoménu na žitú skúsenosť sa veci značne komplikujú. Ambíciou čísla bolo priniesť aj kritický rozhovor s bývalým českým pedagógom, ktorý po otvorenom liste niekoľkých študentov a študentiek opustil miesto na umeleckej škole a stiahol sa z verejného i umeleckého života. V tomto liste bol obvinený z nevhodných mocenských a pedagogických praktík, favorizovania vybraných študentov a sexuálnych vzťahov so študentkami. Hoci bol rozhovor konfrontačný a zvažovali sme možnosť rámcovať ho ďalšími kritickými komentármi, časť redakcie s jeho publikovaním nesúhlasila. Rozvinul sa pomerne rozsiahly argumentačný spor, ktorý by sám vydal aj na niekoľko čísel Kapitálu. Pýtali sme sa samých seba množstvo otázok, na ktoré sme len namáhavo hľadali odpovede: Je rozhovor s osobou, s ktorou v mnohom nesúhlasíme, poskytovaním platformy alebo možnosťou kritickejšej analýzy a otvorením diskusie? Ako a kde vnímame hranice žurnalistiky, aktivizmu a ideológie? Kto a z akých pozícií je schopný tieto hranice určiť? Spreneveríme sa svojim princípom, ak text publikujeme alebo naopak, keď ho odmietneme?
Odpovede na tieto a podobné otázky sa u jednotlivých členov a členiek redakcie niekedy až diametrálne rozchádzali. Niektorí považovali nepublikovanie rozhovoru za prejav práve nami zvolenej témy cancel culture, iní a iné prichádzali s rovnako legitímnym argumentom, že nejde o akt kultúry rušenia, ale len o poctivé nasledovanie feministických princípov, ku ktorým sme sa ako redakcia od počiatku zaviazali. A hoci v názoroch sa naďalej rozchádzame, prinajmenšom sme dospeli k rozhodnutiu: text, aspoň v tejto chvíli a podobe, nepublikovať.
Veľa nad situáciou premýšľam, a zo začiatku sa mi zdala vzhľadom na tému čísla paradoxná, možno až komická. Potom som si však uvedomil, že je vlastne prirodzená: ak sa púšťame do súčasných tém a kontroverzných pojmov, je zrejme nevyhnutné naraziť pri definovaní našich vlastných postojov aj na ťažkosti. A to, že redakcia pri hľadaní odpovedí na nové výzvy nemá vždy uniformný názor, je síce, úprimne, niekedy vyčerpávajúce, verím však, že aj znakom toho, že zostáva stále živým a formujúcim sa organizmom.
Náš prvý editoriál z roku 2017 končí slovami: „Termíny nemôžeme používať bezmyšlienkovito, v automatickej obrane proti nepohodlným názorom; je potrebné vrátiť ich do živého dialógu, neustále ich v diskurze obracať hore nohami, uisťovať sa, že sme im dostáli a že sme bdelí voči ich významovým posunom. A vo chvíli, keď nás ovládne pocit, že ich pevne zvierame v rukách, musíme začať odznovu.“ Aj pri téme cancel culture sa ukázalo, že ešte nič nezvierame pevne v rukách a máme sa čo učiť. A to je, myslím, dobre. Dúfam, že nás na tejto ceste budete aj naďalej nasledovať.