Budúcnosť do každej rodiny

Ivana Rumanová8. novembra 20181139

„Věk sloves nám končí před očima.“ (Alexander Vvedenskij, Šedý zošit, 1931 – 1932)

Z naliehavosti, s akou sa pojmy future, future-oriented, hyperstition objavujú v textoch súčasných filozofov, umelcov, humanitných vedcov, by sa mohlo zdať, že zásoby budúcnosti sa míňajú. Deviaty futurologický kongres v Bratislave skúmal možnosti jazyka pri dosahovaní pluralitných budúcností.

Ak jednotlivé príspevky niečo zdieľali, bola to snaha hľadať jazyk mimo lineárnej kauzality, mimo národných jazykov, mimo unavenej syntaxe a opotrebovanej slovnej zásoby. Príspevky vo forme performatívnych prednášok, prezentácií a performancií naproti tomu zdôrazňovali hybridizáciu (Nicoline van Harskamp a jej precízne navrhnutý fiktívny jazyk budúcnosti vo filme PDGN), performatívne kvality jazyka, jeho rytmus a grafické vzorce (konkrétna poézia Karla Holmqvista), chválili nekonečné možnosti apropriácie a posteditácie (Tony Yanick – výskum rozhraní, ktoré umožňujú vytvárať hypertexty a hyperobrazy a tiež jazykové architektúry v performancii Chaosdroid & Borisa Vitázka), uvažovali o flexibilite a nedorozumení (Radio Espacio Estacion) alebo smrti a rozklade (Boris Ondreička) ako o potencialitách, ktoré zvyšujú šance na to, že „prítomnosť otehotnie budúcnosťou“. Ďalšiu líniu tvorili príspevky, ktoré pracovali s iracionalitou ako formou umeleckej rezistencie (prednáška Daniela Grúňa, v ktorej sa zaoberal parapsychologickými aspektmi tvorby Júliusa Kollera a Stana Filka, performatívna prednáška huslistky a skladateľky Ayumi Paulovej, v ktorej k nám pomedzi kompozície J. S. Bacha, Yoko Ono a Georgea Brechta prehováralo jej „budúce ja“).

Siedma hodina

Podujatie 9th Futurological Congress (9. futurologický kongres) sa pod tým istým názvom, ktorý odkazuje na kultové sci-fi Stanislawa Lema, konalo už viackrát – napr. v roku 2016 vo Varšave a v roku 2018 v Mníchove. Bratislavský kongres sa točil okolo pojmov hybridnosť, otvorenosť, flexibilita, iracionalita. Rečníci a performeri však neupresnili, voči čomu sa nimi vymedzujú a s akým cieľom. Až na jednu alebo dve výnimky sa jednotlivé príspevky sústredili na pomenovanie alternatívnych jazykových skúseností, snažili sa rozšíriť predstavu o tom, čo za jazyk vôbec môžeme považovať, ale nevysvetlili, prečo sú tieto skúsenosti prínosné alebo v čom sú naopak riskantné. Zďaleka pritom nejde o nové ani nevinné pojmy. Ako stálice postmoderných textov v nich kolujú už desaťročia. Bolo preto prekvapivé pozorovať ich revival práve počas Futurologického kongresu trochu na spôsob magických formuliek. Akoby samotný fakt ich vyslovenia/poukázania na ne vytváral alternatívnu realitu, pričom nie je nutné sa ďalej zaoberať tým, ako sa k nej dopracovať. Táto romanticko-šamanská metodológia sa búri voči jazyku ako totalitnému, uzavretému systému gramatických pravidiel a oklieštených významov. Z príspevkov tak nenápadne, ale naliehavo zaznievala hlavne nostalgia za časmi, keď mohlo inak použité slovo vyvolať alergickú reakciu alebo revolúciu. Rušenie hraníc je tu oslavované ako impulz pre kreativitu, čo ale vytesňuje?

Sústredenie sa na prítomný okamžik a na pluralitu skúseností figurovalo nejaký čas ako protiliek na násilie modernistických, univerzalistických utópií, ale dnes už dosť pravdepodobne čelíme inému typu bezmocnosti. „Běda nám, přemýšlejícím o čase. Ale pak, při rozrůstání tohoto neporozumění, začne být jasné tobě i mně, že není ani běda, ani nám, ani přemýšlejícím, ani času.“ Ruský avantgardný spisovateľ Alexander Vvedenskij, blízky priateľ Daniila Charmsa, označoval sám seba za futuristu. Ako člen umeleckých skupín Činari a OBERIU bol v rokoch 1931 – 1932 väznený za antisovietsku činnosť. Už druhý deň vo väzení sa u neho prejavili sluchové halucinácie a začal intenzívne uvažovať o čase a experimentovať s ním. Svojho spoluväzňa napríklad presvedčil, aby sa pokúsili presne zopakovať predchádzajúci deň. Jeho zápisky zo Šedého zošita majú ďaleko od futuristickej dravosti a očarenia rýchlosťou či od ostentatívnej likvidácie všetkého minulého. Vvedenskij spochybňuje pohyb dejín či pohyb ako taký. Problematizuje delenie času na časové jednotky, tie podľa neho vytvárajú ilúziu kontinuity. Odmyslieť si ich znamená síce odhaliť ilúziu povrchného času, ale tiež prísť o základné piliere toho, ako vnímame svet, vystaviť sa radikálnej neistote, nechať čas rozpadnúť sa na body, na blikajúce momenty. „A pak, jak se ti právem vytratilo vnímání řady pohybů jako jakéhosi celku, co jsi chybně nazýval krokem, (…) pohyb se ti začne rozpadat, začne se blížit téměr k nule. Nastane blikání.“

Vvedenskij ruší jednotky času, odstraňuje hranice medzi sekundami, minútami, hodinami, dňami, robí čas nemerateľným a nepredvídateľným. Jeho zápisky z väzenia sú synonymom Nietzscheho obáv, že kým veríme v gramatiku, ešte sme sa nezbavili Boha. Spisovný jazyk a merateľný čas robia našu každodennú skúsenosť znesiteľnou a uchopiteľnou na úkor jej oklieštenia, vtesnávajú ju do umelých rámcov. Vvedenského futurizmus spočíva v premýšľaní o budúcnosti, keď „vše zahalila sedmá hodina“ – tvárou v tvár radikálnej fragmentárnosti, nepredvídateľnosti a nedorozumeniu, ktoré zabitie Boha, gramatiky, času obnáša. Zrušenie hraníc si nemožno predstaviť bez tohto závratu.

Vvedenského texty z tridsiatych rokov sa nápadne približujú nedávnym akceleracionistickým diagnostikám toho, že historický čas sa prepadol do nekonečného tu a teraz, budúcnosť sa zosypala z horizontu a je nedosiahnuteľná. Naša bezmocnosť vyplýva z toho, že rámce a nástroje moci síce vieme dôkladne dekonštruovať, ale nevieme sa pohnúť z miesta. Prešľapujeme v pozostatkoch rozložených systémov a nedokážeme z nich poskladať nič nové. Najdokonalejším vyjadrením tejto bezmocnosti nie sú ani tak kritické umelecké projekty, ale skôr fakt, že magických formuliek otvorenosti, plurality a hybridnosti, ktorých sa zbožne a zotrvačne držíme, sa oveľa efektívnejšie zmocňujú IT korporácie, blockchainové mafie, deep fake technológie a vlastne každý prihlúply startup.    

Ako z toho celého von?

Vvedenského Šedý zošit nenecháva veľa priestoru pre nádej – „Upozorňuji, že poslední hodinu či dvě před smrtí skutečně můžeme nazvat časem. Je to cosi celistvého, něco, co se zastavilo, je to jakoby prostor, svět, pokoj nebo zahrada zbavené času“. Jediným horizontom budúcnosti, ktorý pre Vvedenského stojí za reč, je smrť. Je to akýsi čistý čas zbavený počtov a deliacich čiar. Nenachádza sa ľudstvo práve v tomto bode antropocídnej intenzity len zlomok sekundy pred svojím zánikom? Zastavil sa náš čas práve preto, a preto sa aj preklopil do priestoru prelínajúcich sa hybridností? Je našou historickou úlohou rozložiť sa, aby sme vytvorili živnú pôdu pre ďalšie formy života? Na túto kacírsku organicitu odkázal vo svojom príspevku na kongrese Boris Ondreička s tým, že „žiť ukradnutú budúcnosť znamená nepodieľať sa na prítomnosti“.

Druhý kritický, ale viac optimistický prístup predstavuje uvažovanie filozofky nových médií Luciany Parisiovej. V eseji Automation and Critique píše o tom, ako sa nepredvídateľnosť stala kľúčovou zložkou výpočtových stratégií. Algoritmy priniesli do programovania niekoľko zásadných zmien. Jednak sú schopné spracovať neporovnateľne väčšie množstvo dát ako klasické počítačové programy založené na dedukcii, zároveň pracujú omnoho rýchlejšie, takže pôsobia na prekognitívne vrstvy myslenia človeka – vyvolávajú reakciu v polsekunde od impulzu, skôr než dôjde k reflexii. Ale čo je najdôležitejšie, algoritmy celkom menia samotnú štruktúru programovania. S dátami nepracujú tak, aby potvrdili vopred stanovené axiómy, ale menia ich priebežne tak, aby dosiahli čo najefektívnejší výsledok. Luciana Parisi cituje matematika Gregoryho Chaitina a hovorí o experimentálnej axiomatike. Pravda v nej nie je niečo transcendentálne a dopredu dané, ale je to výstup otvoreného procesu, ktorý zodpovedá entropickej tendencii systémov rásť.

Experimentálna axiomatika môže byť podľa Parisiovej efektívnym nástrojom dosahovania budúcnosti, ktorý ľudia môžu prevziať od strojov. Jej koncept silno rezonuje s navigačnými stratégiami Nicka Srniceka. Uvádza ich ako príklad otvoreného, dynamického systému navigácie ostrovných národov na mori. V ňom neexistujú žiadne pevne stanovené súradnice ani nemenný referenčný bod. Navigácia sa uskutočňuje prostredníctvom premenlivých faktorov – času stráveného na mori, počasia, pohybov vody, hviezd či dokonca vymyslených ostrovov (referenčných bodov).

V slovenčine existuje slovné spojenie „tá/to/ten má budúcnosť“. Vzťahuje sa k ľuďom, veciam, projektom, o ktorých sa verí, že majú dostatok schopností alebo prostriedkov na to, aby v živote uspeli. Zároveň však veľmi presne vyjadruje, že budúcnosť nie je rovnocenne a spravodlivo distribuovaná, ale robí rozdiely. Navigačné stratégie alebo experimentálna axiomatika znejú možno zložito, ale keď sa pozrieme bližšie, zistíme, že sú stratégiami na prežitie tých, ktorí majú budúcnosti menej alebo ju majú na dlh, chýba im zázemie a istoty, nedovidia na horizont. Utópie súčasnosti majú namiesto gigantických verejných modernistických projektov podobu podzemných luxusných bunkrov pre superbohatých. Hľadanie alternatívnych jazykových skúseností môže byť pokusom, ako vydolovať zabetónované utópie a vyvlastniť budúcnosť slovesu „mať“.

Autorka je kultúrna antropologička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: