Na jeseň roku 2015 otvorili Švédske národné múzeá svetovej kultúry v Štokholme a Göteborgu po prvý raz svoje archívy pre účastníkov umeleckých rezidencií. Tie sa realizovali ako súčasť projektu Európskej únie „Zdieľanie sveta kreativity, inklúzie a dedičstva“ (Sharing a World of Creativity, Inclusion and Heritage; SWICH), iniciatívy desiatich múzeí zameraných na etnografiu a kultúry sveta. Cieľom bol rozvoj praxe spolupráce a inklúzie, ktorá by preverila potenciál zdieľanej autority v muzeálnom kontexte. K účasti boli povzbudení umelci a umelkyne s rodinnou históriou migrácie, ktorí a ktoré by mali záujem rozpracovať nielen historické, ale aj nápadité prístupy k archívu a jeho (ne)možným budúcnostiam. Vybrali ma spomedzi stovky prihlásených zo všetkých kútov sveta, aby som sa stala prvou umeleckou rezidentkou v štokholmskom Etnografickom múzeu. V tejto krátkej eseji reflektujem niektoré výzvy, ktoré mi umelecké hosťovanie v tomto inštitucionálnom kontexte prinieslo. Moja prítomnosť proti sebe postavila poslanie múzea a jeho zamýšľané publikum. Podľa môjho najlepšieho odhadu preto, lebo stelesňujem dejiny migrácie, formované francúzskym kolonializmom a americkým imperializmom. Migrácia ako kultúrna hodnota Moja prihláška na rezidenciu vychádzala z rodinných fotografií. Chcela som ich uviesť do kontrastu s podobnými zábermi zo zbierok múzea. Fotografie z nášho rodinného archívu pochádzajú z Indočíny z čias dynastie Nguyễn a majú za sebou iný príbeh než tie, ktoré sú v opatere múzea. Naše fotografie prestáli dve vojny a v roku 1982 ich moji [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Zázrak na Luníku IX
Ďalší
