Keď si pripravujeme témy Kapitálu na celý rok vopred, dávame im pracovné názvy. Toto číslo sme od začiatku volali „Bývanie“, ale keď sme ťa oslovili s kurátorovaním tejto témy a začali sme ho dávať dokopy, uvedomili sme si, že by sa mu skôr hodil názov
„Nebývanie“. Čím si vysvetľuješ, že je s bývaním v našom prostredí toľko problémov a texty o ňom sú také kritické?
Barbora Bírová: To je zaujímavý vývoj témy. Páči sa mi, ako sa to prejavuje v jazyku. Keď bezdomovectvo nazveme ako vylúčenie z bývania, jasnejšie sa ukáže, čo je hlavným problémom. A súčasne to ozrejmí, čím je potrebné začať − bývanie musí byť prvým krokom, a následne sa dá podľa potrieb pokračovať ďalšími náležitými vecami vrátane adekvátnej podpory.
Ale teda k odpovedi na tvoju otázku. Keď sa na to pozrieme z širšej perspektívy, s bývaním je problém, pretože zbierame ovocie predošlých desaťročí, keď sa téma politiky bývania nepovažovala za podstatnú. To súviselo s ideou, že potreby bývania vyrieši trh. Fungovanie miest, nielen tých slovenských, sa rozvíja pod vplyvom neoliberálneho kapitalizmu. A vieme, že dopyt po bývaní je väčší než ponuka. Súčasne ceny bývania raketovo rastú a zväčšuje sa rozsah a rôznorodosť cieľových skupín, ktoré na bývanie nedosiahnu.
Texty sú kritické, lebo oslovené autorky a autori si pozorne všímajú súčasný svet a dianie okolo seba, v ktorom vidíme, že bývanie prestalo byť vnímané ako ľudské právo, z bývania sa stala trhová komodita, bývanie neznamená vidinu domova, ale možnosť investície a kumulovania zisku.
Tomáš Samec vo svojom texte píše, že hypotéka sa dnes v médiách prezentuje ako jediná možnosť, ako dosiahnuť vlastnícke, a teda implicitne kvalitné bývanie, zatiaľ čo odlišné či kritické názory v posledných rokoch na verejnosti chýbali. Prevláda v textoch tohto čísla skôr skepsa alebo sa tu nájdu aj alternatívy, ako pristupovať k vlastníctvu bývania, k sociálnemu bývaniu či k riešeniu problémov ľudí, ktorí sú dnes z možnosti bývať vylúčení?
Tomášov článok o financializácii bývania je v tejto téme kľúčový a myslím si, že texty tohto čísla poukazujú na rôznorodé možnosti, ktoré sú funkčné. Alternatívou k vlastníckemu bývaniu je kvalitné nájomné bývanie, či už finančne dostupné, alebo sociálne − pod ktorým rozumieme kvalitné, štandardné, dlhodobé a nesegregované bývanie. Možnosti vidíme aj v družstevnom bývaní. Ďalšie by priniesla nová výstavba obytných priestorov, ktorá by bola štátom a obcami vedená tak, aby sa nesústredila iba na jednu socio-ekonomickú skupinu, ale aby prinášala diverzitu. Vieme tiež, že bezdomovectvo nie je nemenný stav ani prirodzená súčasť spoločnosti. Riešenia poznáme, je však potrebné konečne ich aplikovať.
Bezdomovectvu sa venujeme v niekoľkých textoch, či už je to veľmi silná reportáž o bezdomovectve žien Veroniky Dianiškovej, článok Aleny Vachnovej o bostonskej organizácii BHCHP, ktorá sa úspešne venuje aj ukončovaniu bezdomovectva, alebo rozhovor so sociálnym pracovníkom Janom Milotom. Nielen v nich sa objavuje termín „Housing First“. Môžeš ho v skratke predstaviť? Funguje či môže fungovať aj na Slovensku?
Housing First, teda Najprv bývanie, je metóda využívaná na pomoc ľuďom bez domova, ktorí potrebujú komplexnú podporu. Bývanie však nie je konečným cieľom poskytovaných služieb, ale východiskom pre ďalšie kroky. Housing First znamená, že bývanie je na prvom mieste; neznamená však, že bývanie je to jediné, čo sa osobám v bytovej núdzi poskytne. Vždy ho sprevádza ponuka flexibilnej podpory podľa individuálnych potrieb a preferencií. Výskumy v USA, Kanade a Európe ukazujú, že ak systém skutočne napĺňa princípy Housing First, úspešnosť je vysoká a ukončuje bezdomovectvo u najmenej ôsmich ľudí z desiatich. Podľa tohto princípu sú nastavované mnohé programy či celé systémy riešenia bezdomovectva v blízkych i ďalekých krajinách, a pokiaľ sa nastavia správne pravidlá, môže Housing First fungovať i na Slovensku.
