Minulý mesiac sme mali v redakcii veľmi vzácnu návštevu. O starnutí sa s nami prišli porozprávať slovenské spisovateľky Etela Farkašová a Irena Brežná. Už pri tejto príležitosti som si uvedomoval, aká je to citlivá téma a ako veľa sa o nej ešte musím učiť. Je v poriadku, ak niekoho pozveme na rozhovor, pretože je „starý“ a patrí k starším spisovateľkám? Kto ich tak nazval – my? Kde sme na to vzali právo? A čo ak sa tak vôbec necítia? Moje obavy sa však ukázali ako prehnané, obe hostky prišli v dobrej nálade a diskutovať s nami o rôznych aspektoch starnutia ich očividne bavilo.
Rozhovor medzi nimi, ktorý nájdete na štvrtej strane, je akýmsi rázcestím celého čísla. Od úvodných slov Ireny Brežnej, ktorá starobu vymedzuje ako svojskú emigráciu („Pre mňa ako emigrantku je starnutie ako emigrácia, pretože človek neustále pomaly opúšťa dôverne známe miesta, a to nielen svoje telo, ale aj spôsob myslenia a to, ako sa prezentuje vo svete – a to sa mení. Čiže prichádzam do niečoho nového a akoby som sa neustále stretávala s novou krajinou. Pri očividnom starnutí je to ako príchod do novej krajiny, v ktorej sa musím akosi znova zorientovať. Ale starnutie je postupná emigrácia, lebo keď emigrujete, musíte hranicu prekročiť v jednom okamihu, toto je však postupné emigrovanie. V tomto zmysle to nie je také brutálne ako ozajstná emigrácia, pri ktorej človek pred niečím uteká, ale zo začiatku je to rovnaký pocit straty – niečo známe sa začína meniť a ide o to, aké kompenzačné mechanizmy si začnem vytvárať a zisťovať, čo je na tej situácii pozitívne.“), sa postupne rozhovor dotkne takmer všetkých tém, ktoré sú pre nás v tomto čísle dôležité: aktivizmus v staršom veku, sexualita a starnutie, prezentácia starých ľudí v kultúre a médiách, ageizmus, snaha byť neustále „duchom mladý“, popieranie starnutia, diskriminácia a stereotypizácia, športovanie starších ľudí.
O starnutí sa veľmi nehovorí, akoby to bolo jedno z posledných tabu. Ako vo svojej eseji píše Táňa Sedláková z občianskeho združenia Zrejme, ktorá nám pomáhala pripraviť toto číslo, dnes sa „nosí predovšetkým mladosť ako jednoznačná nositeľka rastu, úspechu a pokroku. Oceňuje sa produktivita a s ňou spájaná ambicióznosť, rýchlosť a výkonnosť v práci či vo voľnom čase (ak nejaký zostal), práca na sebe a svojom osobnostnom rozvoji. Trendy je tiež nezávislosť a samostatnosť, prípadne ďalšie hodnoty, okolo ktorých je vystavaná súčasná konzumná a individualistická spoločnosť. Toto sú sily, ktoré napínajú naše každodenné úsilia a formujú naše očakávania, voľby a preferencie vrátane toho, akým spôsobom vnímame a prijímame vlastné starnutie a starnutie ďalších ľudí okolo nás“.
Už samotné slovo starnutie a starý sa ukazuje ako problematické a na konci rozhovoru sa k tomu dostávajú aj pani Brežná a Farkašová. Kým Irena Brežná tvrdí, že treba zmeniť slovník („Ja si ale stále myslím, že to slovo je zaťažené. Každý si pod tým predstaví paličku a nemohúcnosť. Keď chceme niečo meniť, musíme zmeniť aj pojmy.“), Etela Farkašová je presvedčená, že pojmy treba nechať a treba zmeniť prístup k nim. Na konci však svojej diskutérke s úsmevom ustúpila a povedala: „Dobre! Idem si hovoriť ageless a idem to skúsiť bez paličky!“
Išiel som odprevadiť pani Farkašovú na taxík. Schody z redakcie máme zle osvetlené a napriek tomu, že sa pani Farkašová pridŕžala zábradlia, posledný schod zle odhadla a začala padať. Snažila sa ešte udržať rovnováhu, ale to jej len zvýšilo rýchlosť a letela vzduchom asi dva metre. V tej chvíli mi srdce vyletelo kamsi do hrdla a v niekoľkých sekundách som prišiel o pár rokov života. Už som v mysli videl držiteľku ostatnej Anasoft litery, ako si vážne ublížila pri rozhovore pre Kapitál. Rozbehol som sa za ňou, ale keďže som mal plné ruky darčekov na vianočný večierok pre seniorov, podarilo sa mi iba to, že som všetky rozsypal a dopadol vedľa nej. Našťastie sa jej nič vážne nestalo, iba si udrela koleno. S búchajúcim srdcom som s ňou čakal na taxík. Keď prišiel, usmiala sa na mňa a povedala: „Tak som mala pravdu ja. Nie sme ageless!“ Potom nasadla do auta a zmizla.
Etela Farkašová má pravdu. Nie, nie sme ageless. A či už budeme meniť termíny, alebo meniť prístupy k nim, dôležité je najmä o týchto témach a slovách rozprávať. Rozprávať sa medzi sebou, tráviť spolu čas, nevytvárať spoločnosť radikálnej binarity na osi mladý – starý. Dúfame, že toto číslo Kapitálu k tomu aspoň malou kvapkou prispeje.
