Cádra píše…

Daniel Majling je autor, ktorý je zvyknutý zahrávať sa s našimi citmi, očakávaniami a percepciou reality. Po úspešnej Ruzkej klazike (Vydavateľstvo BRAK, 2017) usilovne pracuje na ďalšej prozaickej knihe. Tentoraz príde s opulentným románom o plodnej, no zabudnutej postave našich dejín. Zaprášenými a zapatrošenými spismi Janka Cádru by sa mal Majling doprehrabávať budúci rok, kedy by kniha mala vyjsť vo vydavateľstve BRAK. Možno sám netuší, čo z toho vzíde, ale predslov vydavateľa už máme.

Predslov vydavateľa

Vždy, keď si doprajem sedací kúpeľ, milí čitatelia, musím rozmýšľať o človeku, ktorý objavil liečebné účinky dubovej kôry na hemoroidy. Ako na to ten človek vlastne prišiel?

Pri iných prírodných liekoch si to viete predstaviť pomerne ľahko. Neolitický lovec sa vždy vracal z lovu s nejakou tou ranou – raz ho bodne prajeleň parožím do kolena, inokedy uhryzne šabľozubý tiger do lýtka, občas mu mamutí kel prepichne stehno. Tak je to zakaždým. Jedného dňa si lovec všimne, že keď sa z lovu vracia domov jednou konkrétnou lúkou, zranenia sa mu hoja oveľa rýchlejšie. Pripíše to pôsobeniu nadprirodzených síl, ktoré lúku obývajú a začne ich uctievať. Časom si všimne, že tie zázračné sily musia prebývať v byline, ktorá sa mu pri chôdzi obtiera o doráňané nohy. Natrhá si ju do zásoby a prikladá na rany. Neskôr ju nazve kostihojom alebo skorocelom.

Rovnako zrejmé je to aj s objavom liečivých účinkov voňavých byliniek ako sú materina dúška, mäta či repík. Praveký zberač ide na svojej výprave za plodmi po lúke a tu mu zavonia akýsi kvet; vidí, že ho s chuťou spásajú aj zvieratá a hojne navštevujú včely. Natrhá si ho do zásoby a hodí do nejakého eintopfu, ktorý si varí, aby bylinou dochutil jedlo. Ako korenina to síce nefunguje, ale, čuduj sa svete, na druhý deň mu prejde angína, zmizne atopický ekzém alebo sa zbaví panických atakov a úzkosti.

Objav všetkých týchto prírodných liečiv sa dá vysvetliť náhodou spojenou s pozorovaním a štipkou zdravého, lovecko-zberačského rozumu. Ako však chcete vysvetliť objav liečivých účinkov dubovej kôry na hemoroidy?

Už s prvou fázou objavu, ktorou je náhodný styk s liečivom, je problém. Predstavme si človeka sužovaného hemoroidmi, ako sa ide prejsť do lesa. Je ustatý a chce si odpočinúť. Prečo by si však svojím uboleným zadkom sadal na tvrdý kmeň vyvráteného stromu a nie, povedzme, na mäkký mach? A keby si aj sadol na strom, prečo by si vyberal ten s najdrsnejšou kôrou? Existujú predsa aj stromy s oveľa hladšou a jemnejšou kôrou než má dub! A keby si aj sadal na dubový kmeň, prečo by si pri tom sťahoval nohavice, medvediu kožu alebo čokoľvek, čo používal na zakrytie svojej nahoty? A keby to bol aj celkom nahý človek, keby to bol sám Adam v raji, čo mu pomôže, ak bude na dube len sedieť a kôra sa mu nedostane aspoň trošku, aspoň na hĺbku prsta do jeho útrob?

Čo z toho vyplýva? Ak vylúčite legendu o nadprirodzenom príchode nejakého Prométheovho brata, ktorý túto metódu liečenia hemoroidov prezradil ľuďom (čím však len odsúvate otázku počiatku do bájnej doby a musíte sa pýtať, ako prišiel na tento spôsob liečby grécky boh) a ak vylúčite aj ešte menej pravdepodobnú možnosť, že dubová kôra niekomu sama od seba naskákala do zadku, ostane vám jediné racionálne vysvetlenie. Či sa vám to páči alebo nie, nejakému človeku pri pohľade na dub jednoducho skrsla myšlienka zlúpať z neho kôru a napchať si ju do zadku. A pretože je ťažko uveriteľné, že by dubovú kôru trafil hneď na prvý pokus, je viac ako pravdepodobné, že táto myšlienka mu nenapadla len pri dube, ale že mu napadala aj pri iných stromoch a dubová kôra bola len jednou z mnohých komodít, pri ktorej dostal tento nápad. Treba si skrátka uvedomiť, že státisíce, ba možno milióny ľudí dnes vďačia za svoju úľavu človeku s veľmi pochybnými charakterovými vlastnosťami, človeku, ktorý bol fascinovaný skúmaním, čo všetko si možno napchať do zadku.

Ten človek bol úchylný aj z vášho pokrokového, liberálneho hľadiska, netvárte sa, že nie. Alebo mi chcete povedať, že by ste ho zavolali na dobrý trh na Panenskej, aby túto svoju kratochvíľu predvádzal deťom v prestávke medzi ukážkami ľudových remesiel? Tak vidíte…

A teraz sa dostávam k jadru tejto úvahy, k tomu najdôležitejšiemu – k otázke, prečo vám toto všetko vôbec rozprávam. Ten dôvod je jednoduchý (prozaický). Ak to, že si nejaký zvrhlík strkal do zadku rôzne druhy kôr, prinieslo ľudstvu taký nepochybný úžitok, akým je úľava od hemoroidov, kto by si trúfol tvrdiť, že mu ho nemôže priniesť aj Majlingovo písanie o Jankovi Cádrovi?

Hoci už počujem zlé jazyky, ktoré hovoria, že ak mu ide skutočne o dobro ľudstva, mal by v jeho konkrétnom prípade predsa len skúsiť to strkanie si vecí do zadku a mal by začať rovno týmto románom.

Nuž. Uvážte sami.

František M.