2019 04 Audre LordeLiterárny KapitálMichel Houellebecq – symptóm kolektívnej frustrácie

Peter Žiak11. apríla 2019613

Napísať negatívnu kritiku na nový Houellebecqov román by nebolo náročné. Autor prináša opäť ten istý príbeh o znudenom a rezignovanom štyridsiatnikovi, ktorý sa stále viac ponára do svojej osamelosti a láme palicu nad súčasnou Európou. Houellebecq je považovaný za nihilistu a reakcionára. Navyše označil Trumpa za jedného z najlepších amerických prezidentov a opakovane pripomína, že neuznáva Európsku úniu. Dosť dôvodov na to, aby bol človek, ktorý ešte verí, že svet sa môže posúvať dopredu, znechutený. Treba sa však zamyslieť nad tým, čo očakávame, prípadne požadujeme od literatúry, a či nás viac zaujíma text, jeho autor alebo potvrdzovanie si našich vlastných politických postojov.

 

Typ frustrovaného bieleho muža, ktorému emancipované ženy zaberajú miesta na pracovnom trhu a navyše si samy vyberajú sexuálnych partnerov, sa už stal sociologickou kategóriou. Florent-Claude, hlavný protagonista románu Serotonín, ju do veľkej miery reprezentuje (najmä vo vyjadreniach voči ženám). Štyridsaťšesťročný zamestnanec ministerstva poľnohospodárstva, ktorý má okrem dobrého platu na účte aj pomerne vysoké dedičstvo po rodičoch, žije v Paríži s mladou Japonkou z prostredia umeleckej bohémy. Jeho život je napriek finančnému nadbytku prázdny a nudný. Po tom, čo nájde v partnerkinom počítači videozáznamy skupinových sexuálnych orgií, na ktorých sa sama zúčastňuje, dospeje k záveru, že pokračovať v kariére a žiť v partnerskom zväzku z prostej zotrvačnosti nemá zmysel. Dá výpoveď a bez slova odíde z bytu, aby sa ubytoval v jednom z mála parížskych hotelov, kde ešte nie je zakázané fajčiť v izbách. Začína žiť v takmer úplnej izolácii, výnimkou sú len pravidelné návštevy lekára, ktorý mu predpisuje recept na Captorix – najnovšie antidepresívum produkujúce serotonín (hormón šťastia).

 

Každý, kto pozná Houellebecqa, vie, že napriek názvu jeho román nebude o šťastí, ale o jeho nemožnosti. Vo svetoch, ktoré francúzsky románopisec vytvára, hlavný protagonista šťastný byť nemôže a po sérii pokusov zväčša uniká do samoty. Už od prvého románu Houellebecq oživuje túto postavu a necháva ju zakaždým prežiť vyhrotenú podobu liberalizmu – sexuálneho i ekonomického. Láska je v spoločnosti, kde si ľudia vybrali sexuálnu slobodu a kariéru, stále menej trvácna. V kríze však nie sú len partnerské vzťahy a rodina, ale aj tradičné hospodárstvo prepojené s regionálnou výrobou, domácimi podnikateľmi a farmármi. Práve to je jedna z dôležitých tém posledného Houellebecqovho románu, najmä v kapitolách odohrávajúcich sa na normandskom vidieku. Florent-Claude v týchto epizódach trávi dni u svojho priateľa Aymerica, potomka starého šľachtického rodu. Ten je rovnako frustrovaný, hlavne po tom, čo ho opustila žena kvôli mladému anglickému umelcovi. Jeho farma na produkciu mlieka navyše krachuje, pretože nedokáže konkurovať importu lacnejšieho mlieka zo zahraničia. Do podobnej situácie sa dostáva mnoho farmárov a na vidieku dochádza k vzburám a protestom. Florent-Claude ako bývalý zamestnanec ministerstva vidí hlbšie do globálnej situácie a zasväcuje priateľa do postupného a systematického plánu likvidácie malých podnikateľov riadeného z Bruselu. Houellebecq veľmi priamo tematizuje neistú situáciu strednej triedy a jej stále ťažšiu adaptabilnosť na podmienky globálneho trhu, ktorý ovládajú nadnárodné spoločnosti.

 

Stredná trieda v kríze

 

Výrazné profitovanie stredných vrstiev z hospodárskej prosperity po druhej svetovej vojne dnes ohrozujú veľkí hráči, ktorí ovládajú voľný trh, navyše s podporou dominantnej politickej ideológie neoliberalizmu. Z dvoch základných pilierov idey Európskej únie – konkurencie a solidarity – je dnes ten druhý oveľa slabší. Sociálna politika ustupuje podpore ekonomického rastu najsilnejších. Stredná trieda sa ešte ako-tak drží, ale jej dolnej hranici hrozí často deklasovanie. Ak navyše porovnáme finančnú situáciu tejto vrstvy v západných krajinách (u ekonomických lídrov) a v strednej Európe, ukáže sa existencia „dvojrýchlostnej“ Únie ako faktická realita. Tento význam si môžu spojiť s Houellebecqovým románom slovenskí čitatelia a čitateľky, ktorí by mohli oprávnene tvrdiť, že Florent-Claude sa vlastne nemá na čo sťažovať. Neohrozuje ho finančná bieda a neprežíva od výplaty k výplate ako mnohí zamestnanci verejného sektora u nás. Dezilúzia, ktorej podlieha, teda nemá pôvod v existenčných problémoch, ako skôr v tých existenciálnych; v nedostatku zmyslu a pocite absurdnosti. Sociálne ťažkosti sú prítomné skôr v podobe anticipácie (sledovanie farmárskych protestov a zhoršujúca sa situácia malých podnikateľov) a to, čo hrdinu reálne sužuje, je absencia integračného rozmeru civilizácie. Niečoho, čo by zahrnulo jednotlivca do väčšieho celku a vďaka čomu by nemusel hľadať uspokojenie iba v sexe, spotrebiteľskom konzume a kariérnom raste.

 

Houellebecqove osobné názory prednesené v médiách reprezentujú postoje mnohých príslušníkov jednej generácie, ktorí si myslia, že udalosti z mája 1968 viedli k rozpadu ideálnej spoločnosti, kde úcta k autoritám a poslušnosť žien v domácnosti zabezpečovali harmóniu a univerzálne šťastie. Nemali by sme však autorove romány stotožňovať so skutočným svetom. Ide vo viacerých ohľadoch o hyperbolu. Vízia sveta, ktorú svojej čitateľskej obci v najnovšom románe podsúva, je zbavená možnosti akejkoľvek pozitívnej zmeny a v závere príbehu prináša nádej iba v odkaze na božiu milosrdnosť, čo ešte viac umocňuje finálny dojem, že ľudia už nie sú schopní (a ani ochotní) zvrátiť úpadok civilizácie. Literatúra je však miesto, kde platí iná morálka. Nikto v nej nie je povinný šíriť nádej a optimizmus.

 

Florent-Claude svoj vlastný život interpretuje ako postupný a nevyhnutný úpadok. Veľkú časť príbehu tvoria retrospektívne návraty, a je to práve nostalgia za mladosťou, keď mohol zachrániť niektorý zo svojich vzťahov, ktorá spolu s nezáujmom o okolie vytvára odstup postavy voči svetu. V jednej pasáži dokonca ďalekohľadom tajne pozoruje život svojej bývalej priateľky Camille, ako prežíva bežné dni so svojím synom. Aj ona ostala osamelá. Osamelosť je však pre houellebecqovské postavy rozpoložením umožňujúcim z dištancie demaskovať iluzórnu a veľmi nestálu povahu šťastia v dnešnej dobe – šťastia, ktoré sa často spája s frustráciou a depresiou, lebo je postavené na neregulovanom užívaní slasti. Každá slasť však narazí na limity. Telo starne a unaví sa. Túžba sa pod vplyvom všadeprítomných stimulov a absencie zákazu otupí. A bežnému človeku sa raz minú aj peniaze. Florent-Claude sa dostal do štádia únavy a vyhorenia. Po sexuálnych dobrodružstvách a kariérnom úspechu nič ďalšie nenasleduje. V Houellebecqovom svete máva posledné slovo filozof Schopenhauer – čím viac sa človek oddá životu, tým väčšie bude jeho následné utrpenie. Utrpenie je totiž nevyhnutným následkom ľahostajnosti sveta voči úpadku indivídua.

 

Estetika fádnosti

 

Serotonín je pokusom o vytvorenie obrazu súčasného sveta, v ktorom zrazu prestane pôsobiť vábenie reklám, značiek a zážitkov, aby sa odkrylo to, čo túto spoločnosť skutočne stmeľuje – neustály boj o moc a úspech. Odpadávajú ľudia, ktorí nie sú dosť priebojní, ktorí odmietajú súťažiť, ktorí strácajú erekciu. Houellebecqov rukopis je zámerne fádny, nechce vyvolať vzrušenie ani rozkoš z jazyka. Sleduje pravý opak – proti dominantnej životnej stratégii konzumnej spoločnosti spočívajúcej v estetizovaní života stavia románopisec prózu upadajúcej existencie, pesimizmu, straty libida. O čo väčší gýč produkuje kapitalistický svet reklám a spotreby, o to je depresívnejšia Houellebecqova próza. Iba tak sa dá ospravedlniť tá iritujúca pasivita hlavného protagonistu, ten jednoduchý jazyk a banálny dej. Štýl však nie je iba prispôsobením jazyka vopred danej téme, ale aj prejavom autorovho vnímania skutočnosti. Nepochybne by sa dala tá istá látka spracovať dramatickejšie, autor mohol zvoliť kvetnatejší jazyk, byť menej explicitný a prvoplánový. Houellebecq sa ale zrieka pátosu, pôvabného jazyka a zložitej formy, čo mu francúzski akademici neodpustia, ale mnohí čitatelia určite oceňujú práve toto gesto. Jeho štýl písania pôsobí voči masmediálnemu a reklamnému pozlátku kontrastne, možno autentickejšie. Snáď aj práve preto je v západnom svete taký populárny – čitateľom poskytuje únik od prefabrikovaných obrazov šťastia.

 

Treba však na záver dodať, že Serotonín nie je tak komplexne prepracovaný ako predošlé autorove romány. Houellebecq sa drží tej istej tematiky a obvyklého štýlu rozprávania, čo je pre spisovateľa prirodzené a vytvára to jeho autorskú poetiku, ibaže tentokrát absentuje výraznejšia interakcia medzi postavami, a tak dominuje najmä vnútorný monológ postavy hlavnej (ktorá je zároveň priamym rozprávačom). Následkom je ešte vypuklejšia pasivita, strnulosť a odstup hlavného protagonistu voči ostatným postavám a voči svojmu prostrediu. Houellebecq nakoniec stavil na to, čo jeho próze dáva typicky pochmúrny výraz – chladné sociologické analýzy prestupované existenciálnymi úvahami o absurdnosti bytia, ktoré fungujú ako obranný mechanizmus pred zradnou príťažlivosťou života spôsobujúcou v konečnom dôsledku iba utrpenie.

 

Houellebecq, Michel: Sérotonine. 1. vyd. Paris : Flammarion, 2019. 347 s. ISBN 978-2-0814-7175-7

 

 

Autor vyštudoval estetiku a francúzštinu, pracuje ako odborný asistent na Katedre translatológie FF UKF v Nitre

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *