Verím, že intimita spoločného stolovania v protiklade s obyčajnosťou aktu jedenia ponúkajú dobrú platformu pre rozhovor. Slastným pomľaskúvaním sa otvárajú dvere empatie. Dobre sa potom hovorí o guláši rôznych identít, hoci aj naprieč planétou, pretože nič nie je „naše“. Všetko sa neustále premiešava, prevára a výsledok je Náš. Všetkých, a to ľudí i neľudí. Cez suroviny, pokrmy i nápoje, pri každom jedle premýšľajme o pôvode, stretnutí a ovplyvňovaní. Veď len v našom blízkom okolí sme inšpirovaní a formovaní takými rôznymi vplyvmi. Vieme však povedať, čo je maďarské, čo je slovenské, aká surovina je tureckým dedičstvom, ktorý spôsob prípravy jedla pochádza z rómskej kuchyne, aké chute priniesla vietnamská kultúra a čo všetko z toho znamená apropriácia a dekolonizácia? Málokedy si predstavujeme príbehy surovín, pokrmov či spôsobov ich prípravy, hoci ležia priamo pred nami na stole. Niečo sa nám môže zdať klamlivo samozrejmé, napríklad izraelský pôvod lahodnej cícerovej nátierky, ako to popisuje Elena Teplanová v texte Cícer sa po arabsky povie hummus. Iného sa zase nechceme vzdať, a to napríklad environmentálne zaťažujúcej, nadmernej konzumácie mäsa. K zamysleniu nás sugestívne vedie Zuzana Miháliková, ktorá si v reportáži všíma prepojenie feministických hnutí a vegánstva. Áno, súhlasím. Vieme však naisto povedať, či je pre životné prostredie škodlivejší avokádový toast alebo mastný burger? Britské umelecko-výskumné duo Cooking Sections premýšľa trochu inak. Nepredstavujú si budúcnosť nutne vegánsky, ale ani striktne mäsožravo. Prichádzajú s pojmom „climavora“. Človeka opisujú ako tvora, ktorý sa stravuje tak, aby predchádzal ďalším klimatickým zmenám. Okrem obrázkov z ich bohatej praxe, ktoré ilustrujú toto číslo, na prostrednej dvojstránke nájdete recepty z projektu Climavora, ktoré sú utopickými návodmi na niektoré zásadné zmeny planetárneho povrchu v dôsledku klimatických zmien spôsobených človekom.
Keď nad tým všetkým premýšľam, cítim sa trochu stratený, ale zároveň je pre mňa to množstvo výziev, ktorým čelíme, vzrušujúce. A upokojuje ma vidina víkendu. V sobotu pečieme chlieb, výsledok našej romantickej spolupráce s kvasinkami a baktériami. Niečo také „triviálne“ ako múka sa vďaka práci miliónov živých tiel stáva zdrojom vitálnych živín a dôležitých minerálov. Vždy je to pre mňa zázračné. A potom nedeľa. Patrím medzi ľudí, ktorí aj tento víkend vymenia domáci vývar za dobré fóčko alebo búnča. Myslím, že budem musieť zase vystáť nemalý rad, ale po dlhých sobotných večeroch je to láska! Vojdeme do bistra neďaleko bratislavskej hlavnej stanice, pokorne pozdravíme xin chào, a poviem si, ako dobre, že sa zaujímam, že to bolo dobré gesto. Ale naozaj? Objednáme si, zaplatíme, najeme sa a odchádzame. Šťastní. Vždy si ale vzápätí spomeniem, ako zriedka (rozumej takmer nikdy) sedím s vietnamskými spoluobčanmi a spoluobčiankami na pive alebo v kine. Som preto veľmi rád, že sme sa o postavení vietnamskej diaspóry v Európe a USA mohli porozprávať s významným vietnamským umelcom, performerom a zakladajúcim členom hanojského Nhà Sàn Collective, Tuanom Mamim. Palestínsky farmár a aktivista Saad Dagher nás zas v rozhovore s Tomášom Uhnákom oboznamuje s komunitnou vzdelávacou praxou, ukazuje nám, že aj v polopúšti pod politicko-ekonomickým nátlakom sa dá pestovať nutrične bohatá a chemicky neošetrená strava. To všetko pod manifestom agroekológie. Enormný zisk totiž nemusí byť v popredí nášho záujmu. Družstevné bistro Tři ocásci v Brne funguje na podobných základoch udržateľnosti a dostupnosti zdravých pokrmov a dočítate sa o tom v ich manifeste. Matej Makovický zas pridáva postreh, že podobne ako mnohé produkty západnej modernity, aj zdravé jedlo sa stalo luxusom, komoditou.
Na stole teda máme mnoho cieľov. Bude čo meniť, pomyslím si. A niekedy stačí ostať vo vlastnom tele, aby sme mohli uvažovať o scitlivovaní vzťahov mimo neho. Jedlo je na epidemiologickej úrovni spoluprácou, o tom sa dočítate v texte Tomáša Uhnáka o črevnej ekológii, ktorý je zamyslením nad vzťahom komunít baktérií a kvasiniek v našich tráviacich traktoch k poľnohospodárskej produkcii. Monokultúry na poliach totiž vedú k monokultúram v našich útrobách. Živiny nám unikajú, šliapeme po biodiverzite v krajine i v nás. Čím sú komunity homogénnejšie, tým budú krehkejšie. To už sme mohli vedieť dávno.
