Diablova muzika

Matej Makovický8. marca 20181333

V roku 2014 protestovali konzervatívne kruhy proti konaniu festivalu Gothoom pri meste Nová Baňa, okrem iného kvôli účasti kapiel, ktoré „vyzývajú na nenávisť a násilie“. Byť terčom strachu, nepochopenia a snahy o potlačenie – nič z toho nie je pre metalovú scénu novinkou a tieto prúdy sa s rôznou intenzitou objavujú už od samotného zrodu tohto hudobného žánru. Jednoduchá otázka: kde tento strach vzniká?

„We’re Not Gonna Take It“

Takmer každý článok o metale začína pripomienkou toho, ako tento druh hudby vlastne vznikol a prečo je relevantný dodnes. Začiatkom roku 1970 vyšiel eponymný album skupiny Black Sabbath, pričom úvodný song je mnohými považovaný za „ten“ definujúci moment celého hudobno-sociálneho hnutia. Strašidelný, pomalý gitarový riff a text o príchode Satana na zem a prvé nepochopenie, akýsi kultúrny konflikt, bolo na svete. Hľadanie hraníc intenzity rock’n’rollu dostalo práve s Black Sabbath pomenovanie – heavy metal. Ťažko si predstaviť význačnejší názov – kov je tvrdší ako „kameň“ a zároveň odkazuje na to, že Black Sabbath pochádzali z robotníckej triedy hutníckeho mesta Birmingham. Úspech Black Sabbath a skorá tvorba Deep Purple, Blue Cheer a neskôr Judas Priest definovali metal ako hudobný štýl. Nasledovali zástupy fanúšikov, prahnúcich po temnej a agresívnej hudbe, ale tiež zástupy konzervatívnejších odporcov.

Tento odpor však, podobne ako samotný metal, nebol úplne jasne vymedzený až do 80. rokov, keď zažíval najvýznamnejšie komerčné úspechy na oboch stranách Atlantiku. Na britských ostrovoch vrcholila popularita kapiel ako Judas Priest, Iron Maiden či Venom, v USA sa naopak objavovali mená ako Metallica či Slayer. Nie je úplnou náhodou, že metal ako hudobno-sociálne hnutie zažíval svoje zlaté roky v čase vlády Ronalda Reagana v USA a Margaret Thatcher vo Veľkej Británii. Atmosféra vrcholiacej studenej vojny, ale aj dopad neoliberálnej politiky (napríklad oslabenie sociálneho štátu) na nižšiu a strednú triedu predstavovali živnú pôdu pre fanúšikovskú základňu. Tento aspekt zdieľa metal s punkovou vlnou. Podstatný rozdiel – okrem iných hudobných postupov – však tkvie v ich odlišnej hodnotovej orientácii. Na rozdiel od politickejšieho punku kladie metal často dôraz na súkromnejšie pocity odcudzenia a istého „asociálneho“ hedonizmu, ktorý s nimi súvisí: sex, drogy, okultizmus alebo násilie.

Práve s metalovou symbolikou súvisí jeden z najikonickejších momentov, ktorý vytvoril metalu negatívnu reputáciu. V roku 1985 vznikla PMRC – komisia, ktorej manifestnou funkciou bol dohľad na obsah hudby a jej šírenie s ohľadom na deti. Zoznam „Filthy Fifteen“ obsahoval niekoľko metalových umelcov: Twisted Sister kvôli údajnému násiliu, Judas Priest a W.A.S.P. kvôli sexuálnym témam a tiež Venom či Mercyful Fate kvôli tematike okultizmu a satanizmu. Táto priama konfrontácia dokazuje, že kombinácia sociálneho odcudzenia a hlasnej hudby vyvolávala strach v rámci establišmentu. Či oprávnene, alebo nie, vlastne nie je dôležité: PMRC totižto potvrdila, že kritický zvuk ťažkého kovu je relevantný hlas a nie je iba nejakou skupinkou vyvrheľov na kultúrnej periférii. Dalo by sa povedať, že od toho momentu dosiahli metalové kapely s nálepkou antisociálnych provokatérov aj legitimizáciu. Radšej s nepriateľmi, ale nahlas, než aby nikto nepočúval.

„Screaming for Vengeance“

Prečo však metal vyvolával (a vyvoláva) také rozporuplné reakcie u publika? Zjednodušene povedané: metal je zvukovo, textovo i sociálne otvorený všetkému, čo v dominantnom spoločenskom diskurze chýba.

V populárnej hudbe prevažujú harmónie a jednoducho zapamätateľné melódie, metal ponúka typickú „hlučnosť“ a často kompozične náročné piesne.

V puritánskom, náboženskom diskurze USA 80. rokov prišli témy sexu a satanizmu/antikresťanstva.

V pokojnom a sociálnodemokratickom Nórsku skorých 90. rokov sa objavila mizantropická a antisociálna vlna black metalu.

Podobných kontrastov by sa dalo nájsť mnoho. Jasné vymedzenie sa voči dominantnému (žiada sa povedať „mainstreamovému“) spoločenskému a hudobnému diskurzu vždy predstavovalo akýsi hybný motor metalu, čo sa tematických a hudobných inovácií týka. Túto antitézu úspešne zhrnul Robert Walser vo svojej vedeckej práci:

„Temné obrazy hrôzy, šialenstva a násilia v heavy metale sú ,dôverne‘ prepojené s temnou stranou modernej kapitalistickej spoločnosti: vojnou, chamtivosťou, patriarchátom, dohľadom a kontrolou.“ (Walser in Morris 2014: 11 – 12)

Inak povedané, ak existuje temná, ideálne nevypovedaná stránka spoločenského, kultúrneho alebo umeleckého fenoménu v kapitalizme, je veľká šanca, že sa bude v nejakej forme reflektovať v rámci metalovej scény. Snáď najúdernejším príkladom toho, že sa o metale dá premýšľať ako o zrkadle, ktoré zvýrazňuje pokrivené aspekty kultúry, je príbeh poľskej kapely Behemoth. Ich desiaty album s veľavravným názvom The Satanist sa v roku 2014 dostal na prvé miesto tabuliek predajnosti vo svojej tradične konzervatívnej domovine. Samozrejme, frontmanovi Nergalovi sa nevyhli problémy ohľadom pódiovej show s trhaním Biblie. Podobne by sa, mimochodom, dala vysvetliť veľká undergroundová, no potláčaná popularita metalu v Československu 80. rokov.

Walserov výrok môžeme rozšíriť aj na kultúrnu produkciu: metalová hudba v jadre ponúka antitézu hudby stredného prúdu. Samozrejme, po desaťročiach existencie je aj metal diferencovaný na mnoho subžánrov s rôznou estetikou, avšak ak ich niečo spája, tak je to akési vymedzenie voči strednému prúdu. Najväčším prehreškom, aký môže metalová kapela či subžáner spáchať, je vedomá honba za komerčným úspechom: príbehy glam metalu v 80. rokoch, nu-metalu koncom 90. rokov či metalcoreu po roku 2000 sú v rámci komunity uznávané, ale častejšie nenávidené. Sprenevera hodnote metalu ako autentickej „temnej stránke“ stredného prúdu sa neodpúšťa. Inak povedané, diablova hudba nerobí kompromisy. Behemoth však žiaden kompromis nespravili – ich úspech súvisí s nastavením spomínaného zrkadla dominantnému diskurzu v správnom čase a v správnom uhle.

„Am I Evil?“

Ani muzikologické vysvetlenie, ani spomínaná kultúrna kritika, prítomná v metale ako v žánri, však nepostačuje na vysvetlenie toho, prečo je tak často terčom strachu a nepochopenia. Napokon, hip-hop (ktorý je v súčasnosti o niečo bližšie k mainstreamu) často odkazuje na témy ako kriminalita, sociálne nerovnosti či drogy, a to v hudobnej forme, ktoré nie je vždy konsonantná a melodická.

Kľúčovým aspektom socio-kultúrnych hodnôt metalu je dôraz na spoločenské odcudzenie. V istom zmysle je metal „hudbou vyvrheľov“. S odcudzením však prichádza akási sloboda, zbavenie sa metaforických okov a romantický pohľad na život mimo „tých ostatných“. Ako v texte trefne poznamenáva jedna z úspešnejších slovenských metalových kapiel súčasnosti:

„Koluje nám v krvi kus divokej zveri

Robíme všetko to, čo sa nám zachce

Koluje nám v krvi kus divokej zveri

Žijeme tam, kde sa iným nechce

Na kraji mesta, ďaleko od ľudí

Budujeme svoj svet hlboko v podzemí“

(Catastrofy – Bastardi spoločnosti)

Fakt, že spôsobov, akými človek nemusí zapadať do spoločnosti, je mnoho, sa odráža aj v mnohosti metalových subžánrov. Dôraz na oddelenie od „tých druhých ľudí“ však nevytvára hodnotové vákuum. Naprieč metalovým svetom existujú dve hodnoty, ktoré sú viac či menej zdieľané: takmer neobmedzená individuálna sloboda („Robíme všetko to, čo sa nám zachce“) a emocionálne prežívanie metalu ako živej scény („Budujeme svoj svet…“). Osobná sloboda bez inštitucionálnych pravidiel a (nie nutne konzumný) hedonizmus predstavujú únik pre fanúšikov metalu a pomyselnú hrozbu pre dominantný (a teda konzervatívny) spoločenský diskurz. To reflektuje aj Morrisov text:

„Metal môže klásť negatívne dialektické otázky pre súčasnú spoločnosť, avšak neponúka na ne žiadne praktické odpovede okrem prežívania svojej hudobnej scény.“ (Morris 2014: 15)

Otázka, prečo majú ľudia z metalovej hudby strach, teda nie je úplná, ak sa neopýtame, akí ľudia majú z metalovej hudby strach. Metal, extrémna forma rockovej hudby, funguje ako negatívne zrkadlo akejkoľvek na pohľad zdravej a funkčnej spoločnosti. Podobne ako hororové filmy ukazujú to, čo by nechceli vidieť či zažiť, metal necháva vyznieť a hovorí všetkým to, o čom by radšej nechceli počuť. A vždy bolo jednoduchšie odmietať než počúvať.

Zopár náhodných kvalitných albumov, ktoré dali vzniknúť tomuto článku a ktoré by mohli prinajmenšom vyvolať nepochopenie u… „tých druhých“:

W.A.S.P. – W.A.S.P. (USA, 1984)

Morbid Angel – Altars of Madness (USA, 1989)

Katatonia – Brave Murder Day (Švédsko, 1996)

Strapping Young Lad – Alien (Kanada, 2005)

Catastrofy – Zbojnícky tanec (Slovensko, 2015)

Zhrine – Unortheta (Island, 2016)

Referencie:

Morris, M. 2014. Negative dialectics in music: Adorno and heavy metal. European Journal of Cultural Studies 17(5): 1 – 18.

Autor je sociológ a stand-up komik

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: