V priebehu minulého leta sme sa v redakcii Kapitálu zhodli na tom, že každý rok venujeme jedno číslo osobnosti, ktorá zatiaľ nie je v slovenskom prostredí známa a ktorá je nám svojím dielom, myslením a činmi blízka. Našou ambíciou je priniesť raz ročne do nášho prostredia nové zaujímavé meno, ktoré by náš diskurz obohatilo a otvorilo v ňom nové výzvy a témy.
„Som čierna, lesba, matka, bojovníčka a poetka“ – týmito slovami sa zvykla predstaviť Audre Lorde pri svojich verejných vystúpeniach. Ale o tom, že osobnosťou, ktorú tento rok predstavíme, bude práve táto feministická aktivistka a spisovateľka, nerozhodli len tieto jej rôzne identity. Vo svojom bohatom diele sa popri problémoch čiernych ľudí, kritike bieleho feminizmu či lesbickej skúsenosti venovala aj ďalším témam, ako napríklad intersekcionalita či politické aspekty choroby. Aspoň niektoré sa vám pokúsime v tomto čísle Kapitálu predstaviť.
Základom sú dve dnes už kultové eseje samotnej Audre Lordovej, ktoré vám prinášame prvýkrát v slovenskom preklade. Prvou je veľmi osobný a citlivý text Syn: perspektíva černošskej lesbickej feministky. Lorde v ňom popisuje výchovu svojho syna v domácnosti, v ktorej žila so svojou partnerkou. Téma výchovy detí pármi rovnakého pohlavia je silno prítomná a žiaľ veľmi zneužívaná aj v politickom boji na Slovensku, čo sa ukázalo aj počas prezidentských volieb. Preto publikovanie tohto textu považujeme v dnešnej dobe za zásadné. V druhej eseji, Pánove nástroje nikdy nerozoberú pánov dom, Lorde poukazuje na problémy takzvaného bieleho feminizmu, ktorý v istých situáciách opakuje práve tie patriarchálne vzory, proti ktorým pôvodne bojoval.
Lorde pochádzala zo Spojených štátov, počas niekoľkých rokov však strávila dlhší čas aj v Nemecku, kde výrazne napomohla aktivizácii čiernej nemeckej komunity. Preto sme pre vás pripravili rozhovor s dvoma jej spolupracovníčkami a priateľkami z tohto obdobia (1984 – 1992), akademičkou a režisérkou Dagmar Schultzovou a spisovateľkou a aktivistkou Ikou Hügel-Marshallovou. Rozprávali sme sa s nimi nielen o diele a živote Audre Lordovej, ale aj o minulosti a súčasnosti afronemeckej komunity. Pri tejto príležitosti sme ich pozvali aj do Bratislavy, kde si ich budete môcť 29. apríla vypočuť v rámci nášho diskusného formátu Kapitalks. Súčasťou večera bude aj premietanie filmu Audre Lorde: Roky 1984 – 1992 v Berlíne, ktorého recenziu od Alexandry Gabrižovej nájdete vo filmovej rubrike.
Tému uzatvárajú dva texty o autorkinom diele. Dominika Moravčíková sa venuje knihe Rakovinové denníky a premýšľa o tom, ako vnímanie choroby pôsobí na normativitu tela a ako sa dá choré telo dekolonizovať. Číslo uzatvára článok známej britskej novinárky Reni Eddo-Lodgeovej, v ktorom spomína na svoje prvé stretnutie s dielom Audre Lordovej a popisuje, čo znamenalo pre jej vlastný aktivistický a publicistický život.
Eseje, prednášky a básne Audre Lordovej sú okrem svojich literárnych kvalít dodnes silné aj preto, že sa neboja tematizovať osobnú skúsenosť autorky a skrz ňu osvetliť širšie spoločenské problémy. Preto mám tušenie, že by ocenila dva texty z tohto čísla, na ktoré by som ešte chcel upriamiť pozornosť. Oba sa venujú zosnulému slovenskému umelcovi Michalovi Moravčíkovi, ktorého retrospektívnu výstavu usporiadali galérie v Žiline a Banskej Bystrici. Roman Gajdoš nám cez osobnú spomienku približuje tieto výstavy i umelcovo dielo a Jana Kapelová, umelkyňa, kurátorka a vdova po umelcovi, sa s nami podelila o text ešte intímnejší – o denníkové záznamy, ktoré si zapisovala po manželovej smrti. Veľmi si vážime, že tieto texty nájdete na stránkach Kapitálu, lebo rovnako ako Audre Lorde, my tiež veríme, že treba písať a hovoriť aj o bolestivých a ťažkých veciach. Ticho nás totiž neochráni.
Tomáš Hučko
