Od Sarajeva po Gazu: Domovy ako ľudia, ľudia ako domovy.

Pre človeka na ceste sú domovy druhých hodné ochrany. Človeka na ceste domovy druhých hrejú. Ale čo ak sú tieto domovy korisťami? Väzňami apartheidného režimu? Vojnoví zajatci? Ako sa v nich vítajú hostia? Kto má od týchto domovov kľúče? Kto sa do nich chce a môže vrátiť?

Do okien domov v krajinách bývalej Juhoslávie – do kuchýň, v ktorých sa večeria, predsiení, v ktorých sa lúči, aj spální, kde spia hostia – sa hľadí inak človeku, ktorý prežil pubertu v okupovanom Sarajeve, inak človeku, ktorý sa rozhodol opustiť územie okupovanej Palestíny, a inak nomádke so správnym pasom.

Tieto pohľady v sebe nesú príbehy o vlastných domovoch – tie, za ktorými sa smúti, po ktorých sa túži a ktoré boli opustené (pretože život v nich sa stal hrozbou alebo bol rozkazom). Evokujú aj príbehy o domovoch tých, ktorých si nesieme so sebou, lebo nás naučili niečo dôležité o tom, čo znamená niekam patriť. Že domov môže byť mobilná jednotka, hoci pre mnohých by ňou byť nemala. Že boj o domov sa môže stať samotným domovom.

Počas môjho trojtýždňového batôžkovania krajinami bývalej Juhoslávie som si začala všímať súvislosti medzi domovmi, na ktoré sa aktéri*ky tejto reportáže dívajú, a tými, ktoré v sebe uchovávajú alebo sa zo seba snažia vyhostiť. Tieto pohľady sa v procese spoločného putovania aj písania pretli.

Záhreb – Sarajevo

Laura sa narodila v Sarajeve. Niekoľko rokov svojej puberty prežila vo svojom domove, kde počas obliehania mesta Srbmi panovali podmienky pripomínajúce koncentračný tábor. Bolo to v čase vojny (1991 – 2001), ktorá vzišla z etnickej nenávisti počas rozpadu Juhoslávie. Okupácia trvala takmer štyri roky a vyžiadala si viac než jedenásťtisíc obetí. Sarajevo bolo svedkom života a smrti detí, žien a mužov – predovšetkým bosnianskych moslimov, ktorých srbské jednotky cielene terorizovali v rámci etnickej čistky.

Laura žije od šestnástich v Záhrebe. Väčšinu večera v tomto meste sme strávili rozhovorom o jej živote v Bosne. Teraz, keď ma vezie nočným Záhrebom na autobusovú stanicu, už nechceme opakovať to, že kým moji rodičia v deväťdesiatkach čakali prvé dieťa a svojpomocne stavali nový domov, Laurina rodina robila všetko preto, aby vôbec prežila na území bez elektriny, bez základných liekov, s minimálnym prístupom k potravinám. Nechceme tiež, aby poslednou témou pred našou rozlúčkou zostali obrazy zo života v okupovanom Sarajeve: siluety ľudí v aleji snajperov, na ktorej sa civilisti stávali cieľom ostreľovačov, všadeprítomnosť rodovo podmienených vojnových zločinov či skúsenosť toho, že snaha prežiť často pripomínala logiku knižnej série Hry o život. Sú to obrazy, ktoré by som si bez sledovania aktuálneho diania v Gaze nebola schopná priblížiť.

Posledné minúty sa radšej zabávame na spôsobe, akým sme sa stretli: sedím v bare, keď za mnou príde muž okolo päťdesiatky, sebavedome si prisadne, začne si vyberať drink a až keď sa nám stretnú pohľady, zistí, že nie som človek, s ktorým sa mal stretnúť. Mala som byť Laura. Vraj máme podobné vlasy. Keď po chvíli Laura vkročí, muž nás predstaví a strávime spolu večer až do odchodu môjho polnočného autobusu. Okrem našej fyzickej podobnosti má Laura obdobný backpackovací rituál, aký práve vykonávam: rada sa na pár týždňov v roku vytratí a v epizódach sa očisťuje od nahromadených usadenín miest, situácií a koreňov. Tiež má sarkastický humor, miluje rave‑y a neznáša fašistov.

Odkedy sa jej rodine podarilo ujsť do Chorvátska, do Bosny sa vracia nerada. Keď však zistí, že mám namierené do Mostaru, vidím v jej očiach nežnosť za čímsi známym, vyhĺbeným a blízkym. O mieste, kde vyrastala, hovorí ako o zranení. Stále však spomína domov – miesto, ktoré v sebe nesie niečo nekomfortné, no vlastné. Niečo, čo nie je jednoduché odstrániť, ale ani sa s tým stotožniť.

„Po niečom takom človek stratí veľa odvahy v niektorých veciach, ale zároveň začne žiť nový, odvážnejší život v inom zmysle,“ povie Laura po krátkej odmlke, keď otvorí kufor auta a podáva mi ruksak.

Pred touto cestou som čítala viacero článkov, v ktorých autori a autorky analyzujú tridsať rokov od vojny na Balkáne a hovoria o paralelách (ale aj rozdieloch) s tým, čo pácha izraelský štát na palestínskom civilnom obyvateľstve na území Gazy a iných častiach okupovanej Palestíny.

V kontexte stále živej minulosti genocídy, ktorá bola spáchaná na tomto území, doliehajú správy z Gazy ako pulzujúce výčitky a kolektívne zlyhanie dnes morálne vyprázdneného étosu „nikdy viac“. Mokvajúca brutalita preniká všade – do odporných mlčaní, barbarstva mocných a neospravedlniteľnej neschopnosti medzinárodných inštitúcií zastaviť zlo. Tak ako v Srebrenici, ktorá bola v júli 1995 vyhlásená za útočisko OSN, no napriek tomu sa tam odohral masaker, v ktorom bolo zavraždených približne osemtisíc bosnianskych mužov a chlapcov, aj v Gaze dnes prebieha etnická čistka a hladomor. Tie sú navyše sprevádzané ostreľovaním hladujúcich Gazanov*iek vojakmi a vojačkami Izraelských obranných síl (IDF), keď sa snažia dostať k potravinám z humanitárnej pomoci, ktorá má byť podľa medzinárodných dohôd zabezpečená a dôstojne odovzdaná. Brutalita preniká aj do nadnárodných obchodov so zbraňami, zasahuje hlasy žurnalistov a žurnalistiek a kvapká po zoznamoch firiem určených na bojkot pre podporu genocídy.

„Uvidíš, v Bosne stretneš ľudí, ktorí prežívajú to, čo sa deje v Palestíne inak, než vo vašej krajine,“ zakončí Laura naše stretnutie. A tiež rozhovor o paralelách medzi tým, čo zažila ona a jej krajania, a tým, čo sa deje v Gaze, ako aj o neschopnosti politikov a občianskej spoločnosti v Európskej únii akútne reagovať na prebiehajúcu genocídu.

Na stanici dostanem čerstvý zemiakový burek zo stánku, telefónne číslo, objatie a pusu na líce. Odchádzam s obrazmi domovov v Gaze, dospievajúcej Laury v okupovanom Sarajeve a jej následného exilu. Backpackujem krajinou, ktorej pohľady, vrúcne i nedôverčivé, spolu s pomníkmi, nablýskanou turistickou infraštruktúrou a renovovanými Airbnb apartmánmi na mňa pôsobia ako čosi, čo sa hojí, dráždi, omína, zrastá.

Mostar – Palestína

Mostar ma privíta horúci, preplnený a zároveň plachý. Starý most, emblém mesta postavený ako dielo osmanskej architektúry zo 16. storočia, dnes symbolizuje staronové rozdelenie. Bol zničený počas vojny po rozpade Juhoslávie chorvátskymi jednotkami a neskôr obnovený s podporou medzinárodných organizácií a zapísaný do zoznamu UNESCO. Mesto rozdeľuje rieka Neretva. Hlboká, ľadovo studená a modrá od blankytnej a tyrkysovej až po krutú modrú ako nebo pred búrkou. Hoci ide o najmultietnickejšie mesto v Bosne, po vojne zostali komunity Chorvátov a Moslimov oddelené. Mesto neuskutočnilo voľby od roku 2008 kvôli sporom o volebný systém, až kým učiteľka filozofie Irma Baralija v roku 2019 nevyhrala súdny spor na Európskom súde pre ľudské práva a obyvateľstvo mohlo ísť k volebným urnám.

„Sú miesta, na ktoré dodnes nemôžem vstúpiť. Ľudia na teba možno priamo neútočia, ak máš na hlave šatku, ale používajú rôzne formy agresie, aby ťa zastrašili – neobslúžia ťa, prehliadajú,“ približuje Alma, ktorú stretávam pri starostlivosti o pouličných psov.

Ja ich neutrálne škrabem po bruchu, ona pozná všetkých po mene. Turistom nič nenaznačuje, či stoja na moslimskom alebo chorvátskom brehu rieky; deliaca čiara existuje hlavne v každodennej praxi a kopíruje niekdajší front z vojny v rokoch 1992 – 1995. Segregácia vyjednávaná v praxi? Psy národnosť neriešia, preto aj Alma, ktorá sa o ne stará, pozná oba brehy veľmi dobre.

V preplnenom medzinárodnom hosteli sa nás miestne rozdelenia netýkajú. Ahistorický, multikultúrny priestor, v ktorom sú naše etnické príslušnosti a jazyky suspendované do univerzálnej reči: platba v hotovosti či kartou. Gap year ako univerzálny stav mysle mladých cestovateľov*iek zo západných krajín. Povznesená otvorenosť exotickým, chudobným svetom sa tu koncentruje do bezstarostných, prízemných rozhovorov o jedle, múzeách a potrebe „vypadnúť“. Dobrodružný domov v značkovom batohu.

Cez hlavný vchod s dobrotami z dumpsterdivingu pod pazuchou vchádza mladý človek s kučeravými vlasmi, bradou, krotkým pohľadom a striedmosťou v reči. Keď rozloží svoje poklady na stôl a začne pripravovať večeru, prihovorím sa. Predstaví sa mi ako Roy a dodá, že je z Palestíny. Odpoviem mu pohľadom solidarity a akéhosi nekomfortu plynúceho z tejto bezstarostnej atmosféry. Neskôr – po tom, čo spolu budeme týždeň putovať horúcou krajinou, pochopím, že podobný výraz sa opakuje v reakciách viacerých ľudí, ktorí nám zastavia auto alebo ponúknu záhradu na stanovanie.

Roy je držiteľom izraelského pasu, bol vychovávaný ako izraelský Žid, stal sa antisionistom a roky pôsobil na Západnom brehu ako solidárny aktivista.

Najbližšie dni strávime putovaním po brehoch Neretvy. Hľadáme si instantné domovy, ktoré sú pre mňa súčasťou dobrodružstva a nutnosti zbaviť sa nánosu miest, ktoré ma tlačia. Pre Roya sú politickým postojom aj osobnou cestou, na ktorú sa vydal v prvých mesiacoch genocídy v Gaze. „Odišiel som pred deviatimi mesiacmi. Nechcel som už ďalej žiť v systéme, ktorý s prebiehajúcou genocídou v Gaze a neustále pokračujúcou nakbou financujem zakaždým, keď si niečo kúpim alebo zaplatím vodu či elektrinu – služby, ktoré Izrael Palestíncom odopiera a vytrvalo ničí.“

Jeho príbeh – ako sám zdôrazňuje – by nemal byť ďalším príkladom toho, že namiesto Palestíny samotnej sa do popredia dostávajú tí, ktorí o nej hovoria. Roy ma tiež upozorňuje, aby jeho výpoveď nevyznela ako dôkaz, že v izraelskej spoločnosti existuje početná rezistencia. Prízvukuje naopak ojedinelosť svojho postoja. Avšak to, čo som sa pri rozhovoroch s ním naučila a dozvedela, je skúsenosť, ktorú chcem sprostredkovať ďalej. Nielen preto, že hovorí o boji proti vymazávaniu v apartheide a o tom, čomu čelia Palestínčania*ky aj solidárni aktivisti*ky v danom režime. Ale aj preto, že podobne ako Laurina skúsenosť, aj Royov život vypovedá o rozličných podobách koncepcie domova v časoch tyranských režimov či o tom, ako ich udržiavajú a tvoria rôzni aktéri*ky nimi zasiahnutí.

Roy sa v dospelosti spolu so svojím priateľom, taktiež Židom narodeným v Izraeli, zapojil do aktivizmu v oblasti Masafer Yatta, na juhu Západného brehu (o tomto území bol natočený aj Oscarom ocenený film No Other Land). „Prvýkrát som tam prišiel na približne týždeň a hneď prvý deň sme boli svedkami pochodu osadníkov, ktorí kráčali okolo palestínskych domov a pozemkov. Išli sme to zdokumentovať. Vtedy som po prvý raz zažil, ako okolo mňa vybuchovali granáty a prvýkrát ma zasiahol slzotvorný plyn. A každý ďalší deň priniesol novú skúsenosť: raz to bola konfrontácia s IDF, inokedy pohľad na vojenský buldozér, ktorý zrovnal so zemou vodovodné potrubie zásobujúce celú dedinu.“

Po týždni teroru, ktorý je pre Palestínčanov*ky na Západnom brehu každodennou realitou, si musel Roy – hoci vyrastal len niekoľko desiatok kilometrov odtiaľ, no s takou mierou arbitrárneho násilia sa predtým nestretol – vziať čas na premyslenie. „Musel som zvážiť, či v takej realite dokážem žiť. Vedel som však, že sa už nemôžem vrátiť k tomu, akoby som túto realitu nevidel. Nakoniec som sa rozhodol zostať a skúsiť pôsobiť ako solidárny aktivista v tomto regióne.“

Domovy

Antropologička Yael Navaro-Yashin vo svojej knihe The Make-Believe Space (2012) opisuje skúsenosť tureckých osadníkov, ktorí sa po roku 1974 nasťahovali do domov pôvodných gréckych obyvateľov Cypru. Turecká armáda ich vyhnala po invázii, ktorej cieľom bolo pripojiť severný Cyprus k Turecku. Autorka zachytáva skúsenosť zabývania sa v prostredí násilnej neprítomnosti pôvodných obyvateľov*iek. Popisuje tieseň vychádzajúcu z predmetov, rastlín, nábytku a múrov, ktorú noví osadníci zdedili po svojich predchodcoch. Skúsenosť života v tomto prostredí je prežívaná ako bytostná melanchólia, ktorú Navaro-Yashin prirovnáva k strate morálnej integrity. Tureckí Cyperčania nazývali objekty, ktoré tvorili ich domov, pojmom ganimet, teda vojnová korisť. Navaro-Yashin tento paradox opisuje ako abjekt v zmysle Julie Kristevy: niečo, čo je vlastné, a predsa odpudivé, nasiaknuté hanbou a odporom, pretože nesie stopy cudzej bolesti.

Roy svoju prináležitosť k miestu, kde sa narodil a vyrastal, popisuje nasledovne: „Je to pre mňa domov? Krátka odpoveď znie: už nie. Kedysi som mal pocit, že je to môj domov. Avšak s rastúcim pochopením, čo to v skutočnosti znamená – desaťročia etnických čistiek a snahy vymazať Palestínčanov*ky aj samotnú Palestínu, ho už takto nenazývam. To však neznamená, že sa necítim s tým miestom hlboko spätý, a to viac než s akýmkoľvek iným, práve kvôli ľuďom, ktorých som tam mal možnosť spoznať.“

Je začiatok júla. Európu zasiahli najsilnejšie teplotné vlny a my sme v dedinke blízko Kravických vodopádov, kam sme sa prestopovali, no odmietli zaplatiť vstupné. Teraz hľadáme miesto, kde by sme rozložili naše karimatky. Tá Royova je prešúchaná a na viacerých miestach deravá, dávno prestala plniť účel základného komfortu.

Za alejou hlavnej cesty lemovanej chorvátskymi vlajkami zabočíme do nenápadnej uličky a o chvíľu sa ocitneme na záhumní. Domáci v dohasínajúcom dni polievajú záhony uhoriek, červených gigantických paradajok a šťavnatých melónov. Fólie na skleníkoch sa uspokojivo nadvihujú vo vánku. Na traktoroch majú prichystané vychladené pivá alebo ich tam čakajú deti s domácimi miláčikmi. Rituál starostlivosti sa celkom iste opakuje každý deň, inak by tieto polia neboli také zelené a konanie týchto ľudí by nepôsobilo tak zmysluplne a cieľavedome. Atmosféru tichej rutiny narúšame ťažkou chôdzou s mohutnými vakmi na chrbte.

Pracujúci sa dvíhajú od záhonov a premeriavajú si nás. Kráčame o čosi pomalšie, prestaneme sa rozprávať a cítime posvätnosť zlatej hodinky. Pani s krhlou nás milo pozdraví. Predpokladá, že sme pútnici na ceste do Medžugorja. Gestom nás poľutuje – naše spotené telá aj uťahané chrbty. Ďalší pracujúci, ktorých pole je pripojené k domu, na nás kývajú, aby sme prešli ich pozemkom. To, že niekde chceme prespať, sa snažíme zatajiť – na väčšine miest je to zakázané, a tak sa nesmelo pýtame na cestu von z obce. Keď dorazíme na miesto, za ktorým je už len most cez Neretvu, zastaví sa pri nás manželský pár v aute. Namiesto toho, aby nás poslali do hostela, privedú nás na ich záhradu a ukážu na miesto, kde môžeme prespať. „Tu ste v bezpečí, nikto vás nebude otravovať. Ak by ste čokoľvek potrebovali, sme kúsok od vás. Nema problema. Nema problema.“

Keď zaspávame, vieme, že toto nie je akékoľvek vykorenené miesto pod slnkom. Je to záhrada domova niekoho štedrého, kto ju ohraničil užívaním. Okolo vidíme malý záhon, detské hračky, skromný, svojpomocne vyrobený altánok.

Vnímam, ako sa tento pocit  líši od skúsenosti obývania „prázdneho“ miesta či domu – niečoho, čo som si v poslednom období spájala s konceptom tvorby domova. V aktivistickom chápaní, najmä v európskom kontexte, sa takýto boj o domov, o právo zostať, často spája so squattingom: s obsadzovaním opustených budov, niekedy dokonca majetku oligarchov, so snahou vdýchnuť im nový život. Jeden zo sloganov skvoterského hnutia „Obsaď a ži!“ vo mne stále rezonuje.

Pri zdieľaní tejto vízie domova ju však Roy problematizuje a spochybňuje samozrejmosť tohto boja. „To, že je niečo prázdne, predsa neznamená, že tam nikto nežil či nežije, že to nie je domov,“ začne.

„To je pravda. Môže to niekomu patriť – napríklad tým oligarchom,“ odpovedám. „Jednoducho v bohatých vyšperkovaných mestách by nemali byť domy bez ľudí ani ľudia bez domova,“ dodám.

„Ale môže to byť aj domov niekoho, kto sa tam narodil. Veď aj slogan sionistického hnutia znel ‚krajina bez ľudu pre ľud bez krajiny‘ a neskôr sa stal legitimizáciou nakby,“  doplní Roy.

Squatting je o obsadzovaní opustených či lukratívnych miest na vytvorenie domova alebo spoločného politického priestoru pre tých, ktorí ho nemajú. Sionistický projekt historicky presadzoval osídľovanie území, ktoré už obyvateľov malo. Toto znesamozrejmovanie však precizuje náš rozhovor o tom, čo pre nás znamená brániť, regenerovať, uzurpovať, kradnúť či nechať zmiznúť.

Po tom, čo sa Roy presťahoval do Jeruzalema, svoju aktivistickú činnosť presmeroval na podporu bojov proti vysťahovávaniu palestínskych rodín. „Pridal som sa k solidárnej skupine Free Jerusalem – združeniu židovsko-izraelských aktivistov*tiek, ktorí sa stavajú proti zločinom sionistického režimu, so zameraním najmä na Jeruzalem.“

Roy popisuje, že Izrael systematicky využíva režim segregácie, ktorého cieľom je rozdeliť palestínsku spoločnosť. Na etnické čistky pritom Izrael používa rôzne metódy podľa toho, aká je „právna“ situácia. „Tá je samozrejme definovaná izraelskými zákonmi, ktoré sú na to určené. V Jeruzaleme patria medzi hlavné, hoci nie jediné, nástroje etnického čistenia, búranie domov a vysťahovávanie rodín,“ vysvetľuje Roy. „V prípade vysťahovaní sa väčšinou používa právny argument, že domy, v ktorých dnes žijú Palestínčania*ky, patrili židovským rodinám pred vojnou v roku 1948. Osadnícke organizácie alebo samotný štát tieto nároky využívajú, aby Palestínčanov*ky vysťahovali. Nezáleží na tom, že palestínske rodiny tam žijú od čias po nakbe a že sa nemôžu domáhať svojich vlastných domovov na území z roku 1948 – pretože iný izraelský zákon im to zakazuje. Toto je jasný prejav apartheidu: kým Židia si môžu uplatňovať nároky na domy, kde kedysi žili ich starí rodičia, právo na návrat je Palestínčanom*kám odopierané. Či už ide o konkrétne domy, kde ich rodiny žili, alebo dokonca o vstup do Palestíny, ak boli počas nakby vyhnaní.“

Procesy vysťahovávania a uzurpácie územia môžu trvať roky alebo sa udiať náhle. Toto leto v Masafer Yatta, kde Roy a ostatní solidárni aktivisti*ky pôsobili, bol pri jednom takomto pokuse a snahe o nenásilný odpor proti zaberaniu pôdy a ničeniu palestínskych domov zabitý aktivista Awdah Hathaleen. Podieľal sa, okrem iného, na tvorbe filmu No Other Land. Zavraždil ho Yinon Levi, sionistický extrémista, ktorý je medzinárodne sankcionovaný za násilné činy voči Palestínčanom*kám. Po dni zadržania bol prepustený na slobodu.

Súdne spory, ktoré sa snažia vysťahovávaniu oponovať, si vyžadujú rôzne sedenia, súdy,  odvolania. Ako však prízvukuje Roy, v konečnom dôsledku sú zákony nastavené proti Palestínčanom*kám. Legálne oponovať týmto vysťahovaniam je vyčerpávajúce a málokedy úspešné. Solidárny aktivizmus v tejto oblasti, ktorému sa Roy venoval počas posledných rokov, však zahŕňal aj iné stratégie odporu, než tie legislatívne. Za veľmi podstatný sa považuje akt priamej solidarity v domovoch spolu s palestínskymi rodinami, ktoré vedia, že ich domovu hrozí uzurpácia a vysťahovanie. Jedná sa nielen o akt ostražitosti proti možnému násilnému vniknutiu, ale aj o akt blízkosti. Tento akt však radikálne mení každodennosť palestínskych rodín.

„Počas svojho aktivizmu som sa zapojil do viacerých prípadov hroziacich vysťahovaní – vrátane toho, že sme ako aktivisti*ky trávili čas priamo v domoch rodín. Toto spolunažívanie ako vzdor pred vysťahovaním trvalo od niekoľkých hodín až po celé týždne. 24/7. Medzi rodinami, ktoré som takto spoznal, bola napríklad rodina Sub-Laban v starom meste Jeruzalema. Strávili sme u nich niekoľko týždňov – v dome aj na protestoch –, než ich nakoniec vysťahovali. Bol to jeden z najsmutnejších dní môjho života. Po týždňoch spoznávania týchto ľudí som sa musel pozerať na to, ako im berú domov. Ale ako povedala matka rodiny: ,Tento dom nikto neukradol, tento dom sa stal väzňom. Raz bude znovu slobodný.‘“

Naša cesta pokračuje v znesamozrejmovaní. Jedlo v koši nie je odpad. Dajú sa z neho robiť kráľovské večere. Dva stromy v správnej vzdialenosti môžu byť symbolom dočasného domova a nezvyčajného komfortu – znamenajú totiž priestor pre hamak. Náš neinvázny prejav teritoriality. Žaby môžu odpovedať či podnecovať rozhovory, meniť ich hlasitosť i dĺžku. Dokonca vás môžu prinútiť hovoriť len šeptom.

Roy pokračuje: „Ďalšou bola rodina menom Salem v štvrti Šejch Džarráh. Aktivisti strávili roky v solidarite s touto rodinou, keď čelili opakovaným hrozbám vysťahovania, brutálnemu násiliu osadníkov a polície či provokáciám krajnej pravice  – napríklad, keď si izraelský minister Itamar Ben Gvir otvoril ,poslaneckú kanceláriu‘ priamo pred ich domom. Fatma Salem, matka rodiny, zomrela v decembri 2024 po rokoch strachu, tlaku a hrozieb. Ale zomrela vo svojom dome. Jej rodina a komunita v Šejch Džarráhu dokázala niekoľkokrát zastaviť vysťahovanie. To, že mohla zomrieť tam, kde sa narodila a prežila život, je obrovským víťazstvom – prejavom sumudu – vytrvalosti zostať. Vytrvalosti, ktorá vzdoruje izraelským snahám o etnické čistky. Hoci hrozba vysťahovania stále visí nad jej deťmi, jej život je dôkazom toho, že odpor má zmysel.“

Našou zbraňou je solidarita (a bojkot!)

Naša cesta Bosnou nás priviedla ku Kanaďanom, ktorí si prenajali auto, aby si splnili sen o spoznávaní Európy. Stopli sme aj domácich, ktorí nás odviezli o desiatky kilometrov ďalej, ako mali pôvodne namierené. V Medžugorí nám pán zastavil pred supermarketom a pred rozlúčkou spravil nákup. Prepotené podania rúk, solidárne úsmevy, štedré pohľady. „Vitajte doma,“ hovorí nám muž, ktorý nás nechal prespať na svojom pozemku a ukázal nám, odkiaľ sa najlepšie skáče do rieky. Solidarita s neznámymi backpackermi je neúmerná nášmu dobrovoľnému a privilegovanému nepohodliu. Je neúmerná utrpeniu, ktoré touto krajinou prešlo. A predsa je tu.

Zatiaľ čo prechádzame touto krajinou, v Gaze, kde väčšina rodín sú utečenci nakby, pokračuje etnická čistka. Hladomor postihuje viac než pol milióna ľudí a väčšina ich domovov už bola zničená.  Solidarita s tými, ktorí na ceste nie sú dobrovoľne, vzopretie sa mocným, ako aj slobodná Palestína sú piliere sveta, ktorý sa mi v tomto mikrokozme neodkladného dobra javí reálny.

Podľa Roya by kolektívnou snahou malo byť „zastavenie genocídy, a zároveň dosiahnutie väčšieho cieľa – ukončenie apartheidného režimu“. Dodáva, že „dnes môže Izrael bombardovať Gazu a zabíjať toľko ľudí práve pre medzinárodnú podporu, ktorú dostáva. Tá prichádza od krajín, ktoré mu posielajú a kupujú zbrane – zbrane, ktoré boli testované a použité proti Palestínčanom*kám. Ľudia na celom svete však môžu konať: bojkotovať firmy, ktoré profitujú z okupácie a genocídy, rušiť obchodné dohody so štátom Izrael a s inštitúciami, ktoré udržiavajú pokračujúcu nakbu.“

Avšak solidarita s Gazou – so ženami, s deťmi a mužmi Palestíny – je v Európe systematicky aj násilne potláčaná. Napriek zrkadleniu sa dejín v udalostiach vojny po rozpade Juhoslávie. Podieľajú sa na tom naratívy vládnucich predstaviteľov, médiá, ignorancia, eurocentrizmus aj rasizmus. Tieto mechanizmy sú univerzálnymi snahami o vymazávanie ľudí, miest a domovov. Premýšľam tiež nad tým, ako nás naša vykorenenosť a liberálny postoj k domovu a pojmu domova znecitlivuje voči kolektívnej urgencii zastaviť genocídu, ktorá je zároveň etnickou čistkou aj bojom o územie.

V Mostare, kde sme sa s Royom stretli, sa po týždni lúčime. Ja odchádzam za svojimi súrodencami, ktorých som mesiace nevidela, do turistického apartmánu rezervovaného na pobreží chorvátskej riviéry. Teším sa na nich, akoby som šla domov. Zároveň však cítim rozpaky z privilégia návratu do bezpečia, z možnosti prerušenia môjho putovania. Z možnosti ísť za niečím známym, vyhĺbeným a blízkym. Za niečím, čo Laure zažiarilo v očiach, keď sme hovorili o Bosne. Návrat pre ňu však ani po dekádach nebol možný. S Royom si rozdelíme jedlo, ktoré spoluutváralo náš mobilný domov. Zaželáme si, aby sme sa skoro videli. Česko? Kanada? Taliansko? Uvidíme.

Môj spolupútnik ostáva bez plánu konkrétnej destinácie. Jeho modus odchodu z domova sa po trištvrte roku stáva modusom života na ceste. Tvorba okamžitých domovov je uprednostňovaná pred fixnou príslušnosťou k miestu narodenia. Tento mobilný spôsob zabývania sa v bojoch aj starostiach o domovy druhých je charakterizovaný zdieľaním, spoločnou ochranou aj možnosťou zlomeného srdca pri pohľade na ich stratu. Takúto cestu samotnú – to, čo v druhých dokáže vzbudiť, a životy, ktoré so sebou nesie – vnímam ako jednu z foriem tvorby domova v čase polykrízy, ktorá vykoreňuje, uzurpuje a vysídľuje.

Autorka je absolventkou sociokultúrnej antropológie.

V rámci projektu Perspectives si k téme Palestíny môžete prečítať aj tieto texty z partnerských médií:
Marija Rakickaja: Proč zavíráme oči před Palestinou? (NARA/JÁDU)
Dominika Blachnicka-Ciacek: Czy życia arabskie coś znaczą? (Kultura Liberalna)
Karolina Wójcicka: Wieczna wojna Netanjahu (Kultura Liberalna)
Krzysztof Renik: Sąsiedzkie waśnie Indii i Bangladeszu (Kultura Liberalna)
Konstanty Gebert: Izrael i Palestyńczycy – pułapka zbrodniczych złudzeń (Kultura Liberalna)
Rashid Khalidi: Trzeba zatrzymać ludobójstwo. Bierność to współudział (Kultura Liberalna)
Denis Vėjas: Palestinos nebūties geografija – photo story (NARA)
Dana El Kurd: Prázdnota paměti a obrácení rolí (revue Prostor)

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.