„Zdá sa mi, že tragédia nášho a vari ešte jedného ďalšieho pokolenia po nás neväzí v tom, že sa obzor zatemnil, ale v tom, že je samo úžasne nakazené. Súmrak je v nás, bez ohľadu na to, aké slnce si prilepíme na oblohu. Ideálom je mozog vystrelený z ľudských hláv; leží na ceste ako kus ošklivosti, na ktorú každý zasran môže pľuvnúť. Snáď je ešte voľajakou sotva viditeľnou nitkou nervu spojený s ostatným telom, je tu však operatér, ktorý by mohol dať vec na miesto, aby žila znovu a ujala sa poriadne?“ pýtal sa koncom roku 1939 v jednom zo svojich listov Laco Novomeský. Hoci bola formulácia otázky rétorická, jej praktickou odpoveďou bola v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny novinárska a umelecká tvorba, politická a právna činnosť davistov. Podobne ako vtedy, ani dnes nestačí odpoveď na Novomeského otázku len ponúknuť; vzhľadom na súčasnú všeobecnú krízu je čoraz nástojčivejšia potreba ju podniknúť – či skôr sústavne a systematicky podnikať.
Keď sa pred sto rokmi sformovalo Voľné združenie študentov-socialistov zo Slovenska, základňa budúceho DAV-u, nebolo náhodou, že k tomu došlo práve v Prahe. Navzdory tomu, že po prvých voľbách do národného zhromaždenia Československej republiky (ČSR) v roku 1920 Slovensko nadobudlo prívlastok „červené“ (sociálni demokrati tu s viac než 35 % podielom hlasov suverénne vyhrali a maďarsko-nemecká sociálna demokracia si pripísala zisk ďalších 8 % hlasov), presadzovanie socialistických – tobôž komunistických – myšlienok nebolo vo východnej, výrazne menej industrializovanej a urbanizovanej časti Československej republiky vôbec jednoduché. Príčiny boli historicko-kultúrne i súdobo-sociálne: na jednej strane už Ľudovít Štúr vo svojom poslednom diele Slovanstvo a svet budúcnosti písal, že „nech už sa komunizmus akokoľvek namáha a predstiera vydobyť pre ľudstvo všetky práva, nevie nič o ľudstve, žalostne ho ponižuje, a keďže ľpie na zariadeniach, ktoré sú nepraktické a neprevediteľné, náleží k najšialenejším výplodom, ktoré kedykoľvek vznikli v ľudskom mozgu“, na druhej strane síce „socialistická myšlienka mala u nás dobrú pôdu“, chýbali jej však „socialistickí myslitelia, publicisti, novinári, spisovatelia, ktorí by ju boli obrábali, dobre s ňou narábali, vhodne ju propagovali a zveľaďovali“, ako personálne nedostatky ľavicovej inteligencie dvadsiatych rokov reflektoval Novomeský.
O desaťročie neskôr sa už situácia vďaka vysokoškolským združeniam R 10 (Praha) a Šíp (Bratislava) začala zlepšovať; vzhľadom na množstvo úloh, ktoré si vtedajšia marxistická ľavica sčasti vytýčila a sčasti jej boli okolnosťami vnútené, sa však činnosť komunistickej inteligencie nemohla rozvinúť do naplnenia všetkých nárokov, ktoré sama na seba kládla. Keď bol Vladimír Clementis v roku 1935 zvolený do parlamentu a skupinový časopis odovzdával svojmu nástupcovi Novomeskému, v Otvorenom liste novému redaktorovi DAV-u napísal: „Tu, hľa, je prvá a najvlastnejšia úloha DAV-u! Bojovať proti reakcii v literatúre, umení, vo vede, v teórii a podporovať všetko to – čo i zárodočne – čo prináša pre slovenský duchovný život širšie obzory, čo pripravuje pôdu pre svetonázor budúcnosti.“
A skutočne: davisti svojimi odvážnymi básňami v domácom kontexte predstavovali nielen literárny predvoj (Ján Brezina nazval davizmus prvou slovenskou literárnou avantgardou), ale cestu si sami museli kliesniť aj v ekonomickej, filozofickej či politickej oblasti, ktorým sa popri mnohých iných venovali. Ako vo svojej rozsiahlej štúdii o davistoch konštatuje Ján Rozner, „tým väčšie sú ich zásluhy, ale vlastná príčina, ktorá im ich nanútila, bola ako tak často predtým – ako ešte neraz po zániku ich časopisu – v nerozvinutosti, nerozvetvenosti slovenských pomerov: intelektuál inklinujúci k literatúre (Novomeský) alebo k politickej publicistike (Clementis) musí suplovať najrozličnejšie funkcie: stáva sa ‚univerzálnou hlavou‘ – proti svojej vôli, prijímajúc jarmo svojho poslania, príkazu, ktorý mu dal jeho národ či jeho politické presvedčenie.“
Kým slovenská ľudácka inteligencia mala svoje inštitucionálne zázemie vo vplyvnej cirkvi a intelektuáli „hlasistického“ razenia sa mohli opierať o štát, finančnú, organizačnú aj personálnu bázu revolučnej ľavice predstavovala predovšetkým protisystémová Komunistická strana Československa (KSČ). Tá síce podľa svojej členskej základne patrila k najväčším komunistickým stranám na svete, avšak dobová povedačka, že „komunizmus nie je pre inteligenta“, zodpovedala skutočnosti, že napríklad pri vzniku strany v roku 1921 malo spomedzi slovenských držiteľov a držiteliek straníckeho preukazu 85 – 90 % len základné vzdelanie alebo žiadne. Stretávajúc sa navyše s nedôverou časti robotníckych kádrov (v duchu Lajčiakových veršov z päťdesiatych rokov: „dovideli sme Clementisa / aj cez dym salónov a lóží, / vo fraku americkom / a v ústach s fajkou Bruyérkou“), nemali „školovaní“ davisti – prevažne právnici a učitelia – závideniahodnú pozíciu ani v spoločnosti, ani v samotnom komunistickom hnutí. Ich úloha v ňom pritom bola nenahraditeľná: od svojho vstupu do verejného priestoru v polovici dvadsiatych rokov až po rozbitie ČSR a vykázanie všetkej ľavice do ilegality redigovali a textami zapĺňali prakticky celú slovenskú komunistickú tlač (popritom, že sa významne podieľali na vydávaní tej českej), prevádzkovali vydavateľstvo, prekladali beletristické aj odborné práce, vystupovali na verejných zhromaždeniach, obhajovali pracujúcich pred súdmi aj v parlamente, a v neposlednom rade organizovali celý rad spolkov – od Spoločnosti pre hospodárske a kultúrne styky s novým Ruskom cez Ľavý front či Spolok socialistických akademikov až po Blok inteligencie Slovenska.
… s láskou budem spomínať na stranu…
Rovné storočie, ktoré nás delí od prvého združovania sa budúcich davistov v skupine a rovnomennom časopise Svojeť, prinieslo protirečivý vývoj. Počas celého tohto obdobia nebola situácia súčasnej mladej, voči systému nonkonformnej ľavice na jednej strane nikdy vzdialenejšia situácii davistov, no súčasne jej nikdy nebola v istom zmysle bližšie. Dnešní marxisti a marxistky sa nemôžu zaštiťovať medzinárodnopolitickou váhou Sovietskeho zväzu, jeho historickou autoritou prvého štátu, ktorý – podľa súdobého presvedčenia – definitíve oslobodil triedu pracujúcich a v revolúcii sa zbavil súčasne umierajúceho feudalizmu aj rodiaceho sa kapitalizmu. Dôvodom nie je len neexistencia podobnej veľmoci, ale aj jej neobhájiteľná diskreditácia a sprenevera voči princípom a hodnotám ideológie, z ktorej vzišla a ku ktorej sa počas celého svojho trvania čoraz cynickejšie hlásila.
Ďalším faktorom, ktorý zásadne odlišuje okolnosti pôsobenia davistov v prvej ČSR a súčasných socialistov a socialistiek, je existencia členstvom i volebnými výsledkami masovej strany, v ktorej bola časť davistov priamo ukotvená a ktorá pre druhú časť predstavovala prinajmenšom najdôležitejší vnútropolitický referenčný bod. (Nielen ideologicky, ale aj osobne. Vo svojom poslednom liste z koncentračného tábora napísal Eduard Urx manželke: „Lujzička, pozdravuj Klema a povedz mu, že som urobil všetko, čo som mohol, aby som [pri našom zatknutí] zachránil stranu. Povedz mu, že do poslednej chvíle s láskou budem spomínať na stranu, ktorá ma vychovala tak, aby som bol aj v tej najťažšej hodine hodný dôstojnosti člena a funkcionára strany.“) KSČ tvorila zďaleka najvplyvnejšiu, najväčšiu a najlepšie organizovanú platformu radikálnej ľavice v medzivojnovom Československu, ktorá pre davistov znamenala najbližšiu komunitu, intelektuálny domov a zdroj ich identity, ale pre niektorých aj (čiastočné) živobytie. Význam, no predovšetkým zmysel politických strán bol vtedy úplne odlišný ako dnes: kým v súčasnosti široká verejnosť strany chápe výlučne ako výťah k moci, teda väčšinou oprávnene ako „firmy jedného muža“, v období prvej ČSR síce strany taktiež boli subjektmi s primárne mocenskými záujmami, súčasne však predstavovali komplexné pospolitosti s vlastnými kultúrnymi, tlačovými, vzdelávacími a ďalšími orgánmi a príslušnosť k nim súvisela nielen s istým svetonázorom, ale aj spôsobom života.
Dnes na Slovensku neexistuje nič, čo by svojou štrukturálnou pozíciou v politickom systéme pripomínalo KSČ za prvej ČSR (ideologicky po „boľševizačnom“ V. zjazde, kde sa generálnym tajomníkom stal Klement Gottwald, niet čo oplakávať). Označením ľavice zastúpenej dnes v Národnej rade Slovenskej republiky ako „reformistickej“ by sme ju mohli skôr preceniť a mimoparlamentná ľavica je buď neorganizovaná, alebo početne a vplyvom z hľadiska praktickej politiky sotva postrehnuteľná. Zmenu tohto stavu si síce ťažko predstaviť, iste však nie je vylúčená a rozhodne nie nezmyselná; nateraz ju vo fragmentarizovanom hnutí blokuje opak prísnej disciplíny davistov, ktorých (prinajmenšom verejne) nekritický konformizmus voči strane prispel k povojnovému dosiahnutiu politickej moci, ale aj tragédii KSČ – a ich samotných.
Nenaplnený prísľub a čo so Slovákmi
K tomu, čo odlišuje začiatok dvadsiatych rokov v 20. a 21. storočí, náleží aj to, čo Clementis nazval „vzduchom našich čias“. K etablovaniu sa komunistického hnutia v Československu – ako aj v ďalších európskych krajinách – prispela nielen samotná skúsenosť prvej svetovej vojny, ale aj zvesti o boľševickej revolúcii, v dôsledku ktorej Rusko jednak vystúpilo z vojny a zaistilo tak pre svojich občanov a svoje občianky dlho očakávaný mier (otázkou je, za akú cenu), ale zároveň bezprostredne začalo riešiť problematiku vlastníctva pôdy (tiež je otázkou, akým spôsobom sa tak stalo), ktorá rezonovala aj medzi slovenským roľníctvom. Ba čo viac, časť obyvateľstva Slovenska mala osobnú skúsenosť buď s Maďarskou republikou rád, alebo so Slovenskou republikou rád, ktoré síce stihli vyhlásiť a distribuovať revolučný program, nestačili ho však naplniť – a ten si (podobne ako Dubčekov „socializmus s ľudskou tvárou“) podržal status prísľubu, ktorý nebolo možné zrealizovať. Povedané inak: revolučná premena spoločnosti v dvadsiatych rokoch minulého storočia už/ešte nepôsobila ako utopický cieľ, ale ako žitá realita, respektíve otázka najbližšieho času.
Unikátna historická situovanosť davistov sa prejavila aj smerom k domácemu kontextu: rozpad Rakúsko-Uhorska síce nachvíľu vytvoril ilúziu, že národná otázka, ktorá bola v dovtedajších slovenských dejinách v podstate jedinou, takpovediac strešnou otázkou, je vyriešená, avšak v období, keď začali mladí davisti vstupovať do verejného priestoru, bola diskusia o národe prebudená z latencie – tentoraz však nie vo vzťahu k Maďarom, ale Čechom. Ústavne zakotvená koncepcia jednotného československého národa a jazyka sa v priebehu vývoja prvej ČSR stávala čoraz vratkejšou a bola klinom, ktorý paralelne s ideologickým delením najzreteľnejšie štiepil slovenskú inteligenciu: kým konzervativizmus bol súvzťažný s autonomizmom a liberalizmus s čechoslovakizmom, socialisti sa aj v otázke riešenia statusu slovenského národa vymedzovali internacionalisticky (hoci podobne ako celá KSČ začínali na čechoslovakistických pozíciách), teda obhajovali radikálnejšiu možnosť než ľudáci – právo Slovákov na sebaurčenie až do odtrhnutia, hoci ho nikdy aktívne nepresadzovali – a zároveň podporovali spoluprácu s Čechmi v duchu zásady rovný s rovným, pričom mali na mysli predovšetkým hospodárske vyrovnanie československého Západu a Východu. Federalizácia Československa v roku 1968 tak bola polopriamym vyvrcholením davistického úsilia v oblasti národnej otázky, hoci sa jej dožilo a pomohlo ju presadiť len torzo z nich. Po vzniku dvoch samostatných republík je ťažisková, národná téma davistov – zdá sa – bezpredmetná, iste však nie definitívne. Môže byť len otázkou času, kedy sa národná otázka môže stať opäť aktuálnou, najmä v kontexte prípadnej ďalšej integrácie Európy.
Hlúpy boj, ale nutný
V roku 2022 na Východe už nieto nijakej hlavnej stanice, odkiaľ mali „lokomotívy revolúcie“ vyrážať do celého sveta; masové, v pravom zmysle ľavicové hnutia už existujú len v dejepisných knihách a teoretických statiach; „Nežná revolúcia“ je bezpredmetná rovnako ako „víťazný Október“, pretože v „kultúre bliku“ (M. Fisher) minulosť so súčasnosťou – a budúcnosťou tobôž – nijak nesúvisí; a keďže história rada špásuje, vďaka emigrácii maturantov splynutie Čechov a Slovákov na ceste k jednotnému československému národu po tridsiatich rokoch samostatných republík pokročilo zatiaľ najďalej, ako sa to kedy pri predchádzajúcom spolužití podarilo; skrátka, v duchu slovenskej tradície, že „dejiny sa netvoria, dejiny sa oslavujú“ (Alexander Matuška), že ľavica si vypestovala živelnejší vzťah k „spráchniveným kostiam“ ako k žitej prítomnosti, DAV-u akoby neostávalo iné, než nanebovstúpenie medzi antikapitalistické ikony v dokonalom popretí jeho filozofie. Analógia medzi dnešnými pomermi a dejinným kontextom davistov, práve tak ako ich relevancia pre našu prítomnosť, sa javia ako neudržateľné. Transhistorická transplantácia je nemožná.
Lenže mozog vystrelený, opľutý aj uctievaný ako relikvia, myseľ DAV-u, má stále svoju sotva viditeľnú nitku nervu. Spája ju s úsiliami, z ktorých sama čerpala a ktoré obratom napája(la) – môže žiť znovu a ujať sa poriadne. Po sto rokoch sme opäť na začiatku, ba ešte pred ním: ľavica nonkonformná voči kapitalistickému systému je prakticky bez organizačnej infraštruktúry, a keďže je medzi mladými ľuďmi so zdedenými či prijatými (z cirkvi, médií a podobne) konzervatívnymi a liberálnymi názormi početne slabá, opäť sa musí spoliehať na „univerzálne hlavy“; úsilia mladšej ľavicovej kohorty od starších generácií (zvlášť tej rodičovskej) veľa pochopenia a podpory nemajú, avšak podobne ako veľká časť spoločnosti zažívajú aj mladí pracujúci vážne sociálne až existenčné ťažkosti, ktorých príčiny jasne spočívajú v dominantnom politicko-ekonomickom systéme.
V raných rokoch DAV-u Novomeský Urxovi napísal: „Vieš, kamarát, my davisti Ti máme jedinečné postavenie. Pripomína mi to boj, ktorý museli viesť neumanovci a šrámkovci v deväťdesiatych rokoch. Hlúpy boj, ale nutný.“ Čítajúc obvinenia padajúce v Česku, že študenti štrajkujúci za klímu túžia po návrate totality, a počúvajúc Mareka Macha, že inklinácia mladých ku komunizmu, resp. socializmu, je zo svojej podstaty rovnako veľký problém ako inklinácia ku krajnej pravici, nedá sa inak než zopakovať: Hlúpy boj, ale nutný. Spomedzi všetkých davisti najmenej šetrili práve svojich rovesníkov. „Nemáme sa s kým biť! Študentstvo je ideovo až zúfalo impotentné, ľudácke i ‚pokrokové‘,“ napísal 23-ročný Clementis na margo kritikov DAV-u – a úvod jeho článku desaťročiami vyzrel naozaj pôsobivo. Od „mladých lídrov“ počúvame, že vraj už nejde o delenie na pravicu a ľavicu, ale o pomer k demokracii, ľudským právam, Západu. Záver jedného z prvých Clementisových článkov tu teda možno zopakovať bez zmeny, pretože na fundamentálnych zdrojoch našich najväčších sociálnych problémov sa po sto rokoch zmenilo len málo a na princípoch ich vzniku vôbec nič:
„V praxi je to spor kapitálu a práce.
My sme sa postavili na stranu práce.“
Autor je literárny vedec
