Corbyks: kreslené seriály pre mnohých, nie hŕstku

Martin Makara9. júla 2020553

„Mám tu otázku od Jeremyho Corbyna z Islingtonu,“ oznámi moderátor svojej respondentke a Theresa May sa uškrnie. Vtedajšia britská predsedníčka vlády sa dlho vyhýbala priamej televíznej konfrontácii s opozičným lídrom, nuž tieňový premiér využil príležitosť klásť divácke otázky na hostku v priamom vysielaní. Hoci Strana práce utŕžila vo vlaňajších decembrových voľbách debakel, jej, teraz už bývalý, predseda Jeremy Corbyn sa stal fenoménom, aký britská – možno dokonca európska – ľavica dlho nezažila. Dôkazom sú nielen chorály, ktoré sa na jeho oslavu spievali na futbalových štadiónoch a na ktoré sa dokonca tancovalo v kluboch, ale aj zbierka komiksov s názvom The Corbyn Comic Book, ktorú vydalo renomované londýnske komiksové vydavateľstvo SelfMadeHero.

Štyridsať autorov, prenikavá červená a Jeremy Corbyn v hrdinskom plášti: ak by to nebola komiksová antológia, pokojne by to mohla byť karikatúra na labouristickú programovú brožúru. Kým v skutočnom volebnom programe opozície boli kolektívnym hrdinom pracujúci, táto komiksová kniha politické superschopnosti personifikuje do jediného hrdinu pracujúcej triedy: bývalého lídra Strany práce, ktorý sa vymedzil proti neoliberálnemu kolaborantstvu svojich predchodcov a zavelil do radikálnej ofenzívy. Hodnotiť ju ako neúspešnú na základe posledného volebného výsledku by bolo neúplné – ak sa aj vyhneme vymenovaniu poľahčujúcich okolností porážky, pripomeňme, že predposledné voľby (prvé s Corbynom ako lídrom) boli z hľadiska percentuálneho zisku pre najvýznamnejšiu britskú ľavicovú stranu najúspešnejšie od druhej svetovej vojny a v čase všeobecného úpadku a rozpadu tradičných masových politických hnutí vzrástol počet členov labouristov po nástupe Jeremyho Corbyna na ich čelo o takmer tristo percent (z necelých dvestotisíc pred voľbami v roku 2015 na viac než päťstoosemdesiat tisíc pred rokom). Corbyn prebudil medzi ľavicovou mládežou nebývalý entuziazmus. Túto dynamiku dialekticky napájali a reflektovali aj umelci a ako ukazuje komiksová kniha o Corbynovi, stranícka politika a umenie naľavo sa po desaťročiach opäť produktívne zblížili.

Istota je džemomet

Povolebná výzva vydavateľstva smerom k autorom bola formulovaná stručne: vytvorte nanajvýš trojstranový komiks, ktorého hlavnou postavou bude líder labouristov, Jeremy Corbyn. Pri posudzovaní diel sa zohľadňovala nielen originalita a humor, ale aj remeselná kvalita kresby. Výsledkom je formálne rôznorodá zbierka s protagonistom, ktorý sa striedavo venuje boju proti mýtickej May-dúze, politickej agitácii, vareniu džemu a rozhovorom s jednorožcami.

Kým niektoré príspevky si vystačia s minimalistickým priestorom štvrťstrany, sú tu aj vizuálne naratívy rozvinuté na maximálnej možnej ploche, ale aj neepické veľkoformátové grafiky pripomínajúce agitačné či filmové plagáty. Sympatie ku Corbynovi taktiež nadobúdajú rôzne formy: od „tínedžerského“ zbožňovania „Jeremyho Adorabyna“ obklopeného srdiečkami cez zdôraznenie jeho obyčajnosti (v jednom z príspevkov sa Corbyn prechádza v daždi s dvoma ľuďmi a hovorí: „Som len obyčajný človek, ktorý sa snaží robiť obyčajnú prácu.“) až po skôr opatrný prístup, ktorý priznáva  isté pochybnosti o novom predsedovi strany. Nie v každom z komiksov sa Corbyn objavuje figurálne – v diele Corbyn Street Anny Trench sa jeho vplyv prejavuje na konfrontácii všedných situácií staršej dámy v dávnejšom období a tesne pred voľbami v r. 2017: namáhavá práca v záhrade pri pletí buriny sa mení na vychutnávanie si vône červených ruží; anglický raňajkový čaj chutí lepšie zo šálky s nápisom „Milujem Jeremyho“ a na bicykli vo vetre vejú už nielen vlasy, ale aj červená zástava… Corbyn sa zavše spomenie len v rozhovore iných postáv alebo je odkaz naňho len kontextuálny a inverzný (Corbyn je v komikse Uncle Jezza’s Bedtime Stories prítomný práve svojou neprítomnosťou v dystopickom svete – a naopak, Donaldovi Trumpovi sa Corbyn zjaví až po tom, čo si nasadí ružové okuliare).

V komiksoch sa často objavujú narážky na médiá, ktoré boli voči bývalému britskému tieňovému premiérovi mimoriadne nepriateľské. Bezprecedentná antikampaň, ktorá bola oproti tradičným útokom (rozpočtová nezodpovednosť, nerealizovateľnosť programu, smerovanie ku komunizmu) rozšírená o falošné (a vyvrátené) obvinenia z antisemitizmu a spolupráce s československou Štátnou bezpečnosťou. Vo výstižne ironickom komikse Jeremy Corbyn Ate My Hamster (Jeremy Corbyn mi zjedol škrečka) Hannah Berryová vyobrazuje niekoľko spôsobov mediálnej antikampane voči Corbynovi: presúvanie pozornosti a vytrhávanie z kontextu; zveličovanie a zamlčiavanie; ignorancia a zastieranie dôležitých tém bulvárnym obsahom. Smrtiace drony, ktoré v komikse Martina Rowsona (jeho grafické spracovanie Komunistického manifestu je dostupné aj v češtine) prichádzajú zničiť Corbynovu záhradku (ktorej sa podľa vlastných slov rád a často venuje), sú letkou pravicového denníka Daily Mail (v knihe známeho aj pod názvom Daily Fail). Záhradkárovi s červenou hviezdou na čapici sa však podarí nepriateľský nálet eliminovať niekoľkými fľaštičkami svojho legendárneho jahodového džemu. A keď v naratívnom komikse Keitha McDougalla konzervatívec predkladá deťom noviny, aby porozumeli svetu, v rukách má The Sun a The Times s explicitnými pokynmi k „správnemu“ občianskemu a volebnému správaniu sa („Voľte konzervatívcov!“). Kým McDougall musel titulku britských novín upraviť, aby poukázal na ich triednu povahu a ideologickú orientáciu, keby kreslil komiks zo slovenského prostredia, v prípade známeho pravicovo-konzervatívneho týždenníka by mu stačilo prevziať hotovú grafiku titulnej strany jeho predvolebného čísla.

Martin Rowson sa zas v záverečnom políčku svojho komiksu ukázal ako mrazivo prorocký, lebo jeho Corbynman je po súboji s politicko-mediálnymi protivníkmi paralyzovaný v brexitovej hmote. „Dokážu decká z Momentumu [politická organizácia spätá s Jeremym Corbynom a Stranou práce] zachrániť nášho hrdinu?“ pýta sa rozprávač, čím úlohy obracia: hrdina je v ťažkostiach a pomoc potrebuje od „obyčajného“ človeka. Dnes už vieme, že záchranná misia bola neúspešná a paralýza brexitom zmarila vieru euroamerickej ľavice v radikalizovanú a vľavo posunutú Stranu práce ako avantgardy medzinárodného socialistického prílivu.

Smrtiaci Corbyn vs. May-bot

Dôležitým motívom viacerých príspevkov v knihe je stret generačných perspektív: v komikse Petra Moreya Not Quite Naked (Nie celkom nahý) starší ľudia hľadia na mládež ako závislú od digitálnych technológií, neskúsenú, ľahko ovplyvniteľnú a lenivú, kým mladí vnímajú staršie generácie ako filisterské, upnuté na kariéru a zúročujúce výhody (napr. bezplatné vzdelanie), ktoré sú súčasným dospievajúcim upierané. Podobne v príbehu Henryho Millera starká vníma Corbyna ako „riziko pre národnú bezpečnosť“, pričom o generáciu mladší muž si myslí, že tento názor má pre noviny, ktoré číta… Inú perspektívu ponúka Steven Appleby, ktorý členstvo v Strane práce ponúka ako medzigeneračné spojivo. Rodina, prezentovaná od čias Margaret Thatcherovej, ako výsostne súkromná, apolitická spoločenská (hoci podľa Thatcherovej „nič ako spoločnosť neexistuje”) jednotka, sa tu repolitizuje vďaka zdieľaným problémom ľudí stojacich na opačných koncoch intervalu produktívneho veku.

Superhrdinskú polohu komiksu reprezentuje Lethal Corbyn III (Smrtiaci Corbyn III) autorskej dvojice C. Baker a J. Francis Totti. Súboj medzi protagonistom (lídrom opozície) a antagonistkou (líderkou vlády) sa odohráva v dolnej komore britského parlamentu: May-bot (kyborgická verzia Theresy May) s bojovým pokrikom „Pevné a stabilné!“ (…vedenie, ako znelo heslo jej vlády) agresívne útočí na svojho oponenta, aby mohla naplniť svoj diabolský plán „premeny verejných nemocníc na mega reštaurácie Little Chef“, ale akčný Corbyn sprevádzaný svojím chorálom nič také nedovolí a súboj končí spektakulárnym výbuchom. Aj navzdory troskám v pozadí prezentuje reportérka BBC v záverečnom poli ako víťazku súboja Mayovú a volá na jej slávu.

Jedným z najzaujímavejších príspevkov je séria s názvom Červenými okuliarmi (Seeing Red) Rebeccy K. Jones. Stratégovia konzervatívcov sa v tomto komikse snažia porozumieť popularite Jeremyho Corbyna u mladých, preto sa pokúsia nazrieť na svet cez „červené okuliare“ prostredníctvom televízie vybavenej špeciálnou technológiou. Pozorujú (a komentujú) vysoké zadlženie študentskými pôžičkami (Corbynov plán odpustiť ich je podľa nich volebnou korupciou), nedostupné bývanie, prekérnu prácu (slovami konzervatívcov flexibilné zamestnanie!), nepokoje, neplatené stáže, úpadok verejných služieb, emigráciu a stratu nádeje – a napokon aj na pamätný Corbynov prejav na festivale Glastonbury v roku 2017. Len čo sa technológia „videnia načerveno“ vypne, stratégovia stále netušia, aké sú príčiny Corbynovej popularity, až im napokon napadne, že by sa mladým azda mohlo páčiť spievať „tú pieseň“. Cez svoju ideologickú clonu nie sú schopní porozumieť problémom mladých a ich zástoju za Corbynom ani po tom, čo absolvujú prehliadku hlavných motívov Corbynovej popularity očami mladých. Možno načerveno nestačí len vidieť, ale je potrebné aj cítiť a myslieť?

Interpretačne najotvorenejšia je polstranová ilustrácia Holly Heath, na ktorej stojí Corbyn s kamenným výrazom v tvári v tmavom plášti a okuliaroch pred pultom a hovorí: „Použijem daň.“ Platí svoju útratu nie hotovosťou či kartou, ale daňou? Alebo ide o vyhrážku, že ak nadmerné zisky nebudú vydané dobrovoľne, bude musieť siahnuť po „tvrdšom“ riešení? Jednoduchý, ale vtipný nápad je azda jediným príspevkom, v ktorom badať, že sa na Corbyna nazerá kriticky. Záverečný Jonesyho komiks zobrazuje Corbyna len anonymne z diaľky, ako súčasť davu. Najprv kráča s vlajkou futbalového Arsenalu (ktorého je fanúšikom), ale keď sa od ostatných vzdiali príliš, vráti sa, vlajku s delom vymení za labouristickú zástavu s ružou (čím sa utvára symbolický význam) a celý dav sa dáva kolektívne opäť do pohybu.

Komu patrí Corbynov úspech?

Po prečítaní tejto päťdesiatšesťstranovej antológie môže vzniknúť otázka, či je v ľavicovej strane žiaduce takéto budovanie kultu osobnosti. Jeremy Corbyn patril posledné štyri roky k najvýraznejším postavám euroamerickej ľavice, ale už pri jeho zvolení za predsedu Strany práce za ním stál kolektív nadšencov a dobrovoľníkov, ktorý jeho úspechom výrazne napomohol. Nebolo by preto spravodlivejšie, keby komiksová kniha vznikla o celom hnutí? Nebolo by v čase, keď žila nádej na to, že sa Corbyn stane predsedom vlády, priliehavejšie väčšmi sa zamerať na to, za čím „Jez(za)“ stojí, než na to, aký je? Tieto otázky sa vzťahujú skôr na vydavateľa než na autorov komiksov zaradených do knihy. Nekritická oslava „socialistického strýčka“ by sa mohla zdať ako nevkusná až nebezpečná, ale v britskom kontexte je pochopiteľnou reakciou na agresívnu antikampaň konzervatívcov a im naklonených médií, ktoré, naopak, na Corbynovi nenechávali po celý čas jeho pôsobenia na čele opozície suchú ani jedinú nitku. The Corbyn Comic Book, ktorá by pokojne mohla niesť alternatívny titul Corbycs, je vyjadrením politického entuziazmu a zväzku straníckej politiky a (popkultúrneho) umenia: pravda, väčšmi v duchu medzivojnových angažovaných avantgárd než Desmodu na mítingoch Smeru.

Hoci je kniha zameraná na konkrétnu osobu, vo svojom zmysle aj koncepte je kolektivistická. Výtvarný tím corbynistov sa podujal na priamy vstup do protiofenzívy voči liberálno-konzervatívnej hegemónii a hoci by sa mohlo zdať, že toto povstanie bolo porážkou Corbyna a ústupom Sandersa rozprášené, istá legenda vraví, že každá červená vlajka, ktorá veje vo vetre, je iba prichystaný plášť…

The Corbyn Comic Book, Londýn: SelfMadeHero, 2018.

Autor je poslucháčom literatúry na FF PU v Prešove

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *