Ako sa stať svätou

Kultúrny dom. Červené koberce, ťažký vzduch, nariasené látky zakrývajúce pôvodný interiér. Tlmené svetlo sviečok a blikajúcich reťazí pulzuje v tieni kríža uprostred miestnosti aj v obraze dievčaťa s ľaliami vo vlasoch. Akustická hudba, tlmené rozhovory, zdvorilý smiech, plastové aj živé kvety. Miestnosť je zaplnená kresťan*kami od 25 do 40 rokov: nezadaní, skoro nikto v páre, viac žien ako mužov. Niekoľko rehoľníčok, menej kňazov. Ruksak kladiem do rohu miestnosti, vyzúvam si topánky a smerujem k registračnému stánku Púte zrelosti organizovanej Pastoračným centrom Domček Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom. Nenáhlim sa. Obnovujem reč tela, ktorú som sa na podobných kresťanských podujatiach v puberte naučila. S pohybmi sa mi vracajú spomienky spred jedenástich rokov, keď som tu ako gymnazistka absolvovala povinnú „duchovnú obnovu“. Dnes sme tu ja i zvyšok účastníctva dobrovoľne.

Dobrovoľníčka sediaca v tulivaku mi podáva visačku s menom a číslom skupiny, do ktorej budem najbližšie tri dni patriť a zdieľať v nej dojmy z prednášok a workshopov. Prv sa zastavím  pri stánku s merchom Anky Kolesárovej — dievčaťa z podobizne na hlavnom pódiu. Odznaky, sviečky, náramky, tričká. Ankin kult je pilierom tohto centra mládeže: bola tínedžerka, keď ju tu v roku 1944 zastrelil vojak Červenej armády po tom, čo s ním odmietla mať sex v pivnici domu, v ktorom sa dedinčania ukrývali pred ruskými „osloboditeľmi“. V roku 2018 bola blahorečená (predstupeň kategórie svätosti) a Vatikán ju kategorizuje ako jednu z „mučeníčok čistoty“, podobne ako Karolinu Kózku, Máriu Gorretti či Antoniu Mesinu. Kresťaniek, ktoré sa vzopreli sexuálnym predátorom a boli za to dobodané, umučené alebo zastrelené. Ak by sme nasledovali analýzu feministickej antropologičky Rity Segato, o týchto ženách a tínedžerkách by sme hovorili ako o obetiach rodovo podmieného politického a vojnového násilia, v ktorom je k ženskému telu pristupované ako k súčasti dobíjaného územia. Tak ich však cirkev ani kresťanské hnutia neoznačia.

Sekulárna verejnosť aj kritickejšie prúdy katolíckej cirkvi problematizujú interpretácie, ktoré ich smrť rámcujú ako „voľbu smrti namiesto hriechu“. Tak znie aj výrok na Ankinom náhrobku. Kritika vyplýva z paradoxu, že hoci je Anka označovaná za patrónku obetí sexuálneho zneužívania, o jej posolstve sa v Domčeku dozviete cez prizmu morálneho imperatívu telesnej a vnútornej „čistoty“ — najmä tej ženskej. Zosnulý košický biskup Alojz Tkáč, ktorý dal v roku 2002 pokyn na začatie procesu blahorečenia, dokonca vyjadril presvedčenie, že „mala to šťastie, že zabojovala a zomrela (…) Dnes (…) dievčatá veľmi ľahkovážne strácajú čistotu, kým Anna Kolesárová za čistotu vedela obetovať život.“

Som niekoľko kilometrov od Ukrajinskej hranice a myslím na všetky ženy a dievčatá, ktoré sa svojím vzdorom neubránia ani znásilneniu ani smrti. Tiež sa mi vybaví návrh českej pro-life iniciatívy Hnutí pro život, ktorá navrhla zaslať Ukrajinkám ochranu v podobe klaksónov a slzných sprejov namiesto núdzovej antikoncepcie.

Duchovný merch ako strážca čistoty

Na strieborný „Ankin prstienok“ je študentská zľava s ISIC-om. Škatuľky s folklórnym čipkovaným srdcom sú uložené mimo dosahu predajného pultu a s asistenciou dobrovoľníčky je možné si ich vyskúšať, porovnať a nákup zvážiť.

To, aký je rozdiel medzi bižutériou a „duchovným šperkom“ (ako je prsteň pomenovaný na webovej stránke centra), pochopím, keď sa na konci omše štyri dievčatá zhromaždia pred stovkou pútnikov*čiek. Kňaz im prstene požehná a ony sa zaväzujú k žitiu „čistých vzťahov“, sviatostnému životu a dennej modlitbe troch Zdravasov. (To vysvetľuje synchronizované vyzváňanie budíkov na smartfónoch, prerušenie rozhovorov a následné nemé pohyby pier). Na stránke sa uvádza aj to, že prsteň je určený tým, ktorí túžia žiť „morálne čistý život“, a preto sa neodporúča kupovať ho ako dar. Účastníčky prízvukujú, že človek (žena) by sa preň nemal(a) rozhodovať pod tlakom.

Sára, ktorá sa o Domčeku dozvedela z prednášky na vysokej škole a s ktorou sa spájam online po skončení púte, odhaduje, že tento proces u nej trval viac než rok. Dnes ho prirovnáva k zásnubnému prsteňu: „Pripomína mi, komu som sľúbila vernosť. Tiež je to pre mňa spojenie s Ankou, ktorá mi dala príklad ísť proti prúdu – aj keď to niečo stojí.“

Ako pri zásnubnom prsteni je aj tento materiálny výraz vzťahového statusu určený výhradne ženám. Chlapcom (mužom) je na stránke odporúčané nájsť si dievča, ktoré ho vlastní, a „tešiť sa z jej prstienka“. (Dnes majú muži možnosť zakúpiť si prívesok s podobným významom a záväzkami.)

Prsteň zároveň presahuje individuálne rozhodnutie pre život v súlade s kresťanskou náukou a v Domčeku pôsobí aj ako silný komunitný element: „Odkedy som sa rozhodla pre prstienok, tak som si vytvorila taký zvyk, že druhým pozerám na ruky alebo na krk, či ho majú. Tiež sa za seba modlíme pri tých Zdravasoch. Tvoríme tak komunitu, aj keď sa všetci nepoznáme,“ dodáva Sára.

Domček, domček, kam až siahaš?

Záväzky a prísľuby Ankinho prsteňa zároveň odkazujú na hodnoty, ktoré stoja v centre pastoračnej činnosti Domčeka: formácia mladých ľudí cez mentoring a duchovné sprevádzanie s dôrazom na kresťanskú vzťahovú a sexuálnu výchovu. Domček sa od blahorečenia formuje do duchovného komplexu rozširovaného o novú infraštruktúru, financovanú aj z rozpočtovej rezervy predsedu vlády sumou 80 822 eur. Vedľa menšieho komunitného centra a domu určeného na ubytovanie pútnikov*čiek sa stavia aj nové centrum mládeže s kapacitou pre 240 veriacich. Mnohí mladí v Domčeku skladajú takzvaný sľub čistoty a zaväzujú sa žiť v sexuálnej abstinencii až do manželstva. Pre tých, ktorí tento ideál v minulosti nenaplnili, ponúka Domček duchovné sprevádzanie v procese takzvaného „uzdravenia z nečistoty“. Ponuka duchovného koučingu sa však od mojej poslednej návštevy rozšírila o podujatia pre rodiny, snúbencov, manželov a širšiu katolícku komunitu.

„V Domčeku si veľa ľudí našlo svoje povolanie. Niektorí sa tu spoznali a vzali sa, iní vstúpili do rehole či kňazstva. A niektorí zistili, že ani jedna cesta nie je pre nich. Ja napríklad viem, že kňazstvo to nebude, ale manželstvo úplne nevylučujem. Aj keby som ostal slobodný, viem s tým žiť. Pre mňa je sexualita niečo ako tvorivá energia — dá sa žiť aj inak ako fyzicky. Cez službu, dobrovoľníctvo, písanie, hocičo, čo má zmysel. Možno to niekto nepochopí, ale mne dáva zmysel tvoriť hodnoty pre druhých. Žiť pekne, bez využívania ľudí, bez naháňania sa za vzťahmi. Proste byť užitočný a pomáhať tam, kde viem,“ predstavuje Domček 35‑ročný Róbert. Po skončení vysokej školy tu strávil rok ako dobrovoľník a počas púte je animátorom mojej skupiny. Sám sa do Domčeka dostal z iných ako náboženských dôvodov. „Prvýkrát som sem prišiel kvôli dievčaťu, ktoré som spoznal na výške. Na sociálnych sieťach som videl, že sem chodí na akcie. Nebol som vtedy extra veriaci, skôr tak tradične z domu. Boh bol pre mňa policajtom, ale toto ma motivovalo a tiež som hľadal nejaké spoločenstvo. Takže ona ma sem vlastne priviedla a ani o tom nevedela. Najprv som chodil do kostola, na púte aj na modlitby len kvôli nej, aby som ju mohol stretnúť. Ale postupne som sem začal chodiť už aj kvôli Bohu.”

Okrem svojej praktickej činnosti v oblasti edukácie mladých sa toto miesto profiluje aj politicky. V roku 2018 jeho rektor Pavol Hudák verejne podporil návrh zákona na sprísnenie interrupcií, ktorý predložil líder Ľudovej strany Naše Slovensko Marian Kotleba, a účastníctvo pravidelne vystupuje na Národnom pochode za život organizovanom iniciatívou Fórum za život. Táto pro‑life platforma je známa politickým, edukačným a spoločenským presadzovaním antigendrovej agendy a pôsobí ako koordinátor kultúrno‑etických kampaní lobujúcich za obmedzenie prístupu k interrupciám, obmedzenie práv homosexuálnych párov či za zákaz sexuálnej výchovy na školách. V týchto diskurzoch je rektor Domčeka často označovaný za experta na prácu s mládežou. V roku 2018 získal Domček Cenu Antona Neuwirtha od Fóra života v súčinnosti s političkou Annou Záborskou za „výchovu mladých k úcte k životu a čistým vzťahom podľa vzoru Anky Kolesárovej“.

Povinná jazda nevyžiadaného sex talku

„Takže ty si tu bola len na tej povinnej jazde zo strednej, hej?“ overuje si jeden z dobrovoľníkov moju skúsenosť s Domčekom, keď rozpačito hľadám svoju skupinku. „Hej, bola som tu na duchovnej obnove z gymka,“ odpovedám a myslím tým spirituálno‑formatívny workshop, ktorý je dodnes súčasťou sylaby na katolíckom gymnáziu v Prešove, ktoré som navštevovala.

Práve pri tej príležitosti som absolvovala svoj prvý „sex talk“. Odohral sa za dverami spovednice s kňazom, ktorý mi pri dotyku mojej perlovej náušnice povedal, že ak mi niekto „ukradne moju perličku“, nebudem „čistá“. Podobnú skúsenosť opisuje šesť spolužiačok a študentiek, ktorých výpovede som si vypočula a zaznamenala ešte pred zaplatením registračného poplatku na túto púť. Ako šestnásťročné gymnazistky sme sa zúčastnili skupinových prednášok aj individuálnych rozhovorov, na ktorých sme počúvali, že ako ženy musíme byť vnútorne krásne, aby nás muž „vedel nenechať“ a aby sme sa naučili milovať a zjemňovať spoločnosť. Z verejne dostupných prednášok si pripomínam výroky o tom, že sme „chlebík, čo sa láme každý deň“ a že „žena je kuchyňa na bábätká“.

O dva roky staršia Laura, ktorá po tejto skúsenosti neformálne opustila cirkev, sa rozišla so svojím prvým priateľom na radu toho istého kňaza. „V tom čase som so svojím priateľom ešte nič nemala, takže som podľa kňazovho pohľadu bola stále ‚čistá‘. Nečisté však už boli bozky a dotyky, na čo povedal, že mám jedinečnú príležitosť sa s priateľom rozísť a odovzdať svoj život Bohu — lebo ak by to šlo ďalej a spali by sme spolu, stratila by som svoju hodnotu. Po návrate som sa naozaj s priateľom rozišla. Bolo mi hrozne. Keby potom nebojoval za to, že chce byť so mnou, možno by sme dnes ani neboli manželmi,” opisuje mi osobnú skúsenosť.

Laurina spolužiačka Ema, ktorá má dnes trojročnú dcéru, dodáva: „Pamätám si, ako nám hovorili, že sme prázdne nádoby a muži nás chcú len naplniť — alebo niečo v tom zmysle. Ten farár hovoril o tom, ako máme zostať čisté až do svadby a neponúkať svoje telo len tak. Že my ako ženy sme naivné a ľahko uveríme rečiam chlapov. Pomaly každá, čo vyšla zo spovede, bola uplakaná a znechutená zo seba. Začali sa obviňovať, že sú hriešne, slabé, pretože už s niekým chodili. Ja som vtedy mala priateľa a vedela som, že sa nechcem pred cudzím chlapom rozprávať o svojom súkromí. Doteraz si pamätám Lauru, ako sa po tom celá triasla. Teraz, keď som mama, je pre mňa nepredstaviteľné nechať moju dcéru zatvorenú v izbe s nejakým cudzím chlapom a ešte jej povedať, že mu má zveriť všetko zo svojho intímneho života.“

V Magde, ktorá svoju výchovu označila za „tradičnú“, zarezonoval výrok, že „každý muž chce pannu a chce ju každý deň“. Kňaz jej poradil, aby s priateľom neostávala osamote a nikdy po tme. Zaujímalo ho „kde a ako“ sa jej priateľ dotýkal. „Bolo to strašne nepríjemné, hanbila som sa, ale cítila som, že musím odpovedať, lebo je to kňaz,“ dodáva.

Moja vlastná skúsenosť sa už takmer dostala do úzadia, keď sa ku mne Domček a jeho rôzne významy vrátili pri pozorovaní vzostupu európskej pravicovej a klérofašistickej vlny. Tá sa totiž nešíri ani tak na základe sofistikovanej politickej stratégie, ako prostredníctvom morálnych hodnôt (či morálnej paniky útočiacej predovšetkým na ženské, queer a nebiele telá), selektívnych výkladov histórie a reinvencie jej hrdinov a hrdiniek. Ako s touto dynamikou rezonuje postava Anky Kolesárovej, subjektifikácia paradigmy čistoty či formácia mladých?

Môj návrat je preto pretkaný oboma rovinami: osobnými skúsenosťami bývalých gymnazistiek a súčasných účastničiek*ov, ale aj politickou urgenciou. Napriek odzbrojujúcej atmosfére prijatia, ktorú vo mne vyvolávajú zdieľacie skupinky a večery s akustickou hudbou pri sviečkach, výpovede mojich respondentiek i politické aspekty v pozadí tohto projektu si stále sprítomňujem. Vnímam ich takmer fyzicky: ako vyprchávajúcu hanbu v mojej chôdzi,  zdvorilých gestách, sklonenej hlave a neistom úsmeve, v mechanizmoch, ktoré sa na podobných miestach odtláčajú do tela. Ťažko sa ich zbavuje.

Pochod za život, putovanie za Ankou

Zatiaľ čo ja vchádzam do zdieľacej miestnosti so skupinou v dobrej nálade, v Prahe, kde momentálne žijem, stovky aktivistiek a aktivistov blokujú najvypuklejšiu udalosť európskeho antigendrového hnutia — Pochod za Život. Pred viac než dekádou som sa v Bratislave zúčastnila obdobného pochodu organizovaného slovenskou vetvou takého hnutia ako účastníčka organizovaného zájazdu veriacich Prešovčanov*iek. (Spomínam si na rozčarovanie učiteľky, keď medzi účastníctvom videla zástavy Kotlebovcov). Pred troma rokmi som ten istý pochod v Prahe vlastným telom blokovala. (A s rozporuplným pocitom sa vyhýbala pohľadom detí, ktoré na pleciach rodičov nechápavo žmolili nafukovacie embryá.) Väčšinu domčekárov, ktorí mi spravia miesto na žinenke a tým porušia rodovo vyvážený zasadací poriadok, by dnes niekto mohol označiť za sympatizantov antigendrového ideologického prúdu. Takmer isto by som ich v pochode stretla.

Pri písaní o Domčeku by som preto mohla nasledovať stratégiu reportérok denníka Alarm, ktoré sa infiltrovali na podobné workshopy a vytvorili sériu reportáží Mezi bohem a ultrapravicí, v ktorej rozoberajú politicko‑demagogické či lobingové stratégie antigendrových hnutí, maskované jazykom práv a pomoci. Zároveň by bolo možné Domček vsadiť do širšieho rámca analýz antigendrového hnutia na Slovensku, ako to naznačuje Jana Vargovčíková, keď upozorňuje na cieľavedomé vyvolávanie politizovanej morálnej paniky skrz kultúrne vojny.

Súzniem však so sociologičkou a etnografkou Evou Svatoňovou, ktorá zdôrazňuje, že ľudí zapojených do týchto sietí nemožno zjednodušene vnímať ako „nevzdelané stádo“ a opomínať ich hlas v prospech ideologických sloganov. Namiesto moralizovania či zosmiešňovania je podstatné skúmať nielen to, čo sa na týchto miestach hovorí, ale prečo to ľudia vôbec počúvajú alebo v prípade citovaných bývalých gymnazistiek prečo sa rozhodnú odísť. Svatoňovej výskum tieto aspekty približuje z českého kontextu (dlhodobo najateistickejšej krajiny Európy). Vypovedá najmä o senioroch, ktorí majú pocit, že „súčasnému svetu nerozumejú“, a práve preto sa stávajú cieľovou skupinou antigendrovej rétoriky. Na katolíckom východnom Slovensku sa však Domček aj Ankin imperatív čistoty nejaví len ako súčasť ideologickej a politickej agendy, v ktorej priame účastníctvo figuruje ako nástroj na šírenie demagógie, ale aj ako alternatívny lifestylový prvok mladých.

Sekulárne dvojča

„Keby som nevstúpila do kláštora, chcela by som byť ako ty! Chodiť si s ruksakom po svete,“ chytí ma za rameno a srdečne ma stisne dvadsaťročná Petra, keď po poslednej prednáške kráčame do komunitného domčeka. Ašpirantka ženskej rehole: dlhá sukňa, tenisky, dva pevne zapletené copy, šibalská iskra v očiach. „Keby som to nebola ja, bola by som ako ty!“ odpovedám, nakazená jej smiechom. Sprisahanecký úsmev, odpojenie sa od skupiny, postávanie pred ubytovňou po večierke. V najbližších dňoch s ňou zdieľam svoje tínedžerské „vymetanie ženských kláštorov“ s hľadaním „čohosi viac“ — ako sme stav rozhodovania sa pre duchovné povolanie spoločne definovali. Tiež sa zhovárame o sklamaní, ktoré z toho pre mňa plynulo, pocitoch pokoja a domova, ktorý v rozhodnutí ukotvil ju, aj o mojom následnom osemročnom nomádizme, ktorý toto hľadanie spolitizoval. Zdieľam s ňou tiež svoj žurnalistický zámer, ku ktorému sa ešte dvakrát vrátime počas online stretnutí po skončení púte. „Si moje sekulárne dvojča,“ kategorizuje ma hneď na prvom. Jej bezprostrednosť, zvedavosť aj humor ju zvýrazňujú v dynamike pietnych úsmevov a strojených postojov, ktoré inak dominujú interakciám s účastníctvom púte.

Väčšina mojich súčasných priateliek*ov — mnohé*í z nich mi posielali správy z blokády Pochodu za život — vyrastali vo veľkomestách, punkových kluboch či športových tímoch. Dospievanie na východoslovenskom vidieku však ponúka mladým väčšinou oveľa užšiu škálu socializácie, ktorú na úkor komplexity možno zjednodušiť na krčmu alebo kostol. (Poflakovanie sa na zastávkach autobusu, na lavičkách pred obecným úradom, vytrácanie sa z domu/koledovanie, zbor, farský futbal).

Na túto dichotómiu upozorňuje aj Petra: „Do domčeka som prišla na pozvanie kňaza z mojej farnosti, pretože som tam bola väčšinou jediná z mladšej generácie. Bolo super, že v Domčeku som mohla stretnúť rovesníkov s rovnakými hodnotami. (…) Túžila som žiť inak, keď som videla ako to ide s mojimi kamarátmi dolu vodou. Partie, alkohol a tak. Stále som si hovorila, že ja chcem od života predsa niečo viac, chápeš? Domček je pre mňa veľmi vzácny, pretože s priateľmi, ktorých som tu stretla, som si toho mohla veľa povedať, ísť do hĺbky, navzájom sa povzbudiť. To bolo asi to prvé, čo ma oslovilo — vždy som vedela, že keď prídem, tak naozaj načerpám, spoznám nových ľudí a vytvorím si skutočné vzťahy.“

Petrin životný štýl je v porovnaní s väčšinou účastníctva radikálny: chudoba napriek tomu, že chodí do práce, odlúčenie od rodiny a vízia doživotného celibátu. Aj preto ma zaujme Ankin prstienok, pre ktorý sa rozhodla.

„Keď som bola mladšia a uvažovala o svojom duchovnom povolaní, vnímala som čistotu ako vzácnu perlu, ktorú si uchovávam pre svojho ženícha — či už to bude môj manžel alebo Pán Ježiš. Tá perla znamenala skôr telesnú čistotu, ktorú som chápala ako dar. Nikto ma do ničoho netlačil — že to nie je rozkaz, že musím zostať čistá do svadby alebo do konca života, skôr som cítila, že je to na mne, ako s týmto darom naložím. A nechodila som len s veriacimi chalanmi. Aj preto verím, že mi Anka veľa dala, že mi pomohla tú perlu udržať si v rukách.“ Pri rozhovore viackrát spraví gesto zopnutých rúk v tvare otvárajúcej sa lastúry, ktoré si prikladá k hrudi. „A potom som sa rozhodla darovať perlu Pánovi Ježišovi. Takže pre mňa byť ,čistá‘ nie je len to telesné, lebo ja sa toho telesného zriekam z lásky k Bohu, ale pre mňa je to je znamenie mojej vernosti Bohu.“ Úsmev. Pauza. Smiech.

Metafora perly, ktorá ku mne aj k Petre prišla z toho istého zdroja, ma bodne. Zarazí ma, ako sa medzi nami rozkladá, stáva vlastnou, a zároveň cudzou. Kristeviným abjektom? Tým, čo človek vylučuje, aby si udržal svoju identitu? Tento odpudzujúci a fascinujúci mentálny artefakt medzi nami vytvoril zvláštne spojenectvo. Jeho predpokladom je nezlučiteľnosť. Želáme si všetko dobré. A zbohom. A zas nabudúce.

Ako tínedžerka som tiež zvažovala vstup do rehole. Keď som však prvýkrát počula metaforu perličky, pohoršila ma svojou manipulatívnou prvoplánovosťou. Tento prístup som totiž vedela porovnať s inými priestormi formácie, ktoré katolícka cirkev ponúkala. V tom období som totiž aktívne navštevovala pobyty v tichu, duchovné cvičenia a obnovy, meditačné ústrania, podstupovala pôsty i pešie púte. Saleziáni, augustiniáni, sestry milosrdenstva, karmelitánky. (Záchvatové duchovné prejedanie). Miesta, časy a ľudia, ktoré priťahovali potencie zázrakov, trefných náhod, malých zjavení, prerodov či extáz. Tie dokázali naznačiť alebo radikálne rozhodnúť, kam sa v živote vydať. Nájdené ruže svätej Terezky z Lisieux, prst zastavený na iluminujúcom citáte z Biblie, sýkorka na okne, čo ťa pretína pohľadom. Oddelenie sa od masy. Oddelenie sa od tela. Chudoba – čistota – poslušnosť. Fullpack svätosti. Nezávislosť od všetkého okrem Boha. Atraktívna radikalita. Spomaľovanie. Odopieranie.

Finálne transcendentné znamenie, aby som po početných tínedžerských pobytoch v slovenských ženských kláštoroch definitívne vstúpila do rehole, neprišlo. Prišiel však moment, keď som sa s inštitucionálnym náboženstvom rozlúčila: stalo sa to po tom, čo mi v Drienovci rehoľníčky zo spoločenstva Mariánskych sestier povedali, že za nimi v noci prišiel Kristus a odkazuje mi, že nikdy nebudem šťastná, ak s nimi nezostanem. Následne ma ako maloletú pozvali do inej krajiny bez súhlasu mojich rodičov. Táto rehoľa, stále pod záštitou slovenskej katolíckej cirkvi, ktorá je známa kauzami a podozreniami z manipulácie, fyzického násilia či dokonca únosov, ma presmerovala hľadať zázraky inde.

Vieš, čo so životom?

Pri okienku, z ktorého vydávajú raňajky, stretávam Richarda. Naposledy som ho videla pred desiatimi rokmi v kláštore pri jednom z meditačných ústraní. Spoznávam ho len podľa pohľadu. Srdečne sa objímeme. Niekoľko rokov práce v Nemecku, montáže, ubytovne, pendlovanie medzi krajinami. „No taký sám som tam bol. A potom mi dakto povedal o Domčeku, tak som došiel.“ V skratke mu hovorím o svojom geografickom aj názorovom nomádizme, na ktorý som sa vydala od nášho posledného stretnutia, na čo povzbudzujúco a súcitne reaguje: „Keď nevieš, čo robiť so životom, tak poď do Domčeka.“

V tom, čo hovoria Richard, Róbert aj Petra, je niečo atraktívne, vyjasnené, sebavedomé. Vytvára to pocit ukotvenia. Hreje to. Tak isto ale pôsobia aj roviny, ktoré pretínajú kritickú kontextualizáciu aj kolektívne rozpomínanie sa na Domček: napojenie na pravicové a antigendrové hnutia, splošťovanie „čistoty” s bojom o život pri rodovo podmienenom násilí, docilácia (ženských) tiel, etická a morálna panika v závoji „mravnej“ sexuality. „Nevedieť, čo so svojím životom”, „túžba po čomsi viac” aj snaha o „čistý život” sú však postoje, ktoré sa z politických analýz ideologických prúdov vytrácajú. Tieto aspekty, tak ako mi o nich hovoria respondenti*ky, ktorí so mnou zdieľali svoje svety, v sebe zahŕňajú nežnosť, citlivosť aj súcit. Aj keď ani tieto aspekty nie sú apolitické a predáciu na nich možno vysledovať v demagogických agendách elít, schopnosť „veriť, že druhí veria“ zostáva kľúčová. Umožňuje zachovať rešpektujúci dialóg najmä s tými, pre ktorých tieto agendy nie sú cieľavedomé politické presvedčenia, ale sú v prvom rade duchovné nastavenia.

Úprimnosť hľadania, bázeň z nachádzania aj starostlivosť pri udržiavaní vzťahov rezonujú s kvalitami, ktoré poľudšťujú odcudzené škáry každodennosti.

Posledný deň púte. Deň Božieho milosrdenstva. V cirkevnom kalendári ide o sviatok, keď sa verí, že aj tomu „najnehodnejšiemu“ človeku, ktorý sa vyspovedá a pristúpi k eucharistii, sa odpustia všetky hriechy a otvorí nebo. Keď to kňaz pripomenie pri rannej aktivite, člen mojej skupinky ma buchne do lakťa. Veľavýznamne zdvihne obočie a spraví úškrn, ktorým naznačuje, že sa ma to týka. Róbert aj Petra si to všimnú a povzbudia ma, aby som necítila tlak a konala podľa vlastného pocitu. Pán je vraj trpezlivý a miluje ma aj tak.

Všetky mená respondentov*iek sme na základe ich požiadavky o zachovanie anonymity zmenili.

Autorka je absolventkou socio-kultúrnej antropológie.