Na námestí pred múzeom Fridericianum v Kasseli nie je tieň, do ktorého sa dá schovať. Štvrtého augusta je tu 36 stupňov Celzia a v celom Nemecku sa teploty šplhajú aj na 38. Dlhoočakávaná a už aj kontroverzná Documenta 15 sa začína na tomto námestí, doteraz nezvyklé teploty pre región však dnes prehlušujú všetky ostatné témy. Zdá sa, že ponoriť sa do prehliadky globálneho výtvarného umenia v chladivých interiéroch je dobrý spôsob, ako vytesniť prítomnosť klimatickej krízy.
Pôjde mi to o to ťažšie, že som práve prišiel z dedinky Lützerath, kde nemeckí aktivisti bránia obec pred zrovnaním so zemou – aby nepadla za obeť stále sa rozširujúcej hnedouhoľnej bani Garzweiler. Lützerath – utopický anarchistický sen obkolesený stromami, kde je citeľne chladnejšie ako na okolitých pláňach s poliami monokultúry. Zdá sa však, že vojna na Ukrajine definitívne pochovala nádej na rýchly odklon Nemecka od uhlia a koncern RWE vytrvalo hľadá spôsoby, ako aktivistov z územia vytlačiť.
Lumbung
Documenta v Kasseli, kurátorovaná indonézskym kolektívom Ruangrupa, nemá k ideám anarchistických aktivistov z Lützerathu ďaleko. Myšlienkou Lumbungu zdieľania tvorby, znalostí, spoločného rozhodovania a spolupráce, prevrátili koncept Documenty naruby. Podľa ich vyjadrenia toto nie je Documenta 15, ale Lumbung 1, do ktorého popri iných kolektívoch a jednotlivcoch prizývajú aj samotnú Documentu (organizáciu). Je to akcia primárne globálneho Juhu, pre globálny Juh, nastavujúca západnému svetu často nepríjemné zrkadlo. A nie je nečakané, že sa to kurátorom a tvorcom vrátilo v podobe kritiky a útokov (nielen) z nemeckého prostredia. Ešte pred otvorením si akcia vyslúžila obvinenie z antisemitizmu, ku ktorému sa v texte ešte vrátim – bola by však škoda, ak by napätie okolo tejto témy prekrylo všetko zásadne nové, čo táto Documenta priniesla.
Klasicistická budova Fridericanium je akosi nepatrične miestom pre chaotické objekty, bannery, brainstormingové zápisky na stenách a nepreberné variácie na DIY konštrukcie, na ktorých sa dá sedieť, oddychovať či listovať množstvom publikácií, pamfletov a dokumentačného materiálu. A, samozrejme, videá – návštevník nemá inú možnosť, než zmieriť sa s tým, že zo všetkých prác rekordného počtu účastníkov uvidí len zlomok.
Oproti utopickej architektúre pozliepaných preglejkových domov na stromoch v Lützerathe sa neviem ubrániť dojmu, že aktivistická estetika pôsobí vo vybielených priestoroch bezzubo. Väčšina návštevníkov vyzerá bezradne – ako dešifrovať prácu prizvaných kolektívov, ak tá prirodzene prebieha v lokalitách, kde pôsobia? Často s neškolenými účastníkmi workshopov, ktorým je aj primárne určená. A ako porozumieť špecifickým textovým materiálom – zinom, brožúrkam, plagátom, ktoré sú často písané v cudzom jazyku a orientované na konkrétne lokálne problémy? Nie vždy sa darí kolektívom preniesť radosť zo spoločnej tvorby a entuziazmus do prostredia, kde prevažne európski diváci čakajú na transformatívny umelecký zážitok. Mnohí majú pravdepodobne pocit, že žiadne umenie nenachádzajú.
Namiesto toho sledujeme napríklad kolektívne vytvorené dokumentárne videá imigrantov a imigrantiek z Iraku (Sada [Regroup]), kriticky popisujúce dopady americkej politiky na arabské krajiny. Na inom mieste v historických filmoch z tokijských archívov (Subversive film) prechádzame vojnou zničeným Libanonom a Palestínou. Rozbité budovy, obhorené telá, prestrelky pomedzi ruiny. Zábery, ktoré nevyhnutne pripomínajú súčasnú Ukrajinu, tá je však z programu Documenty takmer úplne vytesnená. Koncepcia podujatia vznikla pred ruským útokom, napriek tomu sa nemôžem ubrániť pocitu, že ide o zámer kolektívu kurátorov: „To je vaša vojna. My vám ukážeme vojnové utrpenie, ktoré sa týka nášho sveta.“
Benátske bienále ponorené v snoch
Naopak, na benátskom bienále dostala Ukrajina pohotovo verejný priestor v Giardini, venovaný aktuálnej vojnovej situácii (popri dlhodobo plánovanom projekte pre ukrajinský pavilón).
Benátske bienále pôsobí ako presný opak Documenty, no tiež je v niečom revolučné – približne 9 z 10 vystavujúcich v hlavnej kurátorovanej prezentácii sú ženské umelkyne a nebinárni umelci.
Aj v Benátkach, podobne ako na Documente, vidíme globálnu všehochuť, no nedá sa vyhnúť pocitu, že na premyslenej prehliadke v Arsenale sa aj diela aktivistických umelkýň, pôvodných obyvateliek alebo umeleckých remeselníkov stávajú exotickými estetickými objektmi – vydanými na milosť trhu s umením a vytrhnutými z kontextu. Zastrešujúcou témou kurátorky Cecilie Alemani je obrat ku snom (Milk of Dreams), znovuobjavovanie surrealizmu a prostredníctvom neho aj jedného z pôvodných významov umenia – ponorenia sa do paralelného sveta, občas výstredného, no hlavne vizuálne podmanivého úniku z reality. Kurátorka si dala záležať, aby popri známych autorkách prevážili práce neškolených, neznámych alebo doteraz málo vystavujúcich umelkýň a umelcov.
A zároveň v priestoroch benátskeho paláca Scuola Grande della Misericordia vystavujú spolu s ukrajinskými umelcami trochu deklaratívne „veľké mená“, ako Marina Abramovič, Takashi Murakami a Damien Hirst (projekt Pinchuk Art Centre This is Ukraine: Defending Freedom @ Venice 2022).
Documenta bez „headlinerov“
Takéto mená na Documente úplne chýbajú – Hito Steyerl sa rozhodla stiahnuť svoje dielo po obvineniach Documenty z antisemitzmu. Len málo umelcov-jednotlivcov dostalo vlastný priestor, výnimku často tvoria práve umelci zo strednej Európy – Dan Perjovschi, Eva Koťátková, Ilona Németh, rómski umelci pod koncepciou Roma Moma (OFF-Biennale). Umeleckou hviezdou tohto roka bude pravdepodobne rómska výtvarníčka Małgorzata Mirga-Tas z Poľska, ktorá svoje textilné obrazy – výjavy z minulosti, ale aj každodennej súčasnosti rómskej komunity, vystavuje aj v Benátkach (Poľský pavilón), aj na Documente. Małgorzata dlhodobo organizuje umelecké workshopy pre rómskych i nerómskych výtvarníkov (Jaw Dikh!), svojím zanietením pre spoluprácu a komunitu dobre vystihuje ideu Lumbungu a je aj jednou z mála autorov a autoriek Documenty, ktoré dokážu spracovať aktivistické odkazy do až klasicky pôsobiacich, vizuálne silných diel.
Hovoriť o „hviezdach“ výtvarného umenia Documenty je až akosi nemiestne. Väčšine umeleckých kolektívov o prestíž či účasť na trhu s umením vôbec nejde a Documenta na tom pravdepodobne nič nezmení. Napokon, umelecké kolektívy z Palestíny (The Question of Funding), z Rojavy (Komîna Fîlm a Rojava), Jakarty (Ruangrupa) či Mali (Festival sur le Niger) sa na „západné“ fungovanie umeleckej sféry pravdepodobne dívajú s podozrievavosťou. Už beztak je pre Documentu ťažké balansovať na hrane exotizácie – západný návštevník prechádza architektúrou hrdzavejúceho vlnitého plechu z kenského slumu, pomedzi rituálne objekty z nájdených materiálov z Haiti. Už to však nie sú bieli, západní umelci, ktorí prostredníctvom umenia spolupráce v krajinách „tretieho sveta“ komunikujú globálne problémy. Kolektívy miestnych umelcov po celom svete tak robia sami, autentickejšie, s hlbšími, dlhoročnými vzťahmi so svojou lokalitou a komunitou – horizontálnejšie a radikálnejšie.
Spoločná tvorba je (aj) o radosti
To pozitívne, čo podľa mňa Documenta priniesla, nie je len deklarovaný aktivistický odkaz, ale nefalšovaná radosť z tvorby, priateľstva, zo života v kolektíve i energie, ktorú každý zo zúčastnených prináša do spoločného celku a z oslobodenia, ktoré do umenia prináša takáto spolupráca: bez nutnosti dosahovať estetickú dokonalosť, bez potreby uznania zvonku a zhora, bez stúpania hierarchiami umeleckých inštitúcií, so zameraním na prítomnosť, dočasnosť a recyklovateľnosť.
Bohužiaľ, a tu sa dostávame ku stále živej kontroverzii v európskom prostredí, však dva svety – globálny Juh a globálny Sever – nakoniec na seba narazili a dnes sa nezdá, že si obe strany k sebe ešte dokážu nájsť cestu.
Maľba, ktorá pobúrila Nemecko
Obvinenia z antisemitizmu sa začali objavovať už s prítomnosťou viacerých nielen palestínskych umelcov (kolektív The Question of Funding) podporujúcich hnutie B.D.S., ktoré reaguje na utrpenie Palestínčanov pod tlakom Štátu Izrael. Keď však na veľkorozmernej nástennej maľbe indonézskeho kolektívu Taring Padi objavili pozorní diváci karikatúru Žida s nápisom SS a vojaka so židovskou hviezdou a nápisom Mossad, bolo jasné, že dobré meno podujatia už nebude možné udržať – o to skôr v nemeckej spoločnosti, pochopiteľne extrémne citlivej na túto tému.
Taring padi je radikálne zoskupenie umelcov, ktorého tvorba sa začala kritikou indonézskeho Suhartovho režimu. Nie je tajomstvom, že západný svet, vrátane USA a Izraela, ovplyvňoval politickú situáciu v tejto islamskej krajine v prospech militaristického diktátora. S bohatým, vizuálne pôsobivým svetom plagátov a muralov, narába Taring Padi s priamočiarou symbolikou tak, aby bola pochopiteľná aj na uliciach Jakarty. Vysmieva sa z korumpovaných politikov, kritizuje Medzinárodný menový fond, rasizmus, kolonializmus, exktraktivizmus. Na opačnej strane stojí ľud – roľníci, robotníci a trochu prekvapivo aj medzinárodní aktivisti zjednotení pod znakom „peace“. Skorumpovaní mocní sú niekedy zobrazení s hlavami svíň, a neviem si pomôcť, ale táto symbolika, dehumanizácia akejkoľvek skupiny ľudí, mi príde nebezpečná.
Kým vyobrazený agent Mossadu na dnes už deinštalovanej maľbe People’s Justice môže byť opodstatnenou kritikou zasahovania iného štátu do politiky globálneho Juhu, vyobrazenie Žida s pajesmi a krvou podliatymi očami má nebezpečne blízko ku karikatúram nacistického Nemecka alebo aj Slovenského štátu. Je zrejmé, že maľba musela ísť dole. Kolektív Ruangrupa spoločne s Taring Padi napísali verejné ospravedlnenie, ďalšie zasiahnutie do koncepcie podujatia však odmietli ako pokus o cenzúru. Riaditeľka Documenty, Sabine Schormann, pre škandál odstúpila, kolektív tvorcov však celý čas obhajovala. Práce a niektorí autori čelili nátlaku a atakom zo strany extrémnej pravice.
Bez spolupráce nezastavíme ani klimatickú krízu
Piateho augusta sa rozpršalo a teploty klesli takmer o desať stupňov. V kasselskom parku pri Oranžérii nachádzame práce, ktoré odkazujú na udržateľné poľnohospodárstvo (Britto Arts Trust), rýchlu módu a jej dopad na krajiny globálneho Juhu (The Nest Collective) a v projektoch z Latinskej Ameriky (La Intermundial Holobiente, Más Arte más Acción) aj na tému klimatickej krízy. Zdá sa však, že napätie medzi globálnym Juhom a Severom (Západom a Východom) znemožňuje aj výraznejšie riešenia v tejto oblasti. Po návšteve Nancy Pelosi na Taiwane Čína aktuálne zrušila spoluprácu s USA pri riešeniach klimatickej zmeny.
Krajiny globálneho Juhu až doteraz stáli v prvej línii dopadov klimatickej krízy. Dnes, pri rýchlejšom otepľovaní severnej pologule sa zdá, že následky už pociťujeme všetci (aj keď úroveň komfortu v EÚ nám stále zaručuje bezpečie pred najhoršími dopadmi na život obyvateľstva). Škoda, že práve v tejto dobe sa rozpory medzi štátmi, medzi názorovými skupinami, medzi centrami a perifériou (aj na Slovensku) a globálnymi blokmi prehlbujú. Documenta so svojou odvážnou koncepciou mohla byť jednou z mála šancí na preklenutie rozporov, keď sa dve proti sebe stojace strany ocitnú v dialógu v snahe porozumieť si. Ak by výsledkom kontroverzie bola o päť rokov Documenta 16, namiesto Lumbungu 2, bola by to, podľa mňa, prehra. Ešte väčšou prehrou však bude, ak dovtedy zmizne zo zemského povrchu dedinka Lützerath…
Šiesteho augusta, približne 270 km od Kasselu, bagre energetickej spoločnosti RWE s ochranou polície postupne obkolesujú Lützerath múrom. Od momentu, keď bude múr dokončený, bude vkročenie do priestoru aktivistov považované za nelegálny vstup na pozemok RWE. Ak spoločnosť so svojimi ťažnými mechanizmami príde až do Lützerathu a ďalších okolitých dedín, kam sa plánuje uhoľná baňa rozšíriť, je veľmi pravdepodobné, že ako ľudstvo prekročíme kritickú hranicu oteplenia o 1,5 stupňa Celzia. Potom bude naliehavejšou otázkou, nie aké bienále umenia, ale či vôbec nejaké ešte budeme potrebovať.
Autor je výtvarník, pedagóg a aktivista
