Potlačená minulosť, prekrútená prítomnosť a budúcnosť jedného monštruózneho projektu

Eva Ďurovec14. októbra 2021353

Zápisky z dňa otvorenia Etnologického múzea a Múzea ázijských kultúr v Humboldtovom Fóre v Berlíne. 

00:15

Prehĺtam B komplex Forte, „Innere Ruhe” a kyselinu listovú. Pracujem na mape zbrojárskych firiem v okolí Hamburgu. Už mám päťdesiatsedem adries, ale bude ich okolo sto.

00:25

Jerguš sa budí. Dojčím a uvedomujem si, že o tri mesiace bude mať dva roky a že väčšinu svojho života je súčasťou protestov proti Humboldtovmu fóru (HF), kultúrnej inštitúcii, ktorá sídli v replike berlínskeho mestského paláca. Ten bol až do roku 1918 oficiálnou rezidenciou pruskej dynastie Hohenzollernovcov, ktorá vládla viac než osemsto rokov. Počas druhej svetovej vojny bol palác zničený a v päťdesiatych rokoch definitívne zborený ako symbol pruského imperializmu. Jeho ruiny sa zrecyklovali v berlínskom Tierparku v pavilóne opíc. Na mieste paláca sa v roku 1973 začal stavať Palác Republiky, kde potom sídlil parlament Nemeckej demokratickej republiky ale aj divadlo, filharmónia, reštaurácia, pošta a galéria. V deväťdesiatych rokoch ho vyčistili od azbestu a začal svoj druhý život. Stal sa dôležitým kultúrnym miestom novej generácie. V roku 2006 si až šesťdesiat percent opýtaných ľudí prialo rekonštrukciu a v prípade, že by sa mal Palác Republiky zbúrať, bola väčšina obyvateľov skôr za trávnatú plochu než za opätovné vztýčenie cisárskeho paláca. Napriek vôli obyvateľov k tomu napokon došlo a dnes v ňom sídli Humboldtovo fórum.

Protesty sa začali už v deväťdesiatych rokoch, keď podnikateľ s traktormi Wilhelm von Boddien z Hamburgu založil Asociáciu berlínskeho mestského paláca (Förderverein Berliner Stadtschloss e. V.) a nechal postaviť konštrukciu pre plachtu s potlačou fasády paláca v životnej veľkosti v centre Berlína. Aby sa získali peniaze na fasádu (osemdesiat miliónov eur), plachtu rozstrihali a jednotlivé kusy predali v úspešnej kampani. Umelec Dierk Schmidt v diele Hradní duchovia (Schlossgeister, 2002 – 2004) získal časť plachiet a namaľoval na ne portréty propagátorov myšlienky o postavení repliky paláca. Na znak odporu im na hlavy hodil symbolické bomby červenej farby. Myšlienku znovu postaviť Palác Republiky zase otvára a tematizuje občianska iniciatíva Palast der Republik e.V. (palast.jetzt), ktorá si zaumienila, že  v roku 2050 začne so zborením HF a súčasne s výstavbou Paláca Republiky.

Nostalgia za monarchiou je pre niektorých ľudí stále aktuálna. Philip Kiril Pruský, prapravnuk posledného nemeckého cisára Viliama II., v roku 2007 povedal, že ho stavba repliky Berlínskeho mestského paláca teší a že sa tým konečne zahojí najväčšia mestská rana. A rana na duši Nemcov by sa podľa neho zahojila iba, keď by hlava štátu (myslel tým cisára) opäť žila v mestskom paláci. V roku 2019 Georg Friedrich Pruský, súčasná hlava pruskej vetvy rodu Hohenzollernovcov, požiadal spolkovú vládu o vrátenie nehnuteľností a umeleckých diel vyvlastnených po druhej svetovej vojne, i keď predtým mu žiadosť zamietli vďaka klauzule „Unwürdigkeitsklausel” (klauzula nehodnosti, voľný preklad), ktorá zabraňuje nacistickým pracovníkom a ich dedičom dostať odškodné. Hnutie Ríšskych občanov (Reichsbürger) zase popiera existenciu Nemeckej spolkovej republiky a uznáva Nemeckú ríšu a jej hranice z roku 1937. Táto skupina monarchistov, republikánov a členov ultrapravice má asi dvadsaťtisíc členov.

00:40

Vešiam polosuché prádlo, ktoré trpezlivo čaká na prebaľovacom pulte. Zhasínam a vnáram sa do matraca.

6:40

Dospávam dve hodiny, kým Marek na deviatu berie Jerguša do škôlky.

8:40

Vyskočím z postele bez budíka. Zapínam všetky zariadenia mojej dennej spotreby, ako smartfón, počítač, rýchlovarnú kanvicu, umývačku, práčku a robotický vysávač, ktoré obsahujú elektronické obvody a baterky z drahých kovov vyťažených za mizerný plat deťmi na tzv. globálnom Juhu, vyrobenými zotročenými pubertiakmi v Číne. O pol hodinu vychádzam z nášho paneláka a vyrážame na štvrtú skúšku protestného speváckeho zboru z Koalície kultúrnych pracovníkov proti HF, pri príležitosti oficiálneho otvorenia Etnologického múzea a Múzea ázijského umenia v budove HF. Z Bergfriedstraße odbočujeme doľava na Ritterstraße, na ulicu, ktorá bola pred vojnou plná továrenských dielní, kde počas vojny produkcia ešte viac rástla vďaka núteným prácam. Dnes vyzerá úplne inak. V atraktívnej obytnej štvrti Kreuzberg postavili  supermoderné kancelárske priestory českého podnikateľa Radovana Vítka s nájomným tridsať eur za meter štvorcový. Ide už o jeho štyridsiatu druhú stavbu v Berlíne, takže logo jeho spoločnosti GSG tu máme na každom rohu. Kvôli stavbe The Shelf, proti ktorej sme protestovali pred dvoma rokmi, už nevieme nájsť pomník s reliéfom Hanni Mayer, ktorá na ulici Ritterstraße pracovala na nútených prácach vo vtedajšej fabrike na svietidlá. Mala 21 rokov, keď jej vo väznici Plötzensee na severozápade Berlína zoťali hlavu gilotínou vo väznici. Takisto popravili aj 677 českých vlastencov, ktorých ostatky sa na Humboldtovej univerzite v Berlíne využívajú ako výukový materiál pre študentov anatómie. V Brne zas minimálne do roku 1971 pitvali telá príslušníkov SS, čo potvrdil patológ Richard Zemánek denníku Sme. Do Pruskej nadácie kultúrneho dedičstva patrí zbierka asi desiatok tisíc ľudských pozostatkov, medzi nimi 7697 lebiek, ktoré mali slúžiť na rasový výskum. Z Rwandy pochádza deväťstosedem lebiek, dvestojeden z Tanzánie, tristo z Namíbie, dvadsaťdva z Kene. V roku 2018 do krajín pôvodu vrátili  devätnásť lebiek, jedenásť z nich patrilo ľudom z národa Nama a deväť z národa Ovaherero, ktorí zahynuli pri povstaní proti nemeckej nadvláde v rokoch 1904 – 1908. Boli medzi nimi štyri ženy, pätnásť mužov a jeden chlapec, genocída však mohla mať spolu až stotridsaťštyritisíc obetí. Israel Kaunatjike, aktivista z národa Ovaherero, presne popísal, ako boli pozostatky pripravené: ženy z národa Ovaherero museli zoškrabať lebky sklenenými črepinami, umyť ich a uvariť, potom ich sem, do Berlína, priniesli ako pštrosie vajcia.

9:35

Prichádzame na Spreeufer 6, kde máme takzvanú kanceláriu spoločne s asociáciou Decolonize Berlin e. V., ktorá združuje sedem iniciatív a skupinou BARAZANI.Berlin, ktorá združuje umelcov, aktivistov a vedcov, odmietajúcich a kritizujúcich HF. Obliekame si protestný kostým – vrece so sloganmi ako „Tear it down and turn it upside down“ (Strhnúť a otočiť hore nohami). Na kolená si pripevňujeme špeciálne kužele, ktoré zabraňujú tomu, aby si človek kľakol, ako to žiada nápis na kupole: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, ako meno Ježiš, na počesť otca, aby sa pred menom Ježišovým ohlo každé koleno – na nebi, na zemi aj pod zemou.” Práve nápis spolu so zlatým krížom inicioval protesty v auguste 2020, ktorých som sa prvýkrát zúčastnila. Kríž ani nápis neboli súčasťou pôvodných plánov repliky a pre Berlín to bol škandál, že práve počas lockdownu vztýčili zlatý kríž na kupole, sponzorovanej treťou manželkou Otta Wernera, podnikateľa z Hamburgu, ktorý ako prvý začal so zásielkovým obchodom s topánkami. Tá do zlatej kupoly dokonca nechala vytesať poďakovanie svojmu manželovi. Inga Maren Otto zdedila Otto Group s vyše päťdesiatimi tisícami zamestnancov v štyridsiatich podnikoch. Startup, v ktorom som pracovala pod vedením manažérskych vampírov a psychopatov, spadá pod berlínsky Projekt A, ktorý vlastní Otto Group. Investičná Banka Berlín, ktorá sponzoruje umeleckú cenu na univerzite Kunsthochschule Weißensee Berlin, kde som študovala, využíva tieto startupy ako investičné portfólio. Pumpuje do nich peniaze, aby bolo na vyššie platy, za ktoré si môžu kúpiť tých najšikovnejších študentov a čerstvých absolventov bez záväzkov, ochotných pracovať desať hodín denne. Otto Group vlastní aj značky, ako About You, Bonprix, Quelle alebo zásielkovú službu Hermes.

10:00

Berieme si asi tridsať transparentov, na ktorých členovia aj nečlenovia koalície vyjadrujú svoje dôvody, prečo je stavba HF neprípustná. Zhromažďujeme sa pred falošnou barokovou fasádou. Ako píše Philipp Oswalt pre e-flux, t​áto národná, symbolická budova mala odvrátiť nemecké traumy dvadsiateho storočia; aby odstránili ich stopy a plynule sa spojili s rokom 1918, „akoby všetky bolesti histórie nikdy neexistovali“ . Berliner Schloss formovala túžba po inej minulosti. Dokonca nestojíme ani pred budovou od architekta Kuehn Malvezzi, favorita odbornej poroty, ale pred realizáciou, ktorú si vybral Nemecký spolkový snem, teda vernou kópiou paláca, ktorá sa stala najdrahším kultúrnym projektom v Nemecku so stavebnými nákladmi 680 miliónov eur a s ročnými prevádzkovými nákladmi 55 miliónov eur. HF, ako zamestnávateľ, už stihlo čeliť kritike, keď počas prvej vlny otvorenia nedovolilo svojim zamestnancom piť, sadnúť si alebo ísť na toaletu.

10:20

„Viac ako 40% pracovníkov HF nie je pôvodom z Nemecka. Ľudia, ktorí tu upratujú, čistia záchody, sú ľudia s migračnou minulosťou a tí, čo o tomto rozhodujú, sú bieli Nemci,” hlási do mikrofónu moderátor zo skupiny Barazani. Začíname najstaršou skladbou: Tear it down, turn it upside down!  „Mocenská štruktúra vytvorená počas kolonializmu je stále živá a stále ovplyvňuje náš život! Chceme späť sochu Ngonnso a to hneď!” zdôrazňuje hovorkyňa šesťčlennej skupiny zo severného Kamerunu Njobati Sylvie Vernyuy. O tento spirituálny objekt, symbolizujúci komunitu Nso, aktivisti bojujú už štyridsať rokov, no Pruský fond kultúrneho dedičstva sa cíti byť legálnym vlastníkom sochy a doteraz bol ochotný ju iba zapožičať. Pokračujeme skladbami Tudo Vira Bosta a Wartende Schönheit. „Mier v meste symbolizuje úspešný odpor proti kolonializmu,” hovorí ďalšia rečníčka Yujin Jung. Spievame pieseň Mumie, policajti nás zatláčajú, aby sme uvoľnili miesto pre čierne limuzíny. Prichádza prezident. Pokračujeme piesňou Everybody wants to rule the world. Pieseň Mutter Beimlein je kompiláciou vyhlásení bývalého riaditeľa štátnych múzeí (Staatliche Museen zu Berlin) a Národnej galérie v Berlíne Petra-Klausa Schustera o jeho predstave svetového múzea a spievame ju na opačnej strane HF v Lustgarten. Ďalšia rečníčka, Daniela Zambrano Almidón, bojuje za vrátenie múmie: „Keď som počula o výstave tejto peruánskej múmie z Chuquitanty, hneď som si spomenula na svojho starého otca, ktorý leží na cintoríne Puente Piedra veľmi blízko brehu rieky Chillón, asi 5 km od miesta pôvodu múmie (Mallqui). Hneď som si predstavila, ako môjho starého otca vyberajú z hrobu, ako ho vyzliekajú a ako rozdávajú obete a predmety, ktoré sme mu pri ňom nechali. Potom by ho vzali na výstavu, kde sa na neho pozerá veľa ľudí a fotografovali by ho bez toho, aby rešpektovali jeho odpočinok, naše pocity a naše rozhodnutie vrátiť jeho telo do zeme.“ Posledná pieseň Ihr ändert nicht die Zeiten, pôvodne napísaná Christianom Krählingom na protest proti neľudským pracovným podmienkam vo firme Amazon, je upravená do protestnej piesne proti HF. Predposledný rečník, Cornilius z delegácie Nso z Kamerunu, sa neubránil vyjadreniu sklamania, že na proteste nie je viac potomkov obyvateľov pôvodných kolónií a hlási do mikrofónu: „Kolonizácia je stále prítomná!“ Mnyaka Sururu Mboro, učiteľ a aktivista pôvodom z Tanzánie, nás prosí o minútu ticha za obete kolonializmu. Násilie stále pokračuje. Podľa výskumu bolo v Nemecku od roku 1990 spáchaných stodeväťdesiat rasovo motivovaných vrážd.

12:05

Opúšťame asi stopäťdesiatčlenné protestné zhromaždenie a ponáhľame sa do škôlky. Doma sa nám neúnavného syna podarí uspať až po dvoch hodinách.

15:13

Pozerám video z oficiálneho otvorenia. Reč komisárky pre kultúru neobsahuje ani jedno negatívne slovo, neodznejú ani slová ako kolonializmus, rasizmus, imperializmus, sexizmus. Nemá to nič spoločné so slovami rečníčky Yujin Jung vonku. Komisárka stojí v  paláci obklopená násilne ukradnutými objektmi. Stojí v ňom v čase, keď Nemecko stále nezaplatilo kompenzáciu za genocídu národov Ovaherero a Nama v Namíbii, keď Deutsche Bank udeľuje pôžičky firmám ako Halcyon Agri Corporation, aby zničila desaťtisíc hektárov pralesa v Kamerune na vysadenie plantáže s kaučukovníkom a Deutsche Bahn stavia 1500 km dlhú železničnú trať skrz Amazonský prales v Mexiku na prepravu tovaru a turistov. A komisárka volá po kozmopolitizme a pochopení. Paradoxne sa stavia do pozície obete. Prezidentova reč je pre Nemcov kritická a možno až nepríjemná: „Zločiny koloniálnej éry, dobytie, útlak, vykorisťovanie, krádež, vražda desaťtisícov ľudí, potrebujú miesto v našej pamäti. Musíme čeliť zodpovednosti za túto časť nemeckej histórie. Pretože to bude určovať našu budúcnosť, naše spolužitie v krajine, kde sú kultúry sveta doma.”

Mám čoraz viac pocit, že ide o upevňovanie pozícií, validáciu svojich činov a oprávnenie. Stratégiou silnejšieho je dať priestor utláčaným, ale iba v rámci vlastných štruktúr a programu.

Po pôsobivej reči spisovateľky Chimamandy Ngozi Adichie, ktorá volá po uvedomení si, že dnešnú Európu neformovala iba renesancia pred šesťsto rokmi a osvietenstvo pred tristo rokmi, ale aj to, čo sa stalo v Afrike pred sto rokmi si pozerám podivné, dva dni staré video z tlačovej konferencie, na ktorom ukazujú videozáznam s ľuďmi z ostrova Luf v Bismarckovom súostroví (nazvanom podľa nemeckého štátnika Otta von Bismarcka) severovýchodne od ostrova Papua Nová Guinea (v rokoch 1884 – 1919 Nemecká Nová Guinea). „Stále sa rozprávajú príbehy o lodi, ktorú ste si od nás vzali, a o peniazoch, ktoré ste na nej zarobili,” vraví obyvateľ ostrova, no dodáva, že svoju plachetnicu v múzeu uvidia radi, lebo im poslúži ako model k znovupostaveniu lode. Podobne boli v roku 2018 do HF pozvaní zástupcovia Nebraskej komunitnej školy pôvodného obyvateľstva (NICC), ktorí „boli veľmi dojatí, keď videli objekty, ktoré poznali iba z fotografií a literatúry,” ako si pochvaľoval riaditeľ HF Hartmut Dorgerloh.

Cieľom týchto inštitucionálnych politík je nachádzať takých ľudí, obyvateľov pôvodných kolónií, ktorí kolonizátorovi potvrdia správnosť jeho konania. Kolonizátor sa stále snaží vyvolávať predstavu, že vzácna loď existuje iba vďaka nemu a zároveň odkláňa pozornosť od skutočnosti, ako je napríklad povstanie národa Sokehov na ostrove Pohnpei proti nemeckej nadvláde, ktorá sa snažila zaviesť nútené práce na výnosných plantážach. Alebo od plienenia na ostrovoch, ktoré historik Götz Aly nazval „nepriamou genocídou”. „Moju prácu vybrala nezávislá porota vo verejnej súťaži organizovanej federálnou vládou. Humboldt Forum a jeho architekt, ktorí boli tiež členmi poroty, nesúhlasili s mojím konceptom,” zdôrazňuje zase výtvarník Kang Sunkoo, ktorého socha nebude realizovaná podľa pôvodných plánov.  Polovica stožiara s vlajkou vlajúcou na pol žrde, nadnárodný symbol smútku a úcty, preráža HF, aby sa jeho druhá polovica vynorila na námestí Nachtigalplatz, v takzvanej Africkej štvrti na severe Berlína. V jej blízkosti sa nachádza park Volkspark Rehberge, na ktorom sa pôvodne plánovali konať ľudské výstavy, ale kvôli vypuknutiu prvej svetovej vojny k nim nedošlo. Realizácia na námestí Nachtigalplatz bola zamietnutá okresnou radou, ktorá povolila iba dočasnú inštaláciu na šesť mesiacov. V roku 2017 historička umenia Bénédicte Savoy odstúpila z odbornej komisie HF a obvinila ho z nedostatočného výskumu pôvodu zbierok, chýbajúcej transparentnosti a autonómie. Potse a Drugstore sú kolektívy vychádzajúce z najstarších autonómnych mládežníckych centier sedemdesiatych a osemdesiatych rokov v Berlíne a dnes sú symbolom boja proti džentrifikácii a rastúcim nájmom. Boli pozvaní k tvorbe časti „Freiraum” v rámci výstavy Berlin Global v HF-e, ale v júli skupina Potse od spolupráce odstúpila. Dôvodom bol fakt, že HF bude vystavovať aj ukradnuté umenie.

16:22

Na kuchynskú linku nám zasvietilo ostré slnko a ja sa púšťam do hĺbkového umývania drezu a okolitého priestoru. Pri monotónnej činnosti, ktorú vykonávam ticho, aby som nikoho nezobudila, myslím na autora a aktivistu Kwame Opoku, ktorý napísal skoro tristo článkov na podporu vrátenia tzv. beninských bronzov – sôch ukradnutých britským vojskom počas beninskej expedície v roku 1897 z dnešnej Nigérie. Nemecká vláda prisľúbila, že do roku 2022  časť beninských bronzov vráti. Nemecko nie je jedinou krajinou, ktorá kradnuté sochy drží u seba, no len v Nemecku ich je spolu tisíc sto. Prečo musí aktivistický boj trvať celé dekády? Podľa Nemecka nemajú krajiny pôvodu zbierok také priestory na prezentáciu a skladovanie ako oni, nemajú dostatočne kvalifikovaný personál, pretože výskum pôvodu zbierok sa vykonáva v inštitúciách, ktoré sú paradoxne zriadené v krajinách bývalých kolonizátorov. Pri polmiliónovej zbierke HF a pri štyroch zamestnancoch to podľa Christine Howaldovej, zástupkyne riaditeľa Ústredného archívu štátnych múzeí, bude trvať stodeväťdesiatjeden rokov. Ale iba vtedy, ak títo štyria zamestnanci nebudú nikdy na dovolenke. A posledným argumentom je to,  že kým sa niečo vráti, musí si kolonizátor urobiť digitálne kópie.

21:35

Varím vajíčka a uvažujem, čo sa bude v HF-e vystavovať, až Jerguš vyrastie. Hologramové sochy? A akú funkciu by mala mať budova, ktorej hlavnou úlohou je už teraz byť čo najskôr prázdna?

Autorka je výtvarná umelkyňa, pôsobí v Berlíne

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: