Tomáš Hučko: Keď ste prvýkrát v redakcii spomenuli pojem geopoetika, spôsobilo to istý zmätok. Ferči Malík napríklad vôbec nevedel, čo si má pod tým predstaviť. Nevedeli by ste to tu ešte raz, prosím, vysvetliť? Nemysleli ste náhodou geopolitiku?
Lukáš Likavčan: Pozri, keď dnes dostaneš do rúk správu Medzivládneho panela pre klimatickú zmenu, ktorá hovorí, že máme dvanásť rokov na to, aby sme zabránili otepleniu planéty nad jeden a pol stupňa, pojem geopoetika ti môže pomôcť pochopiť, aká akcia je na odvrátenie tejto katastrofy nutná. Musíme sa naučiť písať Zem spolu s ňou a naladiť sa na vlny komplexných zotrvačností a protikladných síl planetárneho ekosystému, ktoré sú často mimo rámca nášho bežného chápania času a priestoru. Geopoetika tak predstavuje nový register planetárnej citlivosti, ktorý sa – áno – premieta aj do geopolitiky.
Kristína Országhová: Geopoetika je novou planetárnou perspektívou, ktorá nám prostredníctvom rôznych výskumných, umeleckých a vedeckých postupov pomáha vytvoriť si uvedomelý vzťah nielen k ľudským, ale aj k mimoľudským sféram života. Môžeme ju tiež vnímať ako spôsob dekolonizácie, ak si uvedomíme, že na Zemi prebiehajú procesy, ktoré od nás síce nie sú závislé, ale ktoré vnímame skrz isté kultúrne a epistemologické rámce, ktoré u nás dominujú. V tomto prípade to je západná modernita.
Dávid Koronczi: Je to pre mňa spôsob myslenia, keď sa z okolitého sveta, fauny i flóry opäť stávajú partneri a partnerky, nielen naše zdroje. V počiatkoch zobrazovania sme v jaskyniach maľovali bizóny, medvede, divoké kone a stromy (z obdivu, vďaky i strachu). Naše modernity nás však doviedli k všeobjímajúcemu narcizmu, pričom telá „tých ostatných“ sa stali logami na produktoch a hercami a herečkami v (našich) reklamách.
TH: Začínam tomu snáď trochu rozumieť. Viete mi to ešte priblížiť na konkrétnych prípadoch?
KO: Pokúsim sa. Paulo Tavares napríklad vo svojom texte V lesných ruinách vysvetľuje, ako bol o lese vytvorený negatívny obraz, v kontraste s ktorým mohli byť definované koncepty dizajnu a spoločnosti. Inými slovami, les sa stal akousi podložkou pre koncept mesta. Tavares interpretuje les nie ako dôkaz o absencii kultúry, ale ako kultúrny artefakt. Spolu s lesom a domorodými národmi Latinskej Ameriky uvažuje o dizajne, ktorý nie je len plánovaním, ale skôr akýmsi vysádzaním. Podľa neho je dizajn vždy dizajnom Zeme. Kriticky sa stavia k obmedzenému chápaniu dizajnu ako jedinečného ľudského výtvoru a ukazuje nám, čím ešte by mohol byť. Ak teda povieme, že rastliny myslia, neznamená to, že myslia ako ľudia. Premýšľame skôr o tom, čím všetkým by mohla byť myšlienka.
LL: Etienne Turpin vymyslel veľmi pekný spôsob, ako geopoetiku pochopiť cez súčasnú pop-music. V skladbe Formation odkazuje Beyoncé na to, že keď sa cíti byť uspokojená svojím partnerom, vezme ho do istého obchodu s morskými plodmi. Po vydaní klipu k tejto pesničke predaje v tomto obchode raketovo vzrástli, čo ale spôsobilo domino efekt v celom globálnom distribučnom reťazci – bolo treba viac loviť, čím zrazu vznikol dočasný deficit morských plodov v jednej časti sveta. Inými slovami, my ľudia sme tiež geologickými a ekologickými aktérmi a musíme sa s tým naučiť žiť a zodpovedne s touto skutočnosťou narábať.
DK: Katie Holten, newyorská umelkyňa a aktivistka, spravila jednoduché gesto, ktoré do nášho rozmýšľania zapadá. Z newyorských stromov vytvorila používateľnú rodinu „písma“, The New York City Tree Alphabet. Týmto „fontom“ môžeme slobodne vysádzať akýkoľvek digitálny text. Zdanlivo detská hra (začiatočné písmeno latinského názvu = ekvivalent v našej abecede), ktorá vám ale vo výsledku nielen pomôže lepšie poznať rôzne druhy stromov a ich tvary, ale nabúra aj zažité predstavy o podobách komunikácie.
TH: Čo sa teda k téme geopoetiky objavuje v tomto čísle? Pracuje sa s týmto termínom dnes viac v zahraničí či máme aj texty z česko-slovenského prostredia?
LL: Zo zahraničných príspevkov by som vyzdvihol rozhovor s Annou-Sophiou Springerovou a Etiennom Turpinom, ktorých kurátorsko-výskumná prax má ku geopoetike veľmi blízko. Z česko-slovenského prostredia je tu jednak Jan Bělíček, ktorý napísal úžasný text o súčasnom sci-fi spisovateľovi Kimovi Stanleym Robinsonovi, a jednak Boris Ondreička, ktorý nám do čísla priniesol temnejší a náročnejší náhľad na geopoetiku.
KO: Spomenula by som ešte text antropologičky a spoluzakladateľky Karrabing Film Collective, Elizabeth A. Povinelliovej, ktorá vysvetľuje, ako sa do rôznych spoločenských, spoločenskovedných a vedných odborov kvôli klimatickým zmenám opäť ako hlavný problém dostáva ontológia. Do popredia by som ešte dala už vyššie uvedený skvelý text Paula Tavaresa, ktorého vizuálne práce toto číslo tiež sprevádzajú. V čísle nájdeme aj text Michala Puchovského o presakovaní ekologických tém do rôznych náboženských hnutí.
DK: Čo sa týka vizuálnej stránky, sme veľmi radi, že pozvanie do čísla prijali tiež Lukášove kolegyne zo Strelka Institutu, Asia Bazdyrieva a Solveig Suess, s ich projektom Geocinema, ktorý skúma možnosti využitia globálnych satelitných a kamerových systémov ako kinematografického aparátu.
Redakcia Kapitálu: Tento rok si okrem stého výročia založenia prvého československého štátu pripomíname tiež päťdesiat rokov od vzniku fotografie, ktorá sa neskôr stala ikonickým portrétom krehkosti Zeme. Posádka Apolla 8 letela do vesmíru, no objavila pritom nanovo našu planétu. Pri oblete Mesiaca sa jej naskytol pohľad na Zem vystupujúcu z rozľahlosti vesmíru a Slnkom osvetlený povrch jej jediného prirodzeného satelitu. Tento moment zachytený na fotografii vstúpil do dejín pod názvom Earthrise. Mal na ľudstvo taký silný vplyv, že stál na začiatku éry environmentálnych hnutí a nových umeleckých vyjadrení našej planetárnej existencie. Aj my chápeme našu súčasnosť ako nevyhnutne planetárnu, a preto si myslíme, že potrebujeme reflexiu a rozvíjanie geopoetickej praxe kdekoľvek na svete, Slovensko nevynímajúc. Z tohto dôvodu je presne toto jedna z tém, ktorú náš mesačník chce na Slovensku otvoriť.
Ferči Malík: Aha, tak už viem, čo ste tou geopolitikou mysleli…
