D ako demokracia

Hlavnou postavou Gogoľových Mŕtvych duší je špekulant Čičikov, ktorý dostal geniálny nápad. Keďže v Rusku v období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu ešte všeličo funguje podľa starého poriadku, aj statkári platia dane nie podľa aktuálneho počtu nevoľníkov, ktorých vlastnia, ale podľa údajov z posledného, aj niekoľko rokov starého sčítania ľudu. Mnohých sedliakov tak zaťažujú dane aj za „majetok“, ktorý síce nepredali, ale už ani nevlastnia: nevoľníkov, ktorí medzičasom zomreli. To je príležitosť pre Čičikova. Podobne ako Winston Wolfe klope na gazdovské dvere a ponúka riešenie tohto problému: mŕtve duše od statkárov odkúpi a daňové bremeno prevezme na seba. Ako to však už v dobre fungujúcom kapitalizme býva, čím väčší majetok súkromník má, tým veľkorysejší voči nemu štát je. Čičikov preto po zhromaždení istého množstva nebožtíkov získava nárok na bezplatnú pôdu v menej obývanej časti krajiny a podporu na zriadenie nového statku: pracovnú silu, ktorú si takto zadovážil, predsa niekde treba zamestnať.

Aj u nás máme takú mŕtvu dušu: demokraciu. Veľa úžitku z nej už niet, ale ako fikcia či vyprázdnená forma ešte komusi poslúži – trebárs ako maska do demagogického cirkusu. Modernému Čičikovovi by sa iste hodila, a časti spoločnosti by sa zas hodil taký Čičikov. Demokracia sa totiž vyžila. V oficiálnych písomnostiach ju stále evidujeme, lenže čoraz viac ľudí otravuje znášať za ňu náklady. Takže čo za ňu? Autokraciu? Prečo nie. Akurát si treba vyjasniť, kto za túto nehoráznosť prevezme zodpovednosť.

Naporúdzi je nenapraviteľný recidivista: jazyk. Nuž autokracia je vraj „nedemokratická forma vlády, pri ktorej je najvyššia a neobmedzená moc sústredená do rúk jednotlivca alebo skupiny“, ba dokonca „samovláda“! Lenže to je, prosím, vážny Babylon. Grécka predpona auto- totiž väčšmi korešponduje s významom seba-/self- než sám-/single-. Autokracia tak etymologicky zodpovedá skôr sebavláde či samospráve (významovo najvhodnejšie sebaspráve) než moci koncentrovanej v jedinom centre, ktorej by väčšmi prislúchalo označenie monokracia (mono-: jeden/one). Platón v podobnom význame používal označenie tyrania.

Nejde o plané slovičkárenie. Ak sa zaštiťujeme demokraciou, mali by sme byť schopní nielen obhájiť tak a tak vymedzený ľud či národ, ktorému náleží príslušná politická moc, ale najmä zdôvodniť, na základe čoho sa smie uplatňovať voči prehlasovanej menšine. Občianstvo, na základe ktorého človek získava formálny podiel na moci, totiž nevzniká dobrovoľným prijatím podmienok politickej hry, ale dedíme ho, prípadne nám je udelené na základe miesta narodenia. Historické dôvody, pre ktoré bol demokratický subjekt vymedzený najprv istou územnou či národnou príslušnosťou, sú pochopiteľné: práve spoločný fyzický životný priestor a jazykovo-kultúrna spolunáležitosť boli významnými, hoci v porovnaní so živobytím nie najdôležitejšími, faktormi spoločenského života. Čím väčšmi sa však tradičné demokratické subjekty, ako sú ľud, národ alebo občania, vnútorne diferencujú – kultúrne, majetkovo či životným štýlom –, tým legitímnejšia a nástojčivejšia je otázka z piesne Bolo nás jedenásť: „Čože nás už spája?“

Volebné praktiky, ako je gerrymandering (tendenčné vytyčovanie hraníc volebných obvodov), zvlášť názorne poukazujú na to, ako nesamozrejmá môže byť skladba politickej obce, ktorej sme súčasťou. Stanovenie príslušnosti k istej politickej komunite na základe miesta narodenia, občianstva rodičov alebo trvalého bydliska je iste praktické, nijaké zvláštne filozofické opodstatnenie však – dnes zvlášť – nemá. Napokon, ide o starú kritiku demokratických zriadení odvodených najmä z etnického či národného, ale tiež z občianskeho princípu: ak je ústrednou kategóriou politiky záujem, nemali by byť základné politické komunity utvárané na základe neho, a nie rovnakého pôvodu či zdieľanej územnej príslušnosti? Pravdaže, spoločný záujem niekedy vyplýva práve z týchto kultúrnych a geografických spojív. Človek sa však od týchto daností spoločensky a technologicky emancipuje: čoraz väčší podiel na našej identite má globálna masová kultúra na úkor lokálnych tradícií a vysokokvalifikovanú vedeckú prácu v medzinárodnom tíme možno robiť aj z Uble. A tak čím menej je náš život priamo závislý od toho, komu sa narodíme alebo kde žijeme, tým väčšmi náš záujem súvisí skôr so zvolenými či sprístupnenými než s danými spoločenskými určeniami, napríklad profesiou alebo vzdelaním.

S prehlbujúcim sa rozčleňovaním spoločnosti, nech ho už nazveme polarizáciou, fragmentarizáciou, atomizáciou alebo akokoľvek inak, sa teda problematizuje aj legitimita demokracie v rámcoch národne či územne definovaných štátov. Radikálna, ľavicová kritika demokracie si tento problém už dávno uvedomuje: marxizmus predpokladal prekonanie národných štátov a politickú organizáciu spoločnosti na novom princípe, na základe „združení slobodných a seberovných výrobcov“, ktoré tvoria filozofické východisko idey radovej republiky. Demokracia ako „vláda väčšiny“ – aj tej pracujúcej – je teda mimoriadne hrubým skreslením centrálneho ľavicového princípu, ktorým je princíp samosprávy.

Ak je ľavicové myslenie najdôslednejším politicko-spoločenským vyjadrením humanizmu, potom najvyšším cieľom ľavice nie je oslobodenie pracujúcich, žien či rozličných menšín, ale emancipácia človeka vôbec, jeho zmocnenie ku kontrole nad vlastným životom. Tak znie princíp samosprávy ako podmienky plnej ľudskej sebarealizácie. Mierou našej slobody je vplyv, ktorý dokážeme uplatniť nie voči druhým, ale voči vlastnému životu. Vektor pokroku má v tomto zmysle jasné smerovanie: od daností, ktorým bol človek trpne vystavený a musel ich pasívne znášať, k možnostiam, ktoré si človek bude činorodo utvárať a aktívne medzi nimi voliť. Alebo inak: od podriaďovania sa spoločenským normám k ich spolutvorbe, od bázne pred prírodnými a sociálnymi silami k ich poznaniu a obozretnému využitiu.

Liberalizmus má v tomto postupe svoje politické zásluhy. Človeka oslobodil v osobnej sfére, ako jednotlivca, ale ostal na polceste: emancipoval ho od zväzujúcich spoločenských určení, popri tom však podcenil, prehliadol či poprel, že človek je aj spoločenskou bytosťou, a spoločnosť preňho nemusí byť len zdrojom útlaku, ale môže byť tiež priestorom tvorivého uplatnenia a presahu seba samého. A naopak, konzervativizmus síce chápe človeka sociálne, jednotlivcovi však nedáva mnoho slobody zvoliť si kontext, v ktorom sa smie spoločensky realizovať. To lepšie z oboch prúdov politického myslenia sa teda hlási k demokracii, pretože tá človeku dáva dostatočnú slobodu pre znesiteľný či dokonca dôstojný život, a popritom zabezpečuje jeho konformitu s ekonomicko-spoločenským systémom, statusom quo vo veci záujmov príslušnej elity. Demokracia na liberálny spôsob zaisťuje prijateľný život tým, že jednotlivca prinajmenšom formálno-právne chráni od istých spoločenských tlakov a aspoň teoreticky mu sprístupňuje nepreberné množstvo osobných možností, ako žiť. Konzervatívne poňatie demokracie zas väčšine umožňuje spoločensky sa prejaviť ako politický subjekt a v človeku majority dokáže povzbudiť cítenie a vedomie spolupatričnosti či dokonca istej sociálnej transcendencie. Obe varianty demokracie však majú svoje limity: liberálne princípy pôsobia v prospech silných jednotlivcov na úkor slabej časti spoločnosti, konzervatívne princípy zas napomáhajú silnej časti spoločnosti proti slabým jednotlivcom. V každom prípade v kapitalistickej demokracii ktosi dopláca na to, že ekonomická moc ostáva nedotknutá. A platí sa hotovými: konkrétnymi životmi.

Ľavica si preto nemôže vystačiť so zrutinizovanou demokraciou, ale musí trvať na samospráve, ktorej potenciál presahuje zaistenie uspokojivého života. Samospráva je zo svojej definície nárokom na napĺňajúci sa život, v ktorom má človek k dispozícii všetky dostupné prostriedky sebauskutočnenia: tie, ktoré ho chránia od obmedzení jeho fyzického i spoločenského bytia, ale aj tie, ktoré mu sprístupňujú nové rozmery jeho vlastnej existencie. V zmysle samosprávy má mať človek slovo a moc vo všetkom, čo tvorí jeho skúsenosť, a to v miere, do akej to utvára jeho životnú prax. Odtiaľ heslo „zem patrí tomu, kto na nej pracuje“: abstraktný, súkromno-majetkovo sprostredkovaný vzťah k pôde, bývaniu, pracovisku a tak ďalej preto nemôže mať podľa princípu samosprávy prednosť pred konkrétnym, praktickým vzťahom človeka k prostrediu, v ktorom žije, domu, v ktorom býva, či dielni, v ktorej tvorí.

Ak teda ide samospráva v smere sociálneho sprístupňovania plného ľudského potenciálu oproti demokracii ešte o čosi ďalej, potom v tom, že na rozdiel od demokracie v nej človeka nemožno zredukovať ani na jednotlivca, ani na časť kolektívu, a z rozhodovania o tom, čo sa ho dotýka, ho nijako nemožno vylúčiť. Demokratický subjekt totiž nie je nikdy samozrejmý: s tým, kto patrí k ľudu alebo národu, kto je občanom, skrátka, kto je členom politickej komunity, možno vždy z rozhodnutia autority manipulovať. Subjektom samosprávy je, naopak, vždy človek vo všetkých svojich určeniach: jeho samosprávna moc a právo nevyplývajú zo životnej lotérie, kde a komu sa narodí, ale prosto z toho, že je človekom, a ako taký je disponovaný k slobode o sebe rozhodovať.

Inou otázkou je naša pripravenosť prevziať za seba – nielen vo význame „ja“, ale aj komunity, triedy či akéhokoľvek iného sociálneho „my“ – zodpovednosť, ktorá je v samospráve ešte priamejšia, ešte naliehavejšia než v demokracii. Hoci úspech krajne pravicových lídrov naprieč celý svetom naznačuje, že veľká časť ľudí vďačne ustúpi z už aj tak obmedzenej slobody, ktorú má, výmenou za perfídny prísľub, že politický mesiáš na seba prevezme a vyrieši všetky naše starosti, aj túto tendenciu musíme interpretovať dialekticky a vidieť v nej frustráciu z pocitu bezmocnosti vo vlastnom spoločenskom živote, sklamanie zo skúsenosti či presvedčenia, že svoju formálnu politickú moc v demokracii človek-milión nedokáže nijak citeľne uplatniť k pozdvihnutiu svojej každodennosti.

Demokracia je vo forme, v akej sme s ňou v euroatlantickom priestore mali v ostatných desaťročiach skúsenosť, zosnulá. Veľkému Druhému za ňu stále odvádzame daň v podobe rétorického dovolávania sa demokracie (ešte aj Robert Fico háji obmedzovanie politickej súťaže „zefektívňovaním demokratických spôsobov riadenia štátu“), hoci v kapitalistickom rámci je vždy len predstupňom plutokracie. Kdesi už otvorene nastúpila, kdesi práve nastupuje, perspektívy každopádne prajú autokracii. Parafrázujúc Luxemburgovej alternatívu medzi socializmom a barbarstvom sa ale treba pýtať, v ktorom význame sa autokracia voči demokracii historicky presadí: či progresívne, prehĺbením demokracie, teda ako samospráva (self-rule), alebo regresívne, ústupom z demokracie, teda ako sprivatizovaná, uzurpovaná moc (single-party/person government).

Autor je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra