Budovanie moci, nie značiek

O kampani Zohrana Mamdaniho, ktorý sa uchádza o post starostu New Yorku, sa v progresívnych kruhoch hovorilo už mesiace, no do širšieho povedomia sa dostala až po jeho prekvapivom víťazstve v primárkach. Zatiaľ čo mainstreamové aj ľavicové médiá analyzujú historické a strategické aspekty jeho kampane, pravicové a bulvárne médiá sa predvídateľne sústreďujú na umelo vytvorené kontroverzie a osobné útoky. To, čo však Mamdaniho naozaj odlíšilo a posunulo z outsidera na favorita, bola jeho disciplinovaná komunikácia sústreďujúca sa na ekonomickú dostupnosť základných životných potrieb. Táto téma rezonovala nielen medzi rôznymi generáciami voličstva New Yorku, ale aj medzi pracujúcimi ľuďmi po celej krajine.

Dobré sociálne médiá nestačia

V čase, keď Demokratická strana v USA často tápe — chýba jej vízia, odvaha a morálny kompas — Mamdaniho program vyniká. Nekompromisne stavia do centra záujmu potreby pracujúcej triedy, žiada prerozdelenie bohatstva, zastáva sa práv LGBTIQ+ ľudí a, čo je zásadné, kladie ľudské práva Palestínčanov do jadra svojej kampane. Záujem, ktorý dokázal prebudiť, pripomína elektrizujúce momenty kampaní Bernieho Sandersa v roku 2016 či Alexandrie Ocasio-Cortez (AOC) v roku 2018. Ale povedzme si otvorene: autenticita, charizma a šikovnosť na sociálnych médiách samy o sebe nestačia.

Podobne ako AOC, aj Mamdani komunikuje s výnimočnou jasnosťou a cieľavedomosťou. Na rozdiel od nej však nebol politickým nováčikom: štyri roky pôsobil ako štátny poslanec, čo mu zabezpečilo základnú podporu od voličstva a naštartovalo crowdfunding od bežných ľudí. V krátkom čase vyzbieral dostatok súkromných finančných príspevkov, aby mohol získať maximálnu čiastku z verejného fondu na kampaň. No ani samotné peniaze v kombinácii s mediálnou zručnosťou ešte nebudujú hnutia ani nevyhrávajú voľby. Čo teda áno? Neúnavná, osobná práca s voličmi — najmä s tými, ktorých systém už dávno odpísal, znechutil alebo urobil cynickými, pretože práve tí často posunú ručičku na volebných váhach, ak sa ich podarí dostať do volebnej miestnosti.

Toto nie je teória. Keď som v roku 2014 kandidovala do mestského zastupiteľstva v arizonskom meste Flagstaff, ako progresívna imigrantka som narušila status quo práve tým, že som robila to isté, čo Mamdani: klopala na tisíce dverí, rozprávala sa s ľuďmi a hlavne ich počúvala. V roku 2020, keď som počas pandémie kandidovala do Kongresu, naša kampaň podľa Washington Post „prekročila očakávania“ tým, že získala 41,3 percenta hlasov v primárkach proti kandidátovi establishmentu. Tajomstvo? Zase len tisíce osobných rozhovorov. Vízia a program sú dôležité, ale práve tvrdá, vzťahová práca — počúvanie a dialóg — mení apatiu na účasť a outsiderov na víťazov.

Mamdaniho kampaň zmobilizovala 50-tisíc dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorí oslovili voličstvo, čo viedlo k najvyššej účasti v primárkach na starostu v histórii New Yorku. Toto nie je len stratégia; je to návod pre autentickú, stabilnú politiku, ktorá nielenže prežije volebné cykly, ale má potenciál vytvoriť vzájomne prospešný vzťah s voličom založený na dôvere.

Mobilizovať zdola

Väčšina strán na Slovensku si, naopak, drží od voličov odstup — oslovujú ich z pódia, billboardov, televíznych obrazoviek či prostredníctvom sociálnych médií namiesto toho, aby s nimi diskutovali priamo tam, kde žijú. Kontakty sú povrchné a krátkodobé — intenzívnejšie len pár mesiacov pred voľbami, potom utíchnu. Aj strany, ktoré sa označujú za progresívne, často len privezú svojich lídrov a líderky z Bratislavy na veľkolepé akcie v regiónoch, ktorých sa zúčastnia najmä ich podporovatelia a podporovateľky. Prvé stretnutie s voličom však nemôže byť o žiadosti o hlas vo voľbách bez akejkoľvek predchádzajúcej práce v komunite a s komunitou. Dôvod, prečo je Smer stále dominantný, je jeho silná regionálna sieť a lokálni lídri a líderky, ktorí sa s voličstvom stretávajú nielen formálne, ale aj neformálne mimo kampane.

Moje skúsenosti z progresívnych kampaní v USA mi jasne ukazujú, aká príležitosť sa na Slovensku ponúka: budovať miestne štruktúry strán, ktoré s voličstvom komunikujú celoročne, voliť lokálnych lídrov a líderky a mobilizovať zdola. Takto sa nevyhrávajú len voľby, ale aj srdcia a mysle ľudí.

V USA, kde je sociálna podpora slabá, začali progresívne kampane prepájať svoju prácu s takzvanou vzájomnou pomocou (mutual aid). Nejde o charitu, ale o solidaritu. Prepája okamžité potreby — čistú vodu, teplé deky, jedlo — s hlbšími štrukturálnymi nespravodlivosťami, ktoré ich spôsobujú. Mení voličov z pasívnych príjemcov na aktívnych iniciátorov zmeny a buduje dôveru a komunitu, ktorá ľudí motivuje k účasti vo voľbách.

Vezmime si ako príklad kampaň Zacha Shrewsburyho z roku 2024 v Západnej Virgínii, ktorý oznámil svoju kampaň aj na rok 2026. Ako outsider vyhral v okresoch, kde jeho tím najviac pomáhal — rozvážal pitnú vodu a zásoby do zabudnutých oblastí Apalačska. Alebo sa pozrime na Kat Abughazaleh, 26-ročnú hviezdu TikToku a výraznú obhajkyňu práv Palestínčanov, ktorá kandiduje do Kongresu v štáte Illinois. Odmieta model kampane zameranej na budovanie kultu osobnosti a médiá. Namiesto toho sa sústreďuje na vzájomnú pomoc a prácu zdola.

Ako kontrast poslúži ďalšia mladá influencerka a bývalá pracovníčka kampane Kamaly Harris — Deja Foxx. Svoju kampaň v Arizone postavila takmer výlučne na identitárnej politike a digitálnych médiách, no chýbal jej dostatočný obsah. Navyše sa vyhýbala priznať genocídu v Gaze a jednoznačne odsúdiť Izrael za vojnové zločiny, čím vzbudzovala medzi progresívnymi voličmi nedôveru a nakoniec vo voľbách tento týždeň prehrala. Rozdiel je jasný: jeden typ kampane buduje komunitu a politickú moc, druhý len značku.

Vzájomná pomoc a priamy, osobný kontakt s voličmi nie sú len taktiky. Sú budúcnosťou politiky, ktorá nachádza odozvu priamo u ľudí. Práve tie odlišujú skutočné hnutia od povrchnej cynickej sebaprezentácie. Pre politických aktivistov a aktivistky, ktorí podporujú progresivizmus a demokratický socializmus v USA, na Slovensku aj inde, je recept jasný: spojiť odvážnu, autentickú komunikáciu s neúnavnou prácou priamo medzi ľuďmi. Takto môžeme vybudovať novú politiku — zakorenenú v ľudských právach, antikolonializme a solidarite. Takto vyhrávame.

Autorka je zakladateľkou hnutia Catch Fire Movement, politická konzultantka a bývalá poslankyňa mestskej rady Flagstaffu.