Chvála traktorov?

Slovensko obletela správa o tom, že minister životného prostredia Tomáš Taraba rozhodol o podpore nákupu 418 traktorov pre samosprávy z peňazí Environmentálneho fondu. „Podporujeme masívne projekty, ktoré zvyšujú kvalitu života ľudí na Slovensku, od budovania kanalizácií až po projekty ako tento, ktorý vybaví samosprávy potrebnou technikou a ušetrí im aj peniaze, aby nemuseli najímať súkromné firmy na starostlivosť o svoje plochy,“ skonštatoval na margo novej techniky. Podporený bol aj nákup príslušenstva pre traktory, ako napríklad náves, mulčovač, paletizačné vidly, ramenová kosačka, snežný pluh alebo štiepkovač. Je čas povedať si o traktoroch čosi viac.

Stručné dejiny traktorov

Moja stará mama sa narodila v roku 1932 v Československu, teda 40 rokov po tom ako americký vynálezca John Froelich, považovaný za otca moderného traktora, skonštruoval historicky prvý traktor so spaľovacím motorom. Jeho primárnou úlohou bolo nahradiť ťažnú silu koní pri ťahaní poľnohospodárskeho náradia. Stará mama sa ešte narodila do sveta „živočíšnych energií“, keď sa ľudstvo spoliehalo skôr na stáda ťažných zvierat než na stroje spaľujúce fosílne palivá. Tento „energetický režim“ možno považovať za základ ľudskej kultúry a aj vtedajšej spoločenskej organizácie. Transformácia zo „slnečno-agrárneho energetického režimu“ na „režim založený na fosílnych zdrojoch“ počas priemyselnej revolúcie umožnila nielen nové formy produkčných technológií, ale aj významné zmeny v spoločenských štruktúrach vtedajších ekonomických a politických systémov.

Fosílne palivá, tento nový zdroj energie spôsobil radikálnu revolúciu v ekonomickom a technologickom rozvoji; a tým aj radikálny zlom v trajektórii ľudskej civilizácie, ktorý môžeme považovať za začiatok epochy antropocénu. Dôležité je, že kým v pred-industriálnom období dominoval „cyklický metabolizmus“ (spaľovanie biomasy, fotosyntéza, využívanie sily zvierat), v rámci ktorého takmer neexistujú kvantitatívne významné odpady, tak po vzostupe „fosílneho kapitalizmu“ sa dominantným stáva „priemyselný metabolizmus jednosmerného prúdu“ poháňaný fosílnymi zdrojmi energií, na konci ktorého je prirodzenými procesmi nerozložiteľný priemyselný odpad. 

Kým o 19. storočí môžeme hovoriť ako o storočí pary v súvislosti s masovým rozšírením parného stroja a transformácie výroby a spotreby, pre ktoré je špecifický boom využívania energie, populačný rast, étos pokroku a modernizácie, urbanizácia a industrializácia i prvotné starosti o nezamýšľané negatívne dôsledky takého rýchleho vývoja, tak 20. storočie môžeme oprávnene považovať za storočie traktorov. „V priebehu 20. storočia naplno dozreli plody predchádzajúceho vývoja. Poľnohospodárstvo sa v podstate stalo odvetvím globalizovaného priemyslu,“ konštatujú Petr Pokorný, Jiří Sádlo a David Storch v monografii Antropocén. Dejiny technológií sú nám dôkazom, že ekosystémový vplyv mala každá technologická inovácia až v okamihu, keď došlo k jej masovému rozšíreniu a začala mať podstatný vplyv na transformáciu planéty.

Traktor ako „symbol budúcnosti“ Sovietskeho zväzu

Vráťme sa však do roku 1932, keď Československo čelilo dôsledkom celosvetovej hospodárskej krízy, ktorá zasiahla aj náš región. Hoci presný počet traktorov v Československu nie je známy, známe je, že mechanizácia poľnohospodárskej produkcie bola v tomto období ešte v začiatkoch, keďže traktory boli príliš drahé a tým pádom nedostupné pre bežných pracujúcich. Väčšina poľnohospodárskych prác sa stále vykonávala ručne alebo pomocou zvierat. Odlišná situácia nebola ani v Sovietskom zväze. Francúzsky historik Pierre Broué v knihe Boľševici: Dejiny víťazstva a porážky ruskej revolúcie venuje traktorom rozsiahle pasáže. Konštatuje, že ústredným predmetom politických sporov medzi vtedajšími boľševikmi bola otázka kolektivizácie a industrializácie. Práve v roku 1932 bol predstavený prvý plán na kolektivizáciu poľnohospodárstva. 

Dôvody nás nemôžu prekvapiť. Strana totiž verila tomu, čo napísal ich vtedajší vodca a známy kaviarenský povaľač Lenin v roku 1919 v Spisoch: „Stredné roľníctvo v komunistickej spoločnosti bude na našej strane až vtedy, keď uľahčíme a zlepšíme hospodárske podmienky jeho života. Keby sme mu mohli zajtra dať 100 000 dokonalých traktorov, zásobiť ho benzínom, posadiť na ne šoférov (…), stredný roľník by povedal: ‚Som za komunizmus‘. Aby sa to však dosiahlo, je potrebné najskôr poraziť medzinárodnú buržoáziu, treba ju donútiť, aby nám dodala tieto traktory, alebo je potrebné zvýšiť našu produktivitu natoľko, aby sme ich mohli dodať sami.“ Broué konštatuje, že Lenin sa nemýlil: „Lenin mal pravdu, keď predpokladal, že príchod traktorov, strojníkov a strojov všetkého druhu na dedine získa roľníka pre kolektivistické zriadenie. (…) Vláda však nemá traktory, ktoré by mohla posielať, a so založením kolchozu sa nesmie ani chvíľku otáľať.“

Realita v Sovietskom zväze však bola v tomto kontexte oveľa tragickejšia. Stalin odhadoval, tvrdí Broué, že celá krajina by potrebovala asi 250 000 traktorov, kým v roku 1929 ich bolo na sovietskom vidieku len nejakých 7 000. Ich počet sa na konci roku síce zvýšil na asi 30 000, no vzhľadom na rozlohu Sovietskeho zväzu išlo o zanedbateľné číslo. Stalin preto deklaroval dodanie ďalších 60 000 traktorov pre rok 1930, 100 000 kusov pre rok 1931 a 250 000 pre rok 1932. V konečnom dôsledku však v roku 1930 neboli žiadne nové traktory, pohonné hmoty ani ďalšie potrebné stroje na ich veľkovýrobu.

Je všeobecne známe, že Stalinova smrť v roku 1953 symbolicky odhalila viaceré verejné tajomstvá, ktoré boli dôsledkom násilnej kolektivizácie, industrializácie, proletarizácie a najmä teroru. Vtedajšia poľnohospodárska kríza nebola výnimkou. Nikita Chruščov v prejave zo septembra 1953 tvrdil, že sovietsky vidiek produkuje na jedného obyvateľa menej ako pred „Veľkou októbrovou revolúciou“ v roku 1917. Produktivita práce v poľnohospodárstve bola v Sovietskom zväze mimoriadne nízka. V pomere k obrábanej pôde a počtu obyvateľov mal Sovietsky zväz menej traktorov ako Spojené štáty, Veľká Británia alebo Nemecko, tvrdí Broué. Podľa sovietskeho ekonóma Nikolaja Bucharina bolo poľnohospodárstvo bez traktorov a umelých hnojív, poľnohospodárstvo bez elektrifikácie, „odsúdené na stagnáciu“. Práve traktory mali predstavovať „páku radikálnej prestavby poľnohospodárstva“. 

Aj kontroverzný britský historik Paul Johnson sa v diele Dejiny 20. storočia venuje traktorom. Traktor sa pre Stalina stal „symbolom budúcnosti“, tvrdí Johnson. Násilná kolektivizácia spôsobila „hladomor, snáď jediný prípad v dejinách, ktorý zavinili výhradne ľudia“. Johnson tvrdí, že celkový počet dobytka v roku 1933 dosahoval iba 65 percent úrovne roku 1913, počet ťažných zvierat klesol o viac ako 50 percent a celková ťažná sila vrátane traktorov prekročila úroveň roku 1928 až v roku 1935. Aj napriek hladomoru v rokoch 1932 a 1933 predával márnomyseľný Stalin obilie do zahraničia, aby zaplatil za dovážané stroje. Možno práve za traktory. V období kolektivizácie – od roku 1929 do roku 1936 – zomrelo násilnou smrťou, podľa Johnsona, pravdepodobne až 10 miliónov mužov, žien a detí. V roku 1932 však bola aspoň vybudovaná jedna veľká stavba – Stalingradský závod na výrobu traktorov. 

Stalinizmus poháňaný traktormi ako karikatúra marxizmu

Stalinizmus, ktorý sa v Sovietskom zväze etabloval po smrti Lenina, západní autori interpretovali ako prax marxizmu-leninizmu, no najmä ako dôkaz, že táto verzia marxizmu v praktickej rovine vedie k zlyhaniu. Stalin, pre ktorého bol traktor kulminačným bodom v procese industrializácie a kolektivizácie, vybudoval na zabezpečenie svojej autoritárskej moci monštruózny aparát teroru fabrikujúci najúčinnejší prvok diktatúry – strach. Spoliehajúc sa na traktory prezentoval svoju autoritársku moc ako „ako bezprostredné vyjadrenie autentickej demokratickej moci, ako reálnu moc ľudu“, tvrdí filozof Slavoj Žižek. 

Stalin bol v sovietskom Rusku skrátka povýšený na génia, ktorý je schopný poskytnúť radu v každej oblasti ľudského života, pri záhradkárčení alebo pri oprave traktorov, konštatuje teoretička Jodi Dean. Žižek v tejto súvislosti posmešne poznamenal: „Táto intervencia vodcu do každodenného života znamená, že veci v najbežnejšej rovine nefungujú – čo to je za krajinu, v ktorej sám najvyšší vodca musí dávať rady, ako opravovať traktory?“ Politická stratégia sovietskych boľševikov mala dve stránky: na jednej strane bola ideologická indoktrinácia „komunistickou“ ideológiou, na strane druhej prebehla násilná proletarizácia prostredníctvom industrializácie a kolektivizácie. Teraz nás už naozaj nemôže prekvapiť, že aj britský filozof Terry Eagleton v knihe Why Marx was right? tvrdí, že Marx ostro kritizoval „redukciu ľudskej výroby na traktory“.

Traktor v epoche antropocénu

Traktor nie je len motorové vozidlo určené primárne na ťahanie alebo pohon poľnohospodárskych strojov. Je to symbol technologického pokroku 20. storočia. Traktor je nástroj, ktorý umožňuje človeku ovplyvňovať „prírodu“. Je to symbol industrializovaného poľnohospodárstva a významný faktor, ktorý zmenil spôsob, akým obrábame pôdu a pestujeme plodiny v epoche antropocénu. Filozof Václav Bělohradský tvrdí, že v našej spoločnosti už nemožno viesť ostrú hranicu medzi bios, logos a techné, teda medzi prírodou, spoločnosťou a technikou. Poľnohospodárstvo sa skrátka stalo odvetvím priemyslu a v tomto procese zohrali traktory nezanedbateľnú úlohu. 

Koncept technologického pokroku stelesňuje myšlienku oddeliť sa od prírody fyzicky aj psychicky už od čias osvietenstva. Všetky procesy spojené s technologickým pokrokom boli zamerané na „izoláciu“ ľudí od vplyvov prírody a zároveň na jej priame ovládnutie. Idea pokroku mala vplyv aj na formovanie vtedajšej filozofie. „Novoveká filozofia mení vzťah človeka a prírody. Už nejde o to žiť v harmónii s prírodou, už ide o to ovládnuť ju, podriadiť si. Človek začína chápať sám seba ako pána a vlastníka prírody, ktorá je pochopená ako to, čo je možné ovládnuť, ako zdroj materiálov a energií, prípadne ako zdroj estetického potešenia,“ konštatuje filozof František Novosád v knihe Filozofia vo víre dejín.

Energetický režim, ktorého základom sú fosílne zdroje, a jemu prislúchajúce moderné technológie, traktory nevynímajúc, je aj nositeľom nových spôsobov života a vzorcov sociálnej organizácie, tvrdí filozof Adam Briggle v knihe Thinking Through Climate Change. V epoche antropocénu však ide najmä o rozsah, dynamiku a spôsoby, akými technológie používame. Automobil skrátka nie je len väčší bicykel rovnako ako traktor nie je len väčší kôň, upozorňuje Briggle. Americký filozof John Protevi, predstaviteľ objektovo orientovanej ontológie, v knihe The Speculative Turn: Continental Materialism and Realism argumentuje, že dostihový kôň, ktorý nesie jazdca, má viac spoločného s motocyklom než s poľnohospodárskym koňom, ktorý ťahá pluh, a ten má zasa viac spoločného s traktorom. To však neznamená, že poľnohospodárske kone alebo traktory nemôžu byť používané v dostihových pretekoch, rovnako ako to neznamená, že dostihové kone a motocykle nemôžu ťahať pluhy. Experimentovanie s rôznymi spôsobmi využívania koní, traktorov a motocyklov Protevi označuje ako „transcendentálny empirizmus“. Nielen štúdium dejín technológií, ale aj filozofie dejín nás skutočne naučilo, že možné je takmer čokoľvek. Kto by mohol napríklad na začiatku 20. storočia vôbec tušiť, že moderné traktory ako také transformujú náš svet na nepoznanie, a to iba za jedno storočie? 

Naša spoločnosť, tak ako ju poznáme, predpokladá, že moderné technológie vrátane traktorov poskytnú ľuďom inštrumentálne prostriedky potrebné na to, aby si mohli vybrať preferovaný spôsob života. Alternatívu dobrého života, slobody a spravodlivosti bez paradigmy energeticky náročného a technologicky vyspelého „pokroku“ však naša spoločnosť neponúka. Moderné technológie sa môžu ľahko ľuďom vymknúť spod kontroly, ako varoval už nemecký filozof Martin Heidegger v polovici 20. storočia. „Nové technológie, používanie fosílnych palív a rastúca svetová populácia vyústili do planéty, ktorá sa zdá byť úplne pod kontrolou ľudí. To by znamenalo, že nielen súčasnosť, ale aj budúcnosť planéty je teraz v našich rukách,“ upokojuje nás belgický filozof Mark Coeckelbergh v knihe Green Leviathan or the Poetics of Political Liberty. 

Čo ak však má viera v technologický pokrok vo forme technologickej modernizácie síce schopnosť zmierňovať mnohé sociálne či environmentálne problémy, no nedokáže zabrániť nadchádzajúcej globálnej klimatickej katastrofe, devastácii planetárnych ekosystémov a exploatácii prírodných zdrojov? Nie je teda moderný traktor slepou uličkou dejinného vývoja ľudskej civilizácie? Ak ste sa dočítali až sem, môžete mať oprávnený pocit, že naše kolektívne presvedčenie, že všetky environmentálne a sociálne problémy je možné v konečnom dôsledku vyriešiť pomocou moderných technológií a jediné riešenie problémov spojených s modernými technológiami je využitie ďalších moderných technológií, nemusí byť nevyhnutne správne. 

Možno by sme preto k ohlásenému nákupu 418 moderných traktorov mali pristupovať obozretnejšie. Skrátka, možno by sme mali byť obozretnejší nielen k nástupu umelej inteligencie, ale aj k traktorom, ktoré môžeme vnímať nielen ako príležitosť, ale aj ako potenciálnu hrozbu. Čo ak jedného dňa autonómne traktory prevezmú vládu nad ľudskou civilizáciou? 

Autor je politológ a politický filozof. Pôsobí na Filozofickom ústave SAV, v. v. i.