Bije záchranná hodina nám. Polnočná omša medzi pamäťou a telom

Nedeľné a sviatočné chodenie do kostola bolo u nás, tak ako v mnohých ďalších rodinách na Slovensku, povinnosťou. Žiada sa mi napísať, že bezduchou, ale nehovorila by som – aspoň z mojej strany – úplnú pravdu. Za roky navštevovania rímskokatolíckych kostolov si so sebou nesiem mnohé príjemné a hlboké zážitky, aj keď tie všedné, zabudnuté či negatívne určite prevládajú. Vianočná polnočná omša patrí k tým rituálom, ktoré mi aj ako agnostičke uzatvárajú rok a suplujú jeho vrchol. Nie som jediná a musím podotknúť, že zážitok z nej nemá pre mňa nič spoločné s dvoma pohlaviami v ústave. V čase, keď sa praobyčajná radosť a pokoj hľadajú ťažko, je to naozaj zážitok – daný hádam jedine odniekiaľ zhora.

Malá nočná mágia

Podľa Biblie sa Ježiš narodil v noci a hneď za ním utekali pastieri, aby si ho v jasličkách obzreli a uctili. Preto chodia na prelome 24. a 25. decembra rímskokatolíci a rímskokatolíčky na polnočnú omšu – táto tradícia siaha už do ranokresťanských čias. Pravdepodobne sa však odvíja od pohanských zvykov slávenia slnovratu. Práve tento pôvod mi vždy dával najväčší zmysel: tá tichá nočná súdržnosť prináša hlbší, fyzický, prvotný pocit. Nemôže byť predsa spojený len s tým, aby sme všetci dostali oplátku a šli spať do teplých postelí s myšlienkou na odstátu kapustnicu. Kedysi, pred nástupom klimatických zmien a otepľovania, keď sa ľudia cestou na bohoslužby brodili v snehu a potom mrzli v kostole, bol tento zážitok ešte telesnejším.

Atmosféra nočnej omše je krehká mágia, o ktorú sa dá ľahko prísť. V roku 2004 nám priamo na Štedrý deň zomrela babka. Na polnočnú sme v ten deň nešli, po všetkých vybavovačkách sme si o jedenástej v noci sotva do úst napchali trochu šalátu a šli spať. Na jej pohrebe – o niekoľko dní neskôr, no stále počas vianočného liturgického obdobia – hovoril kňaz o tom, aby sme nesmútili, lebo nám síce zomrela stará mama, ale narodil sa Ježiš. Mala som vtedy šestnásť rokov a môj názor na cirkev bol stále ovplyvnený tým, že treba poslúchať: rodičov, učiteľov a farárov. Šok z kňazových slov vo mne zostal dodnes. Ak aj povedal niečo utešujúce a vyjadril ľútosť nad našou stratou, v pamäti mi utkvelo najmä toto jeho vyjadrenie.

Takmer celé detstvo som strávila na sídlisku Rozkvet v Považskej Bystrici, kam sme na omše chodili do kaplnky svätej Heleny. V Považskej Bystrici pôsobí rehoľná spoločnosť Misionárov saletínov od roku 1990, pastoračnú starostlivosť o rozkveťácku farnosť získali v roku 2009. Odvtedy tam pribudol nový, väčší kostol, avšak malá kaplnka na kopci s výhľadom na Čierne háje bude pre mňa navždy symbolizovať spojenie duchovného s prírodou: nočné kráčanie na zasnežený kopec, státie vonku počas polnočnej  – pôvodne z kapacitných dôvodov, neskôr z čistej radosti dýchať studený vzduch a vytráviť večeru.

Na čaro neskorých omší som okrem vianočnej polnočnej zvyknutá, pretože som ich navštevovala v Univerzitnom pastoračnom centre v bratislavskej Mlynskej doline. Tam sa konala najneskoršia nedeľná bohoslužba v meste – o dvadsiatej hodine. Nechodili na ňu len študenti a študentky, ale ľudia z celého mesta, ktorí inokedy nestíhali alebo sa v nich navečer prebudilo svedomie, že predsa len by sa patrilo aj dnes ísť… Nezriedka sme po tejto omši šli k niekomu na izbu a vracali sa na svoje poschodia a do svojich pavilónov až v pondelok.

Po vysokej škole som pracovala v Anglicku ako elfka v obchodnom centre. Na Štedrý deň som spolu so supervízorkou Mel a kolegom Dannym vstávala o šiestej ráno v hotelovej izbe, ktorú sme si spoločne prenajali. Večer predtým sme skončili neskoro, počasie bolo príšerné a veterné aj nad anglické pomery. Čakal nás najťažší deň sezóny. Po šialenej šichte, balení kostýmov a počítaní darčekov, ktoré sme nerozdali, som sa terigala domov neskorým nočným autobusom. V byte som zjedla chlebovú tyčinku s olivami, vypila trochu vína, veštila s mojou ruskou spolubývajúcou z jablkovej šupky a zašla do svojej izby, kde som spala až do obeda. Polnočné sa konali určite aj v Londýne, ale niekde mimo mňa.

Pokoj ľuďom dobrej vôle

Pápež Lev XIV. posunul tento rok tradičnú štedrovečernú omšu z 19:30 na 22:00 – od čias Jána Pavla II. ju však nikto priamo o polnoci neslúžil. V mnohých obciach, kde sú kňazi zaneprázdnení slúžením viacerých bohoslužieb na filiálkach, chodia veriaci a veriace na liturgiu v rôzny čas. Štedrovečerné chrámy vedia človeka vcucnúť – ako mi to napísala kamarátka Zuzka. „Minulý rok som na Štedrý deň vošla do kostola počas omše. Šli sme sa prejsť s dcérou, aby sa pod stromčekom zatiaľ mohli zjaviť darčeky. Celé roky sa od kostolov dištancujem – a predsa. Prišli sme na záver, asi desať minút pred Tichou nocou, a dojalo ma to tam tak, že sa mi slzy tisnú do očí ešte aj dnes.“ Na záver polnočnej sa totiž tradične v chráme zhasnú svetlá a zaznie Tichá noc, pieseň, ktorá vznikla na začiatku 19. storočia, preto nie je stará ako tradícia nočných omší. „Bolo to, akoby sa na mňa zvalil celý môj život, akoby mi na um prišli naraz všetky vianočné spomienky, akoby som mala chvíľu nato umrieť. Veľmi silný zážitok a dúfam, že príde aj tento rok.“ Pokoj ľuďom dobrej vôle – fráza, ktorá sa v kostoloch opakuje neustále, no ktorú si každý z nás musí preložiť do vlastného jazyka, prežiť ju úplne sám.

Pre viacerých mojich známych a známe, tak ako pre mňa, začalo chodenie na polnočnú ako tradícia na základe katolíckeho založenia rodiny. A hoci iné vianočné zvyky povypadávali, polnočná zostala. Odklonili sme sa od viery či cirkvi, pridávame sa k iným, hlásime sa k ateizmu, k spiritualizmu pristupujeme po svojom. Chceme byť dobrými ľuďmi nie preto, že nás stále stráži niekto zhora. Keďže odkaz Ježišovho narodeninového dňa je radostný, slová, ktoré zaznievajú z kazateľníc, bývajú povzbudivé a oslavné. Napriek tomu každý rok tŕpnem, či mi náladu nepokazí kňaz výpočtom našich prízemných hriechov, volaním po mieri ruka v ruke s dehonestovaním Ukrajiny alebo odsudzovaním životného štýlu nás a našich blízkych. To potom zatínam zuby, užijem si Tichú noc a cestu domov po svojom. A viem, že raz za rok stačilo.

Narodenie dieťaťa a momenty po ňom vedia byť asi všetko, len nie pokojné, a predsa  – či možno práve preto – nám má narodenie Ježiša priniesť práve povestný pokoj. Vo svojej ideálnej predstave stojím pri našej kaplnke, ticho sneží a trochu mrznem. Potom všetky kostolné svetlá zhasnú, zostanú svietiť len ozdobené stromčeky, a zaznie Tichá noc, nesprevádzaná hudobnými nástrojmi. Možno je to celé len zvyk, pamäť tela a opakovaný príjemný obraz z detstva, spojený s darčekmi a bezstarostnosťou. Nejde pritom o zázrak ani o vieru. Skôr o krátku chvíľu, keď sa od nás nič nechce a svet okolo je aspoň na chvíľu pokojný a dáva zmysel.

Autorka je spisovateľka.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.