Cez okno Európy vidím, len ešte neviem kam sa pozerám
Európa (a spolu s ňou aj veľká časť sveta, ktorú do tohto globálneho meradla vtiahla) prežíva polykrízu. Spoločnosť sa v posledných rokoch a možno práve po koronakríze nachádza v mimoriadnom stave roztrieštenosti. Nový obraz európskej identity sme spoločne hľadali a spochybňovali v korešpondencii, ktorá nás spájala počas pobytu v Lisabone a Berlíne. Únia pre nás zostáva do veľkej miery enigmatickým celkom, ktorému uchádza množstvo potenciálu, no do ktorého vkladáme veľa nádeje.
„Európa v Lisabone je prechod domov po ulici Rua Possidónio da Silva. Od poslednej križovatky a gréckej reštaurácie to k nášmu vchodu vôbec nie je ďaleko. Ulica je priama a pôsobí komorne. Napriek tomu sa mi po nej nikdy nedá prejsť rovno. Obchádzam kade-tade zaparkované autá, zastávku, lešenie, skupinu mužov pred podnikom, nábytok starožitníctva Remar, rozpínajúce sa stromy a spiace sliepky. Keď prechádzam zo strany na stranu, miesto a čas sú vždy iné.“ 14.11.2023
Naša korešpondencia začala pátraním po obraze, ktorý by Európu dokázal obsiahnuť. Počas tohto procesu sme o to viac spoznali dieru po absentujúcej predstave o Únii, ktorá by mohla byť smerodajná pre súčasné rozhodovanie a budúcnosť – identita, ku ktorej by sa dalo prihlásiť v čase narastajúceho nacionalizmu a fašizmu. Šesť mesiacov sme viedli dialóg, ktorý utváralo viacero útržkov v podobe krátkych úvah, pozorovaní a audiovizuálneho materiálu. Narazili sme na rôzne obrazy, situácie, ale aj úskalia, s ktorými by sa aktualizovaná európska identita mala vyrovnať. Spájala nás tiež vôľa zvýrazniť imaginatívne aspekty politiky, ktoré v súčasnosti vo verejnej diskusii nie sú pripomínané. Napokon sme sa dostali k potrebe rekonštrukcie vnímania samotného konceptu identity.
absencia nadnárodnej identity
Projekt, ktorý mal vyrovnať socioekonomické podmienky, priniesť jednotný systém do rôznych oblastí, byť veľmocou bez milície, či zárukou demokracie a slobody, v posledných rokoch chátra a čím ďalej, tým viac ľudí mu prestáva veriť. Aj z nás, kedysi „Novej Eúropy“, sa stáva jeden z jej nespolupracujúcich členov. Sme tak krehkou Úniou, ktorá sa nielenže nevie postaviť za svoju vinu a pracovať na jej vynahradení, ale ktorá ani len nevie prísť na vlastné meno.
Režisér a dramaturg Jan Gogola ml. po premietaní filmu Exkurze aneb Historie současnosti priblížil absenciu identity práve na príklade jej prítomnosti. Keď v roku 2016 prebiehal Kanadský hokejový pohár, zostalo viacero hokejistov, ktorých krajiny nemali v NHL dostatok hráčov na vytvorenie samostatného kádra. Z Dánov, Nórov, Švajčiarov, Francúzov, Nemcov, Rakúšanov, Slovincov a Slovákov tak vznikol tím Európa. Gogola spomínal, ako si počas finále, ktoré sledoval na Slovensku, uvedomil, že doposiaľ nezažil moment, kedy by Slovenky a Slováci skutočne nadržiavali Európe.
Na Gogolovu pochybnosť, či budú Slovensko a ostatné členské štáty niekedy znovu veriť v Európu, kontrastne naráža vyjadrenie Olega Sencova z roku 2019. Po rokoch v ruskom väzení upozorňoval, že nikto neverí Európskej únii viac ako Ukrajina. Akoby si Európania a Európanky nevážili výhody prichádzajúce z tohto spoločenstva a zabudli na bezpečnostné hrozby, ktorým rôzne členské štáty čelili pred vstupom do EÚ osamote.
„Posledné dni som pomáhal staršiemu pánovi, ktorý prevádzkuje čosi ako starožitníctvo. Odkladali sme veci na rôzne miesta, robili priestor a hľadali tie stratené. No až keď sa z tých nájdených a odložených opäť stali stratené, začal som o tomto projekte pochybovať. Čo ak sa aj v našom myslení len nekonečne točíme? Občas niečo nájdeme, odložíme a po čase opäť považujeme za nové? Každý deň sa ale chcene či nechcene vraciam cez rozvírený Hermannplatz za týmto starým pánom z Iraku. V mojej hlave ho neviem ponechať samote tohto sizyfovského údelu.” 14.10.2023
existuje niekoľko miest v jednom
„Už teraz sú pre mňa minimálne dva Lisabony. Ten, v ktorom som žila pred rokom a pol a ten, ktorý s ním teraz porovnávam. Tretí Lisabon mi vzniká v starých filmoch. V Os verdes anos sa pozerám na podniky, v ktorých sa pred zametaním posype podlaha, špinavá od šupiek nakladaného bôbu, pieskom. Niekedy však mesto vôbec nevidím. Vtedy chodím viac pocitom ako ulicami. Vtedy by som mohla kráčať akýmkoľvek iným mestom. To je ďalší Lisabon, skoro úplne priesvitný, načrtnutý.” 21.10.2023
Akákoľvek identita sa komplikuje množstvom úrovní, na ktorých je možné ju prežívať. Politickú identitu vytvára diskurz hľadania, reflektovania a vyrovnávania sa s históriou, počas ktorého si spoločnosť privlastňuje určité axiómy. Toto pátranie a rekonštituovanie sa môže odohrávať ako vo verejnej diskusii, tak aj v umení, žurnalistike, športe a mnohých iných oblastiach. Ani jedna z nich a ani všetky spoločne však nedokážu presne uchopiť identitu v jej nejednoznačnosti. Je to rozprávanie nedokončeného príbehu. Položenie si otázky, čo všetko musí tento príbeh obsiahnuť a akým smerom chceme, aby sa vyvíjal.
Čo by teda malo tvoriť obraz Európy? Kam chceme, aby sa jej príbeh uberal a s čím všetkým sa ešte len musí vyrovnať?
človek a príroda nie sú vedľa seba, sú jedno
Stáda jeleňov v lesoch na česko-nemeckom pohraničí dodnes neprekračujú líniu, ktorá mapovala železnú oponu. V prípade jeleních stád pochopiteľne nejde o motiváciu dodržiavať štátne územia, no vieme vďaka ich správaniu spochybniť ľudskú politickú činnosť. Je to príklad toho, kam politika zatiaľ nesiaha. Zaujíma sa o ľudí (aj to iba privilegovanej časti) a chýba v nej nezávislá reprezentácia mimoľudských aktérov. Nedochádza k spochybneniu ľudského konania, vytvárania hraníc, ktoré, ako v tomto prípade, môžu mať ďalekosiahle účinky na svet mimo nás.
„Európska civilizácia je natoľko kultivovaná, že inak na tom nemôžu byť ani jej lúky, lesy a vodstvá. Dojímame sa nad uniformnými trávnikmi a fontánami v podobe vodopádov. Tvarujeme a ohraničujeme; krotíme. No napriek tomu mi blízkosť mestských parkov v Alcântare ponúka nenahraditeľnú úľavu a azyl.“ 21.2.2024
Na jeseň minulého roka sa vo väčšine sklenených vitrín na zastávkach lisabonskej verejnej dopravy objavili sýtozelené fotografie listnatého lesa. Po celom meste sa opakovali asi iba v dvoch alebo troch variantoch a pri každodennom prechádzaní ulicami sa nedalo vyhnúť pohľadu na nekonkrétne podsvietené koruny stromov, ktoré vyplnili tak rozsiahlu reklamnú plochu a dlhé mesiace na nič ďalšie neodkazovali. Táto záplata, povrchové prekrytie otvorenej (environmentálnej) rany naznačuje, že príroda v Európe je naďalej vnímaná ako neustále dostupná komodita, ako jednoducho zneužiteľný výrazový prostriedok. Vo verejnom priestore len tak visí nič nehovoriaca fotografia lesa zbaveného vlastných práv a existencie.
V Lisabone je táto kríza umocnená aj juxtapozičnou skutočnosťou, že mnohé z nádherných rastlín na uliciach a v parkoch sú mementom kolonizácie. Napríklad dofialova kvitnúce stromy, jacarandás, loďami privezené z Brazílie začiatkom 19. storočia, symbolizovali kráľovskú moc. Krivda, ktorú so sebou tieto stromy nesú, je skrytá za pohľadom obdivu. Cez eurocentristické sitá vnímania sa častokrát nedostane všetko, čo k dovezenému patrí. Lisabonské štátne múzeá, galérie a pouličné pomníky stále nepreukazujú dostatočne sebakritický prístup.
V kapitalistickej Európe zostalo len málo miesta pre divokosť, nepoznanie a hlbšie konexie s mimoľudskými aktérmi či priznanie a vynahradenie historickej viny. Nová identita Európy by sa tak musela vysporiadať aj s vlastným eurocentrizmom a antropocentrizmom.
obrazy (aj pohyblivého) domova
Definícia domova sa od čias moderny zásadne premieňa a ešte stále nenašla svoju presnú formu. Čoraz menej ľudí býva v mestách, v ktorých vyrástli a ešte menej v domoch po svojich predkoch. Vertikálnu a horizontálnu os ich života, ako píše v jednej zo svojich kníh umelecký kritik John Berger, vystriedala globálna mapa, v ktorej individuálny človek prišiel o predstavu domova ako centra svojho sveta. To však možno nemusí byť nevyhnutne zlé.
„Už sa mi zdá, že som tu dlho. Berlín sa mi dostal do snov, často v nich chodím po uliciach, ktoré sú spojením rôznych miest, na ktorých som za posledných pár rokov trávil čas. Byty, v ktorých som tu zatiaľ býval, sa teraz zdajú byť vzdialené; akoby sa nachádzali v úplne iných mestách. Dávnejšie som si zapísal, že som na mape Berlína hľadal pražskú Novú Dobu. Mestá nad mestami, mestá všetky v jednom…“ 15.12.2023
Konštantný pohyb medzi mestami je pre určité skupiny mladých ľudí kľúčovým aspektom života. Namiesto fixnej adresy je pre týchto nomádov dôležitejší bezprostredný vzťah s prostredím a snaha aspoň čiastočne obsiahnuť jeho šírku. Je to túžba, stať sa určitým prepojením, či už medzi ľuďmi, miestami alebo inými hmotnými a nehmotnými časťami tohto sveta. Domov nevnímajú staticky a uniformne. Nenachádzajú ho len medzi stenami a nadobúda pre nich čoraz rozličnejšie formy. Je tak otázkou, čo má pre súčasnú európsku identitu domov znamenať a či na rozmanitosť tohto životného základu ešte stále postačuje len jediné slovo.
„Opäť kráčam navštíviť môjho postaršieho kamaráta a jeho starožitníctvo. To sa skladá z vecí, ktoré už niekoľko rokov opatruje pre všemožných známych. Nedopustí na pravidlo slova. Odmieta vyhodiť čokoľvek, čo stráži ľuďom, ktorí možno už ani nie sú nažive. Čím viac s ním som, tým viac si uvedomujem, že ľudia sú variáciou dvoch typov pohybu – ťahaním nite a viazaním uzlu. Môj priateľ Abudžabar sa nebojí byť jedným z týchto uzlov. Vidím v jeho obchode prepletajúce sa cesty ľudí, ktorých trajektórie po tomto meste lietajú. Vidím v ňom rôzne obdobia, ktoré sa Berlínom za posledných štyridsať rokov prehnali a čoraz viac sa začínam pýtať samého seba, dokedy ešte chcem voľne ťahať svoju niť. Či sa taktiež nechcem do istej miery takýmto uzlom stať.“ 17.2.2024
mestá nad mestami
„Zdá sa mi, že je tu čosi vzácne, čo prirodzene láka na dotyk, ale je nás tu teraz trochu veľa. Možno to len chaoticky zahrabávame hlbšie a prepadá sa to do sypkého piesku.“ 21.10.2023
Európske metropoly vábia čoraz väčší počet ľudí. Vďaka voľnosti pohybu sa otvára ponuka virtuálnych pracovných pomerov a nekonečné možnosti turizmu. Lokálne podniky a predajne sú nahrádzané turistickými atrakciami a obchodmi, ktoré pre miestnych nemajú žiadnu hodnotu. V Portugalsku sa veľa pozemkov a nehnuteľností rozpredáva zahraničným investorom a mnoho miest tak prichádza o svoj genius loci, vďaka ktorému sa tieto miesta stali tak populárnymi. Krajiny, samosprávy a lokálni vlastníci stoja pred zložitou dilemou, kedy musia položiť na váhy vysoké zisky prinášané turizmom a priority trvalých rezidentov a rezidentiek. Tie v sebe zahŕňajú lokálne aspekty miest, ako fungovanie malých prevádzok, dostupnosť verejného priestoru a služieb alebo funkčnosť infraštruktúry. Ako nájsť balans medzi prívetivosťou a ochranou kultúry pred masovosťou kapitalizmu? Aktuálne protesty v Katalánsku a na Malorke naliehavo upozorňujú na to, že turizmus v posledných rokoch skutočne narazil na svoj strop. Je otázne, ako by mal vyzerať prístup cestovateľov a cestovateliek k preexponovaným mestám Európy alebo aj menším miestam a prírodným rezerváciám.
„Dnes som kráčala po našej ulici a napadlo mi, že do jedného podniku, ktorý každý deň vidím svietiť blízko nášho vchodu, nikdy nevkročím. Chcem ho chrániť pred návštevou cudzinky. Dopriať verným pocit vlastnej stoličky. Nenarušiť nič svojou prítomnosťou. Uvedomujem si, aký drobný je tento skutok, ale možno práve preto ho budem pestovať.“ 21.10.2023
mestá pod mestami
„Opäť mením miesta. Bývam inde. Sledujem iný život. Medzi dodávkami a maringotkami, na pozemku susediacom s novovybudovanými bytovkami v berlínskom Friedrichshaine sa spoločne zohrievame pri ohni so skupinou ľudí, ktorí v tomto meste možno ani tak nebývajú, ako s ním zápasia.“ 26.10.2023
Kde mestá nekompromisne rastú, tam aj statočne hnije ich odvrátená strana. Zabudnuté miesta alebo zabudnutí ľudia, ktorí dávajú život niečomu, čo nezadržateľne stráca svoj priestor. Aj v Berlíne, kde sa za komerčné nájmy platia nezmyselné sumy, je tak možné nájsť ľudí, ktorí sú ochotní alebo nútení vzdať sa svojho pohodlia, trvalej adresy či mnohých iných aspektov moderného života. Možno práve toto odhodlanie hľadať spôsoby spolunažívania napriek rôznym prekážkam, môže byť jedným z kľúčových charakteristík novej identity Európanov a Európaniek. Isté ustanovenie čiar, za ktorými spoločnosť už ďalej nechcú nasledovať. Ochota vzdať sa niečoho, ani nie tak zo skromnosti, ako skôr z neúprosnej motivácie vyhraniť sa voči aktuálnej situácii. Vôľa nebyť súčasťou tohto systému, ale akýmsi vírusom, pre ktorý by zdanlivo v týchto metropolách nemalo byť miesto.
Nájdu sa ľudia aj v konzervatívnejších a pravicovejších kruhoch, u ktorých badať podobné nutkanie. V Berlíne sú toho príkladom tí, čo sa sťažujú, ako sa im ich futbalový klub Union stratil z dosahu. Ako sa aj im nepáči komerčnosť a všetko, čo tvorí vrcholový futbal a čo tak vzorne vystihuje dnešnú spoločnosť. Je v niečom zvláštne, počuť fanúšika snívať o tom, ako by bol rád, keby jeho klub hral v nižšej lige. No možno práve to je dôkaz novej tendencie, ktorá ešte presne nenadobudla svoju formu.
identita ako okno
Stále pre nás nie je jasné, čo dnes znamená byť Európankou alebo Európanom a ani to, čo všetko by to ešte znamenať malo. Spracovávame a vyrovnávame sa s prebratým dedičstvom starších generácií a nachádzame v našich životoch pretrvávajúce mechanizmy, zvyky či procesy, ktoré chceme zmeniť. V reflexii našich skúseností zo zahraničia vnímame niekoľko aspektov, ktorých presah do každodennosti identifikujeme. Mnohé spája prechod od uniformnosti k diverzite, či už v našich predstavách o domovoch, životnom štýle alebo celkovom prístupe k prírode a nám samým. S tým súvisí aj otázka udržateľnosti dnešného systému a možností, ako sa postkoloniálnej a kapitalistickej spoločnosti vzpierať. Skúšať parazitovať na jej excesoch, čomu však predchádza zrieknutie sa mnohých stránok štandardizovaného života. Nadnárodná identita by musela nevyhnutne čeliť aj otázkam distribúcie spoločnej zodpovednosti a nájsť spôsob, akým obsiahnuť a zjednotiť rozmanitosť tohto kontinentu.
„Na mnohých šnúrach medzi oknami tu do ulice aj do súkromných dvorov visia portugalské vlajky. Sušia sa. Je toto obraz, ktorý hľadáme? Ja som nikdy štátnu vlajku neprala, žiadnu ani len nevlastním. No možno by som si jednu mala kúpiť a prať ju, až pokým nebude priehľadná. Keď z jej farieb a čiar zostane len obrys a budem sa môcť pozerať cez ňu.“ 21.2.2024
Rámy a vrstvy vyobrazení môžu bližšie zachytiť komplexnosť rôznych vnútorných vzťahov, ktoré obsah identity vytvárajú. Svet sa dnes v jeho reprodukcii ukazuje až príliš bezprostredne. Častokrát tak mizne vzdialenosť, ktorá nás od zobrazovaných situácií a objektov delí. Tieto okraje, hranice a súvrstvia sme sa ešte stále nenaučili celkom používať k lepšej orientácii v nejednoznačnosti tohto sveta. Aj národná či politická identita by tak nemali byť len dvojdimenzionálnym imaginatívnym obrazom, ale kombináciou perspektív a stelesnením vzdialeností, ktoré sa snažia obsiahnuť. Identita nie je niečím, čo si obliekame, ale cez čo nazeráme na svet. Je ako vrstvy, ktorých sa možno chceme zbaviť alebo novými pohľadmi, ktoré chceme na naše životy aplikovať.
Autorka je študentka portugalčiny a voľného umenia
Autor je študent filmových štúdií
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.