Ako samotný názov, tak aj teória bezrastu si explicitne kladú za cieľ repolitizovať environmentalizmus. Udržateľný rozvoj a jeho nedávna reinkarnácia v podobe „zeleného rastu“ depolitizuje autentické politické antagonizmy medzi alternatívnymi víziami budúcnosti. Vykresľujú problémy životného prostredia ako čisto technické, sľubujú obojstranne výhodné riešenia vrátane nemožného cieľa udržať ekonomický rast bez poškodenia životného prostredia. Zástancovia bezrastu však tvrdia, že prechod k ekologickejšej spoločnosti nie je o implementácii alternatívnej, lepšej alebo zelenšej formy rozvoja. Je to skôr o imaginácii a realizácii alternatívnych vízií k modernému rozvoju založenému na raste. Táto esej skúma takéto alternatívy a identifikuje základné praktiky a politické opatrenia na uľahčenie prechodu k prosperujúcemu a spravodlivému svetu bez rastu.
Ekológia verzus modernita
Konflikt medzi životným prostredím a rastom je neustále prítomný. Pre „rozvojárov“ je hodnota rastu nespochybniteľná: k expanzii ekonomiky treba podľa nich viac ťažiť, vŕtať, stavať a produkovať. Proti „rozvojárom“ stoja radikálni environmentalisti a miestne komunity, ktoré nezriedka ako jediné spochybňujú nevyhnutnosť „jednosmernej budúcnosti pozostávajúcej len z rastu“. Filozof Bruno Latour vidí v tomto odpore voči rozvojovým projektom zásadné odmietnutie oddeľovania prostriedkov a cieľov modernity. Radikálni environmentalisti uznávajú, že ekológia zameraná na prepájanie ľudí medzi sebou navzájom a aj s mimoľudským svetom je vo svojej podstate v rozpore s rastom, ktorý „rozdeľuje a panuje“.
Vzostup mainstreamového diskurzu o udržateľnom rozvoji účinne vymazal radikálny prísľub ekológie. Idea udržateľnosti, ktorá sa objavila na Summite Zeme v roku 1992, neutralizovala a odpolitizovala konflikt medzi životným prostredím a rastom. Odvtedy pri rokovaniach medzi vládami, korporáciami a „pragmatickými“ environmentalistami sa akosi predpokladá, že nové trhy a technológie môžu podporiť ekonomický rast a zároveň chrániť prírodné systémy. Environmentálne problémy boli do značnej miery presunuté do oblasti technologických inovácií a do oblasti pôsobenia expertov a politických elít.
Pred desiatimi rokmi však vstúpila na scénu provokatívna myšlienka „bezrastu“, takzvaný „koncept rakety“, s jasným cieľom spochybniť túto depolitizáciu environmentalizmu a zaútočiť na „oxymoron udržateľného rozvoja“. Použitie negatívneho slova pre pozitívny projekt bolo zámerné: bezrast totiž podkopáva príťažlivosť rastu a snaží sa identifikovať a spochybniť ideológiu, ktorú treba konfrontovať, aby sme mohli prejsť ku skutočne udržateľnému svetu. Je to ideológia rastu. Teoretici bezrastu preto volajú po „odchode z ekonomiky“, po tom, aby sme sa vzdali ekonomického myslenia a vytvárali životaschopné alternatívy ku kapitalizmu. Navrhovanie alternatívnych ekonomických modelov však nestačí. Treba tiež spochybňovať existenciu autonómnej sféry nazývanej „ekonomika“. „Voľný trh“ nie je žiadny prírodný proces. Bol vytvorený prostredníctvom cielených vládnych opatrení. Repolitizácia ekonomiky si bude vyžadovať ťažko vybojované inštitucionálne zmeny, aby sa opäť vrátila pod demokratickú kontrolu.
Vízia bezrastu
Zástancovia bezrastu sa zdráhajú ponúknuť jeden konkrétny plán, ktorý by nahradil v súčasnosti etablovaný „voľnotrhový“ systém zameraný na rast. Ich cieľom je skôr otvoriť konceptuálny priestor zameraný na utváranie a uskutočňovanie rôznorodých alternatívnych budúcností, ktoré spoločne zdieľajú ciele orientované na znižovanie rastu bohatých ekonomík a objemu ich materiálových tokov spravodlivým a rovnomerným spôsobom. Zníženie týchto materiálových tokov by pravdepodobne viedlo k zníženiu HDP, ako sa v súčasnosti meria. Bezrast však nie je synonymom pre ekonomickú recesiu alebo krízu, čo sú termíny, ktoré používame na označenie záporného rastu v ekonomike založenej na raste. Bezrast namiesto toho presadzuje prehodnotenie organizácie spoločnosti, a to na základe takých pojmov, ako sú limity, starostlivosť a „dépense“.
Bezrastové návrhy vo všeobecnosti zahŕňajú kolektívne limity, ako sú stropy emisií uhlíka alebo povinné bankové rezervy v stopercentnej výške. Tieto návrhy sú chápané ako určitá forma „sebaobmedzovania“, ako kolektívne rozhodnutia zdržať sa snahy za každú cenu dosiahnuť všetko, čo by sa dalo dosiahnuť. Navyše, iba také spoločenské systémy, ktoré majú obmedzenú veľkosť a zložitosť, môžu byť riadené priamo občanmi, a nie prostredníctvom technokratických elít konajúcich akože v mene obyvateľstva. Fosílne palivá a jadrová energetika sú veľmi nebezpečné nielen preto, že znečisťujú životné prostredie, ale aj preto, že každá energeticky náročná spoločnosť založená na čoraz sofistikovanejších technologických systémoch riadených byrokratmi a technokratmi bude časom menej demokratická a rovnostárska. Mnohí zástancovia bezrastu sa preto stavajú dokonca aj proti „zeleným“ megastavbám, ako sú vysokorýchlostné vlaky alebo priemyselné veterné farmy.
Starostlivosť sa môže stať charakteristickou črtou ekonomiky založenej na reprodukcii, a nie na expanzii. Reprodukcia sa týka najmä činností, ktoré udržiavajú životný cyklus predovšetkým v rámci rodiny. Všeobecne však zahŕňa všetky procesy zamerané na starostlivosť a obnovu. V súčasnej ekonomike zostáva opatrovateľská práca rodovo podmienená, podhodnotená a zatlačená do tieňa formálnej ekonomiky. Bezrast vyzýva k spravodlivejšiemu rozdeleniu práce zameranej na starostlivosť a jej opätovné umiestnenie do jadra spoločenskej organizácie. Ekonomika starostlivosti je náročná na pracovnú silu práve preto, že ľudská práca je tým, čo dáva starostlivosti jej hodnotu. Má preto potenciál znižovať rastúcu mieru nezamestnanosti a zároveň podporovať humánnejšiu spoločnosť.
Dépense označuje neproduktívne výdavky spoločenského prebytku. Spôsob, akým civilizácie rozdeľujú svoj prebytok – výdavky, ktoré vynakladajú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na uspokojenie základných ľudských potrieb – určuje ich základný charakter. Egypťania investovali svoje prebytky do pyramíd, Tibeťania do nečinnej triedy mníchov a Európania v stredoveku do kostolov (To je len analytický postreh, nenavrhujem, aby sme prebytky investovali takto aj dnes!). V dnešnej kapitalistickej civilizácii, v ktorej sa prebytok akumuluje a investuje, aby produkoval ďalší rast, bolo dépense vytesnené do sféry súkromného konania vo forme okázalej individuálnej spotreby. Keďže samotné obmedzenie nadmernej spotreby by podnietilo ešte viac úspor a na rast orientované investície, bezrastový plán ponúka radikálne zníženie celkového prebytku a jeho využitie pre potreby „radostnej spoločnosti“, v rámci ktorej občania vymýšľajú nové, šetrné, neškodlivé spôsoby, ako prebytok rozdeľovať, cesty, ktoré pomáhajú budovať komunitný a kolektívny zmysel.
Bezrastový imperatív
Existuje množstvo dôkazov, ktoré dokazujú, ako rast ohrozuje environmentálny aj sociálny blahobyt. Pokračujúci ekonomický rast zvyšuje pravdepodobnosť, že prekročíme bezpečný operačný priestor definovaný planetárnymi hranicami, čo by zhoršilo život všetkým, najmä tým najzraniteľnejším. Hoci sa „zelený rast“ stal v posledných rokoch módnym slovom, stále ide o oxymoron. Jeho dôraz na zvyšovanie efektivity totiž vytvára paradox: znížená spotreba zdrojov vedie k nižším nákladom a v dôsledku zabehnutého fungovania ponuky a dopytu k zvýšeniu spotreby zdrojov. Toto je súčasťou základnej dynamiky kapitalizmu: zvyšovanie produktivity uvoľňuje zdroje, ktoré sa investujú, aby zabezpečili ešte väčší rast.
Neustály ekonomický rast sa v prípade bohatých krajín ukazuje ako nepriaznivý z hľadiska kvality života. Ako poznamenal Herman Daly, miera výskytu takých patológií, ako sú dopravné zápchy, kriminalita a ďalšie nežiaduce javy, rastie priamo úmerne alebo dokonca rýchlejšie ako miera bohatstva meraná prostredníctvom ukazovateľa HDP. Redistribúcia, nie rast, je to, čo zvyšuje kvalitu života ľudí v bohatých krajinách. Rast nikdy nemôže uhasiť túžbu po pozičných statkoch; to môžu len redistribúcia a nové hodnoty.
A čo tí v chudobných krajinách, ktorí sa benefitov rastu ešte nedočkali? Bezrast v krajinách globálneho Severu môže vytvoriť ekologický priestor pre globálny Juh. Napríklad prísne uhlíkové stropy pre globálny Sever a výhodnejšie obchodné podmienky pre globálny Juh môžu pomôcť kompenzovať uhlíkové a ďalšie ekologické dlhy z minulosti a prerozdeliť bohatstvo medzi globálnym Severom a Juhom. Ekonomický rast v krajinách globálneho Juhu navyše ohrozuje alternatívne, nepeňažné spôsoby živobytia, čím vzniká chudoba, ktorá zase vytvára podmienky pre ďalší rast. Bezrast na globálnom Severe teda môže poskytnúť priestor pre rozkvet alternatívnych kozmologických vízií a praktík na globálnom Juhu, ako sú napríklad koncepty buen vivir v Latinskej Amerike alebo ubuntu v Afrike. To sú alternatívy k rozvoju ako takému, a nie alternatívne formy rozvoja.
Zárodky bezrastového prechodu
Bezrastové alternatívy začínajú prekvitať, keď sa formálna, oficiálna ekonomika dostáva do krízy. Medzi tieto alternatívy patrí produkcia potravín v mestských záhradách; zdieľané bývanie (co-housing) a ekokomunity; alternatívne potravinové siete, producentsko-spotrebiteľské kooperatívy a komunitné kuchyne; družstvá zdravotnej starostlivosti, starostlivosti o seniorov a detí; otvorený softvér; a decentralizované formy výroby a distribúcie obnoviteľnej energie. Tieto alternatívy sú často sprevádzané alebo dokonca podporované novými formami výmeny, ako sú komunitné meny, barterové trhy, časové banky, finančné družstvá a etické banky.
Takéto projekty predstavujú rôzne aspekty bezrastu. Podporujú prechod k lokálnejšej ekonomike s kratšími výrobnými a spotrebnými cyklami. Kladú dôraz na reprodukciu a starostlivosť, aby uspokojili úžitkové hodnoty, nie zisky. Námezdnú prácu nahrádzajú dobrovoľníckou činnosťou. Nemajú v sebe zakorenenú tendenciu k hromadeniu a expanzii a sú menej náročné na zdroje ako ich náprotivky v rámci formálnej ekonomiky. Takéto praktiky „vytvárania a udržiavania spoločného“ (commoning) kultivujú solidaritu i humánne medziľudské vzťahy a vytvárajú zdieľané, nepeňažné bohatstvo.
Tieto alternatívne spoločenské formy naznačujú, že prechod k nerastu bude prebiehať zdola nahor. Na podporu prijatia takýchto praktík však budú potrebné rozsiahle inštitucionálne zmeny. Napríklad základný nepodmienený príjem by zabezpečil univerzálny prístup k národnému bohatstvu, zaistil by základnú obživu pre všetkých a poskytol by voľný čas potrebný na neplatenú dobrovoľnícku činnosť. V kombinácii s politikou garancie pracovných miest (job guarantee) by štát mohol poskytnúť zamestnanie všetkým, ktorí chcú pracovať v činnostiach podporujúcich spoločné dobro. Kratší pracovný čas a zdieľanie pracovných miest bez zníženia mesačných miezd by tiež mohol prispieť k zníženiu nezamestnanosti a poskytnúť viac času na odpočinok a spoločensky prospešné činnosti. Prijatie týchto politík by znížilo ekonomickú neistotu bez toho, aby sa vytváral tlak na ďalší ekonomický rast.
Prechod k bezrastu bude znamenať prechod za kapitalizmus, keďže podstatou kapitalizmu je akumulácia a expanzia. Prechod k bezrastu by sa mohol odohrať podľa vzorov, ktorými sa transformovali predchádzajúce ekonomické systémy. Kapitalizmus sa zrodil z feudalizmu, keď sa vytvorili spojenia medzi novými ekonomickými praktikami a subjektami (firmy, korporácie, obchodné zmluvy, banky, investície) a súčasne sa presadilo politické a inštitucionálne nastavenie podporujúce tieto praktiky (zrušenie monarchií a feudálnych privilégií, vyvlastnenie spoločného majetku, liberálna demokracia, zákony na ochranu súkromného vlastníctva).
Analogicky k tomu môžu súčasné komunitné iniciatívy a zmeny na inštitucionálnej úrovni vyvolať transformáciu súčasného systému, keďže ekonomický rast naráža na svoje limity. Zástancovia bezrastu vidia prehlbovanie demokracie ako kľúčový element prechodu na bezrast. Vítajú experimenty s priamymi formami demokracie, aké praktizovalo napríklad hnutie Occupy. Podporujú politický režim, ktorý kombinuje prvky priamej a zastupiteľskej demokracie, ako je „radikálna ekologická demokracia“, ktorú obhajuje Ashish Kothari.
Prechod k bezrastu by sa výrazne líšil od revolúcií 20. storočia. A to nielen preto, že by mal skutočne nenásilný a demokratický charakter, ale aj preto, že jeho terčom by nebol len kapitalizmus, ale aj produktivizmus. Opustenie rastu si vyžaduje opustenie kapitalizmu, avšak opustenie kapitalizmu nemusí nevyhnutne znamenať opustenie rastu. Socialistické režimy 20. storočia síce nahradili kapitalistické vzťahy v oblasti výroby, avšak bez toho, aby zmenili základné nastavenie týkajúce sa exploatácie prírodných zdrojov a akumulácie prebytkov za účelom masovej výroby a spotreby.
Riadenie bezrastu
Napriek bohatosti bezrastovej teórie zápasia jej zástancovia stále s otázkami rozsahu a riadenia. Obhajcovia bezrastu uprednostňujú relokalizáciu, očakávajúc, že sa bude objavovať, šíriť a prekvitať, čo povedie k celonárodnému politickému hnutiu, ktoré môže zmeniť štát zvnútra. Existuje však napätie medzi túžbou po miestnej autonómii a potrebou konať v širšom meradle. Istý stupeň hierarchie zostáva nevyhnutný, pretože prerozdelenie záťaže a zdrojov medzi viac a menej privilegované lokality si bude vyžadovať sprostredkovanie a rozhodovanie na vyšších geografických úrovniach. Niektoré zo spomenutých reforiem zameraných na bezrast sú v skutočnosti intervencionistické a vyžadovali by si výrazné intervencie zo strany štátu.
Podobne sa v diskusiách, ktoré prebiehajú v rámci bezrastového hnutia, takmer nevenuje pozornosť riadeniu v globálnom meradle. To je celkom zvláštne vzhľadom na ústredné otázky hnutia, ako sú napríklad globálne klimatické zmeny, medzinárodný voľný obchod alebo neúprosná globálna konkurencia. Zdá sa, že mnohí zástancovia bezrastu predpokladajú, že obmedzenia obchodu a kapitálu na národnej úrovni oslobodia krajiny od vplyvu globálnych ekonomických síl alebo že dôjde k všeobecnej globálnej zmene, ktorá by bola dôsledkom aktivít miestnych iniciatív. Taký vývoj je však veľmi nepravdepodobný. Napríklad globálne klimatické zmeny nemožno riešiť iba prostredníctvom rôznych miestnych nízkouhlíkových iniciatív bez toho, aby sa uzatvárali medzinárodné dohody obmedzujúce globálne emisie skleníkových plynov.
V rámci prevládajúceho neoliberálneho režimu globálna vzájomná závislosť krajín znemožňuje jednej krajine, aby samostatne vykonala prechod k bezrastu. Taký prechod by viedol k negatívnym dôsledkom, napríklad k odlivu kapitálu, bankovému a menovému kolapsu, znehodnoteniu aktív, ale aj ku kolapsu verejných a bezpečnostných inštitúcií či k politickej izolácii. To všetko by značne podkopalo schopnosť národa samostatne sa usilovať o pokles ekonomickej aktivity. Podobne, ak by jeden štát alebo blok štátov úspešne zredukoval svoje ekonomiky, pravdepodobne by nasledoval globálny pokles cien zdrojov, čo by spôsobilo zvýšenie spotreby niekde inde. V istom zmysle je teda odklon od rastu problémom globálnej kolektívnej akcie. Ak má byť prechod k bezrastu úspešný, musí byť globálny.
Epilóg
Bezrast vyžaduje odhodlanie nielen chrániť prírodu alebo riadiť a zmierňovať negatívne dopady kapitalizmu, ale aj záväzok k vytvoreniu alternatívnej sociálnej ekológie ako aj k radikálnej premene perspektívy nášho konania. Z tejto novej perspektívy, environmentalisti, ktorí sú proti megaprojektom, nemusia kalkulovať náklady a výnosy a ani vymýšľať rôzne alternatívy, ktoré sa prispôsobia rastu. Môžu jednoducho trvať na tom, že takéto projekty nepatria do sveta, v ktorom chcú žiť. Môžu povedať, že alternatíva existuje. A volá sa „bezrast“.
Giorgos Kallis je grécky ekologický ekonóm a politický ekológ. V súčasnosti pôsobí ako profesor na Autonómnej univerzite v Barcelone. Je koordinátorom Európskej siete politickej ekológie. Patrí medzi hlavných zástancov teórie bezrastu a autorom viacerých vedeckých kníh o tomto koncepte. Jeho poslednou monografiou je „Limits“ (Stanford University Press, 2019).
Esej s názvom „The Degrowth Alternative“, ktorá je súčasťou knihy „In defense of degrowth: Opinions and Minifestos“ (Brussels: Uneven Earth, 2017), preložil z anglického jazyka Peter Daubner.
