Pri príprave tohto čísla som na internete narazil na článok, v ktorom sa píše, že dalajláma sa vo svojich verejných vystúpeniach opakovane vyhlásil za marxistu. Často bývam pri týchto vyhláseniach zmätený, nie som si úplne istý, čo si pod tým mám v roku 2018 predstaviť. A už vôbec netuším, čo si mám myslieť, keď to povie najvyšší duchovný predstaviteľ budhistickej cirkvi. Znamená to, že popri sútrach číta po večeroch Marxov Kapitál? Pozrel som si niekoľko debát, v ktorých sa ho moderátori na túto tému pýtajú. On sa však vždy začne pri slove marxizmus chichotať ako žiačik, ktorý pred celou triedou utrúsil vulgarizmus. Takže stále neviem, v čom dalajlámov marxizmus spočíva.
Dalajlámova rozpačitá reakcia však zďaleka nie je ojedinelá. Pýtať sa dnes na Marxa nie je jednoduché, o tom sme sa pri tvorbe tohto čísla veľmi rýchlo presvedčili. Od začiatku bolo jasné, že periodikum s názvom Kapitál sa musí jedného dňa bližšie venovať i Karlovi Marxovi. Dvesté výročie jeho narodenia nám k tomu prirodzene poskytlo vhodnú príležitosť. Tak ako pri iných témach, držali sme sa našej doterajšej stratégie – snažili sme sa zozbierať materiál od čo najširšieho spektra ľudí, ktorí sa o danú problematiku zaujímajú. Okrem rozsiahlejších článkov a esejí sme sa v tomto prípade rozhodli začleniť do čísla aj anketu, ktorá by zaručila názorovú pluralitu. Oslovili sme veľké množstvo publicistov, umelcov, filozofov, spisovateľov i politikov – žien i mužov. Otázka znela: „Ako vnímate dielo Karla Marxa? Je jeho dedičstvo v niečom i dnes aktuálne?“ Snažili sme sa, aby boli medzi respondentkami a respondentmi zastúpení predstavitelia rôznych politických presvedčení a hodnôt – liberálni, konzervatívni, ľavicoví i pravicoví, mladší i starší. Ukázalo sa však, že na takú otázku chce dnes málokto odpovedať. Dôvody nezúčastniť sa ankety boli rôzne, pohybovali sa na škále medzi miernou agresiou, nezáujmom či neschopnosťou relevantne odpovedať. A veľmi častou odpoveďou bolo ignorovanie otázky. Mal som pocit, že sa nepýtame na kanonického filozofa, ktorý výrazne zasiahol do myslenia dvadsiateho storočia, ale na niečo neslušné a nevhodné, akoby som na kare neustále dobiedzal do pozostalých, či ešte majú nejaké chlebíčky.
Nakoniec sme vyzbierali odpovede, ktoré zastupujú viacero táborov – niektorí respondenti tvrdia, že celý Marxov ideový konštrukt je chybný, iní hovoria, že dnes je už neaktuálny, ďalší v ňom naopak stále vidia zdroj inšpirácie k premýšľaniu nad sociálnou nerovnosťou, ale napríklad i nad poňatím času. Je možno symptomatické, že viaceré odpovede nie sú zo Slovenska – prišli z Poľska, Maďarska, z bývalej Juhoslávie, Anglicka či Česka. Veľa som premýšľal nad tým, ako by táto anketa dopadla, keby sme ju robili medzi akademikmi, publicistami a umelcami v Nemecku či Francúzsku. Odpoveď, bohužiaľ, asi všetci dobre poznáme.
Okrem ankety sme sa na Marxovo dielo, samozrejme, zamerali i v mnohých textoch. Niektoré ho vnímajú kriticky, iné sa zaoberajú menej známymi a diskutovanými aspektmi jeho myslenia. Michal Lipták sa zamýšľa nad pojmom triedy, ktorý už Marx nestihol širšie rozpracovať, Michal Puchovský sa zameral na Marxovo poňatie náboženstva. Joseph Grim Feinberg popisuje dielo významného kanadského marxistického filozofa Moishe Postona, ktorý v marci tohto roku zomrel. Všímame si aj vplyv Marxovho učenia na umenie – Dominika Moravčíková píše o zobrazovaní tried vo filme Nightcrawler; Jakub Juhás prináša profil skladateľa Cornelia Cardewa, ktorý bol v sedemdesiatych rokoch zástancom marxistického prístupu k hudobnej tvorbe; Denis Mačor recenzuje posledný biografický film o slávnom filozofovi s názvom Mladý Karl Marx; a Roman Kanda analyzuje, aký je v Marxovom poňatí vzťah medzi mocou a umením. V rubrike Susedský Kapitál sa venujeme Marxovmu obrazu vo verejnom priestore – Anita Kőműves i Łukasz Grzesiczak hovoria o osudoch sôch a ulíc, pomenovaných po Marxovi v Maďarsku a v Poľsku.
Práve v texte Anity Kőműves sa píše o tom, ako Maďarská akadémia vied vyhlásila, že Marxovo meno, rovnako ako meno filozofa Georga Lukácsa, „sa smie používať, ale je to znepokojujúce“. Po práci na tomto čísle mám pocit, že v tomto ohľade je na Slovensku situácia podobná. Som presvedčený, že ak by sme sa v ankete pýtali na akúkoľvek tému či osobnosť, ktorá je napríklad blízka neoliberálnym hodnotám, dostali by sme toľko odpovedí, že by sme nimi mohli naplniť niekoľko čísel. Pri Marxovom mene však nastáva akési trápne ticho, akoby sme sa obávali, že šliapneme vedľa, že sa zdiskreditujeme. Pri tomto „znepokojení“ však nemôže dôjsť k žiadnemu dialógu, k žiadnemu kritickému náhľadu na vlastnú minulosť, a teda ani na prítomnosť. Zostávame uzavretí vo svojich bublinách, spokojní so svojím svetonázorom, ktorý sme si predsa tak dlho budovali. Dúfam, že texty, ktoré vám v Kapitáli prinášame, napomôžu tomu, aby aspoň niekoľko tých bublín prasklo.
