Hodnotenie Československa a pripomínanie jeho tradícií bolo v dejinách dvoch bratských národov vždy rozdielne. Príčinou tohto faktu je, že Česi a Slováci pri pohľade na Československo videli dve rôzne veci.
Optické ilúzie a nejednoznačné obrázky patria k najpopulárnejším fenoménom na internete. Točí sa pani doprava alebo doľava? Sú šaty modré alebo zlaté? Je na obrázku zajac alebo kačica? Pozeráme sa na to isté, ale vidíme dve rôzne veci. To je zdrojom hádok, vtipov alebo pseudovedeckých výmyslov o ľavej a pravej hemisfére nášho mozgu. Celé je to však viac-menej nevinná zábava, pretože predmetom odlišného vnímania sú veci, na ktorých nezáleží. Problém by, samozrejme, nastal, ak by sme sa podobne nemohli dohodnúť na kľúčových pilieroch nášho života. Jedným z dôležitých aspektov týchto obrázkov totiž je, že neexistuje jeden správny pohľad, jediná pravdivá interpretácia. Žiadny z dvoch táborov sa nemýli. Táto okolnosť, samozrejme, mimoriadne sťažuje dohodu či vôbec rozumnú komunikáciu. Československo bolo presne takýmto nejednoznačným predmetom.
Politika a optické ilúzie
Kľúčovým problémom Československa bol fakt, že tam, kde väčšina českej verejnosti a politickej reprezentácie videla jednu vec, slovenská verejnosť a politická reprezentácia videla dve veci. Presné pomenovanie tejto „veci“, ktorú sme videli rôzne, však vyžaduje určitý filozofický náhľad. Daná „vec“ určite nie je národ. Idea čechoslovakizmu síce sprevádzala republiku v prvých rokoch jej života, lenže už začiatkom tridsiatych rokov bola definitívne mŕtva. Česká aj slovenská verejnosť sa zhodli na tom, že Česi a Slováci sú dva národy. Rovnako danou vecou nemôže byť štát. Tu tiež všetci videli jednu republiku, s jednou medzinárodnoprávnou subjektivitou – a to Československo. Predmetom nedorozumenia bolo preto niečo oveľa subtílnejšie – politická komunita. Tam, kde väčšina Slovákov videla dve politické komunity, videli Česi len jednu.
Idea politickej komunity je napriek svojej abstraktnosti mimoriadne dôležitá pri uvažovaní o legitimite politickej moci, a to má priamočiare praktické dopady. Aby som vysvetlil: jednou zo základných myšlienok v politickej filozofii je, že moc sa nerovná sile. Že rozdiel medzi policajtom a zlodejom v tmavej uličke nespočíva len v tom, že jeden z nich mi dá papierik a druhý nie, keď odo mňa berú peniaze. Rozdiel je v tom, že policajt má na pokutovanie určité oprávnenie. Že i jeho prípadné použitie fyzickej sily je legitímne. Inými slovami: rozdiel medzi hrubou silou a politickou mocou je v tom, že tá druhá si nárokuje určité ospravedlnenie.
Práve v tomto bode sa dostávame k zásadnej otázke: ak má byť moc ospravedlnená, musí toto ospravedlnenie nasmerovať voči niekomu. Neexistuje však konsenzus, voči komu sa to má udiať. Anarchisti napríklad tvrdia, že politická moc náleží každému jednotlivcovi zvlášť. Ak teda so štátom ja osobne nesúhlasím, potom nie je medzi policajtom a zlodejom žiadny rozdiel. Kozmopoliti zase tvrdia, že každá moc môže byť ospravedlnená jedine ľudstvu ako celku – a preto obhajujú celosvetovú vládu. Väčšina teoretikov sa však nachádza niekde medzi týmito dvoma extrémami. Tvrdia, že vláda má legitimitu vtedy, keď koná so súhlasom a v mene určitej politickej komunity. Práve preto je politická komunita taká dôležitá – z nej vychádza legitimita štátnej moci a rozdiel medzi policajtom a zlodejom.
Hranice politickej komunity však nie je možné nijak apriórne určiť. Sú dané tým, ako obyvatelia daného štátu či regiónu rozumejú svojej politickej situácii a ako chápu vlastnú identitu. A práve tu sa môže stať, že časť obyvateľstva štátu vidí jednu vec, kým druhá časť vidí niečo úplne iné – a to sa presne stalo v Československu.
Dve či jedna?
Situácia Československa bola od základov asymetrická. Obyvateľstvo Čiech a Moravy vždy vnímalo ČSR ako svoj štát, v ktorom základná úroveň politickej legitimity vychádza z ústredných orgánov a z hlavného mesta Prahy. Československo bolo jednou politickou komunitou. Na Slovensku to však nikdy nebolo takto jednoduché. Veľká časť Slovákov – a to aj tých, ktorí boli s ČSR plne stotožnení – vnímala určitú svojbytnosť Slovenska. Slováci boli samostatná politická komunita, ktorá síce mohla spokojne fungovať v Československu, ale bola na určitej fundamentálnej úrovni predsa len oddelená.
Asymetriu v rámci Československa je možné doložiť napríklad jednoduchým používaním jazyka. Pred rokom 1993 bolo v Česku relatívne bežné hovoriť o kráse „našich hor“ a myslieť tým Tatry. Ak by však niekto na Slovensku odkazoval k „našim horám“ a myslel tým Šumavu alebo Krkonoše, bolo by to prinajmenšom divné. České adjektívum „naše“ odkazovalo na Československo. Slovenské adjektívum „naše“ odkazovalo na Slovensko.
Nie je ťažké si domyslieť, k akým nedorozumeniam vedie rozdielnosť vo vnímaní takto dôležitých vecí. Slovenská strana napríklad často citlivo reagovala na niečo, čo by sme mohli vyhrotene nazvať „český kolonializmus“. Že teda Česi prišli na Slovensko a zrazu sa tvárili, ako keby im to tu patrilo. Ako keby to tu bolo „ich“. Tento fakt bol, samozrejme, zdrojom kontinuálnej nevôle zo strany Slovákov. Rozhorčenie však dáva zmysel, len kým v štáte vnímame dve oddelené územia a dve politické komunity. Z hľadiska Čechov však nič nemohlo byť ďalej od pravdy. Tatry boli „ich“ presne v tom zmysle, v akom bola Praha „naša“. Ak žijeme v spoločnom dome, o kolonializme nemôže byť reč.
Problémy však nastávali aj v opačnom smere. Českí politici veľmi často nerozumeli, prečo vlastne Slováci chcú mať vlastné politické orgány, prečo by im nemalo stačiť, že im vládnu pražské ministerstvá, v ktorých predsa majú zastúpenie, pretože sú spoločné. Nepochopenie sa jasne ukázalo napríklad v období konca druhej svetovej vojny. V rokoch 1944 a 1945, v čase, keď celé územie Čiech a Moravy bolo ešte ovládané nacistami, totiž na oslobodenom území Slovenska vládla Slovenská národná rada a jej Zbor povereníkov. Tá bola podriadená centrálnej Benešovej vláde, ale vyznačovala sa určitou mierou autonómie, čo reflektoval aj tzv. Košický vládny program. Slovenskí politici preto očakávali, že podobné autonómne orgány budú vznikať aj na českom území. Tým by sa ČSR decentralizovala, presne podľa predstavy o dvoch politických komunitách. Česká politická reprezentácia však na to nevidela žiadny dôvod. Oslobodené územia v Česku začala ovládať priamo centrálna vláda, čím v ČSR vznikol zvláštny, asymetrický inštitucionálny systém. Ten však nemal dlhé trvanie, začal sa rozkladať už v roku 1946 a definitívne ho zničil puč vo februári 1948. V krajine zavládol komunistický centralizmus, ktorý diskusie o rozdielnom vnímaní spoločnej krajiny na štyridsať rokov zamrazil.
Na tomto mieste treba podotknúť, že situácia Československa nebola nijako unikátna. Podobné problémy s vnímaním jednej či viacerých politických komunít má hneď niekoľko západných demokracií. Možno najčastejšie analyzovaným prípadom je Kanada. Tú z troch štvrtín tvorí anglosaské obyvateľstvo, pričom posledná štvrtina pripadá na frankofónnu provinciu Quebec. Podobne ako v Česi v Československu, aj tu majú anglofónni Kanaďania pocit, že žijú v jednej krajine, ktorá tak nejak spoločne patrí všetkým jej obyvateľom. Tento pocit však nie je zdieľaný veľkou časťou obyvateľstva Quebecu. Vo svojom inauguračnom prejave v roku 1996 to ostro vyjadril vtedajší quebecký premiér Lucien Bouchard: „Kanada je rozdeliteľná, pretože Kanada nie je skutočnou krajinou. Je tu dvojaký ľud, dva národy a dve územia. A toto je to naše.“ Aj tu sa teda opakuje problém s kačkou a zajacom, s dvoma skupinami ľudí, ktorí nevidia to isté. Akurát v prípade mnohonárodných štátov to predstavuje omnoho závažnejší problém.
Nacionalizmus, suverenita a spoločný štát
Druhý typ problémov, na ktorý chcem poukázať, sa netýka rozličného vnímania politickej komunity, ale jeho dôsledkov. Pokiaľ sa totiž Slováci vnímali ako samostatný národ a samostatná politická jednotka, prirodzene tým vyvstávala otázka, v čom spočíva ich kolektívny záujem, ktorý nie je nutne totožný so záujmami Československa. Na tomto mieste môžeme rozlíšiť dva názorové prúdy. Pre potreby tohto článku nazveme ich protagonistov „nacionalisti“ a „čechoslováci“.
Nacionalisti filozoficky nadväzovali na Herdera a germánske národné obrodenie z čias romantizmu spojené so zjednotením Nemecka. Tento filozofický prúd považuje suverénny štát za ultimátne vyvrcholenie emancipačných snáh každého národa. Národ nie je skutočným národom, pokiaľ nemá vlastný štát. Najvyšším záujmom každého národa je teda jeho zvrchovanosť. Spolužitie v jednom štáte s inými národmi môže byť nanajvýš dočasným riešením.
Postoj slovenských nacionalistov k Československu sa preto zásadne menil v závislosti od medzinárodnej situácie. Rok 1918 prijali, samozrejme, s nadšením. Slováci boli zrazu štátotvorným národom s reálnym podielom na moci. Slovenčina bola úradným jazykom. Rokom 1918 sa Slovensko vlastne prvýkrát ocitlo na mapách – predtým v geografickom zmysle nikdy v histórii neexistovalo.
Pre nacionalistov však bola podpora Československa vždy podmienená. V roku 1918 nebolo samostatné Slovensko mysliteľné, preto sa postavili za ČSR. V tridsiatych rokoch sa však situácia radikálne zmenila. Za dvadsať rokov existencie ČSR sa slovenský národ emancipoval a bol schopný si vládnuť. Národný záujem preto vyžadoval ďalšie kroky smerom k svojmu konečnému cieľu. Nacionalisti sa preto postavili za autonómiu a v prvej možnej chvíli si zvolili samostatnosť (hoci formou bábkového režimu podriadeného Nemecku, ktorý mal k zvrchovanosti, samozrejme, veľmi ďaleko).
Podobne môžeme z pohľadu nacionalistov interpretovať aj nasledujúce dejiny. Po druhej svetovej vojne opäť nebolo samostatné Slovensko geopoliticky možné. To platilo nasledujúcich štyridsať rokov, pretože Moskva podporovala monolitné, centrálne riadené režimy a nemala o rozpad ČSSR záujem. Po Nežnej revolúcii sa však cesta samostatnosti znovu otvorila a tentokrát úspešne zavŕšila.
Slovenskí stúpenci spoločného štátu („čechoslováci“) nevideli národný záujem ako nutne spojený s politickou a medzinárodnoprávnou suverenitou. Slováci mohli plne prosperovať v Československu, absencia nezávislosti podľa nich nepredstavovala žiadny problém. Naopak, spolužitie v Československu mohlo byť trvalo prospešné ekonomicky, medzinárodne aj kultúrne. Existencia ČSR nás tiež mohla chrániť pred vlastnými démonmi, ktorí sa naplno ukázali v rokoch 1939 – 1945.
Je však potrebné zdôrazniť, že podpora Československa bola aj u slovenských čechoslovákov do určitej miery podmienená. Na rozdiel od väčšiny českej verejnosti, ktorá považovala ČSR za jasné vyvrcholenie svojich emancipačných snáh, existencia Slovákov ako samostatnej politickej komunity vylučovala takto priamočiaru podporu. Československo poskytovalo Slovákom stabilnú politickú existenciu a prosperitu, a preto si zaslúžilo podporu. Ak by sa to zmenilo (ak by napríklad Česi začali v spoločnom štáte príliš dominovať), potom by čechoslováci museli svoju podporu prehodnotiť.
Nutnosť rozpadu?
Historické dáta, ktoré máme k dispozícii, sú síce pochybné, ale umožňujú nám domnievať sa, že nacionalisti boli voči čechoslovákom na Slovensku vždy v menšine. V tomto sa naša situácia nelíšila od Škótska či Quebecu. Tam tiež existujú silné nacionalistické politické strany, ktoré však nemajú jasnú väčšinovú podporu nutnú na to, aby presadili nezávislosť. Z príkladov Škótska, Quebecu, ale aj Katalánska však môžeme vyvodiť, že rozpoltenosť Slovákov ohľadom samostatnosti nebola nijako politicky riešiteľná. Aj keby federácia pokračovala, tak postavenie Slovákov v nej by dlhodobo zostalo najzásadnejším problémom politickej scény. To by však nutne neohrozovalo fungovanie Československa ako štátu.
Z tohto pohľadu môžeme za hlavného vinníka rozpadu Československa označiť geopolitické otrasy konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov. V celom regióne prebiehala komplexná transformácia štátu, ekonomiky a spoločnosti. Všetky typy vzťahov bolo nutné premyslieť takmer odznova, čo bola obrovská výzva, ale aj príležitosť na radikálne zmeny. To prirodzene posilňuje odstredivé tendencie. V tomto kontexte si Česi a Slováci vybrali dvoch mimoriadne ambicióznych, egoistických lídrov, ktorí sa prekvapivo rýchlo zhodli, že budú mať jednoduchší život, keď sa bude každý hrať na vlastnom piesočku. Kačka a zajac v tomto prípade hrali len druhoradú úlohu. Fakt, že Česi videli jednu politickú komunitu a Slováci dve, totiž síce komplikuje vzájomnú komunikáciu, ale nevylučuje politickú dohodu. Tú vylúčili až nezmieriteľné postoje Mečiara a Klausa.
Každopádne však rozdielne vnímanie Československa vidíme veľmi silne i dnes. 28. október je v ČR jedným z najdôležitejších štátnych sviatkov, pričom „prvá republika“ a masarykovská tradícia má vo verejnom priestore svoje pevné miesto. Súčasná česká štátnosť je preto vnímaná ako organické pokračovanie republiky, ktorá vznikla v roku 1918.
Na Slovensku je situácia iná. Československo nikdy nebolo tak jednoznačne „naše“. Možno aj preto 28. októbra chodíme do práce.
Autor je filozof
