Barbari a civilizovaní. Na margo izraelsko-palestínskeho konfliktu

Alain Gresh13. decembra 2023300

Asi každého z nás šokovalo vraždenie, ktorého sa dopustil Hamas, rovnako ako bombardovanie nariadené izraelskou vládou. Prvý menovaný útok je pritom považovaný za „teroristický“, druhý však už nie. Samotný pojem terorizmus nadobúdal v priebehu dejín rôznorodé významy.

Čo môže byť pre rodiča horšie ako strata vlastného dieťaťa? Kto to nezažil na vlastnej koži, zrejme to nikdy nepochopí: koľko snov premenených na nočné mory, koľko neuskutočnených plánov a zmarených očakávaní. Každý rodič sa trasie pri predstave, že mu zatelefonujú a oznámia smrť jeho dieťaťa. Ak je príčinou choroba, môže viniť maximálne „osud“. Ak to bola nehoda, môže sa hnevať na šoféra (v prípade, že konal nezodpovedne). Smrť môže napokon zaviniť aj teroristický útok, ktorý zasiahne školu, inokedy supermarket či náhodných okoloidúcich. Koho viniť vtedy? Samozrejme, teroristu.

A predsa… Je 4. septembra 1997. Na ulici Ben Jehudu v centre Jeruzalema sa odpália traja samovražední atentátnici a zabijú päť ľudí, vrátane 14-ročného dievčaťa Smadar, ktoré si práve išlo kúpiť novú knihu. Smadar patrila do významnej izraelskej rodiny. Jej starý otec, generál Matitjahu Peled, bol jedným zo strojcov júnového víťazstva z roku 1967 (koniec Šesťdňovej vojny – pozn. red.), neskôr sa stal sprostredkovateľom takzvaných parížskych rozhovorov – prvých tajných stretnutí medzi Organizáciou za oslobodenie Palestíny (OOP) a izraelskými „sionistami“. V čase Smadarinej smrti bol už premiérom Benjamin Netanjahu, ktorý sľuboval odstúpenie od dohôd z Osla podpísaných v roku 1993, čo napokon aj dodržal. Smadarinu matku poznal osobne, pretože spolu chodili do školy a v mladosti sa priatelili. Keď jej telefonicky kondoloval, odvetila mu: „Bibi, čo si to urobil?“ Za smrť svojej dcéry vinila izraelského premiéra.1Pozri Nourit Peled-Elhanan, « Bibi, qu’as-tu fait ? », Le Monde diplomatique, október 1997.

„Pre mňa nie je rozdiel medzi teroristom, ktorý zabil moju dcéru, a izraelským vojakom, ktorý zabráni tehotnej Palestínčanke ísť do nemocnice na okupovanom území, následkom čoho jej dieťa umrie. Som presvedčená, že ak by s nami Palestínčania zaobchádzali tak, ako sme my zaobchádzali s nimi, rozpútali by sme na ich území stokrát horšie peklo.“ Vo svojom texte pre Le Monde diplomatique z októbra 1997 označila Smadarina matka premiéra za „človeka minulosti“. Bohužiaľ, mýlila sa. Netanjahu ostáva dodnes hlavnou postavou izraelskej politiky. Väčšina krajanov sa stavia na premiérovu stranu v podpore (z hľadiska medzinárodného práva) zločineckej politiky v pásme Gazy. Aj napriek tomu, že bol Netanjahu celé mesiace ostro kritizovaný kvôli reforme súdnictva. Medzitým vyrastá v dymiacich troskách palestínskeho územia nová generácia bojovníkov, poznačená ešte viac ako tá predošlá neutíchajúcim hnevom a nenávisťou.

Samovražedné komandá z rokov 1990 – 2000, rovnako ako útok Hamasu zo 7. októbra, predstavujú vojnové zločiny. Platí to však aj pre blokádu a bombardovanie Gazy. Nedávne udalosti nás opätovne nútia prehodnocovať definíciu terorizmu, čo nie je také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Skupiny, ktoré zvykneme označovať ako teroristické, sa od seba často dosť odlišujú.2Pozri editoriál Dominiquea Vidala, In: Manière de voir, n° 140, « Vous-avez dit terrorisme ? », apríl/máj 2015. Môžeme napríklad hodiť do jedného vreca krajne pravicovú skupinu, ktorá spáchala atentát v Oklahoma City 19. apríla 1995, Al-Káidu, Írsku republikánsku armádu (IRA) či Stranu kurdských pracujúcich (PKK)? Označenie „teroristický“ zavádza k tomu, aby sme uvedené hnutia pokladali za inkarnáciu absolútneho Zla. So Zlom sa nediskutuje; treba ho jednoducho odstrániť, aby mohlo zvíťaziť Dobro. Dejiny pritom ukazujú (príkladom je Írsko či Alžírsko), že ten, kto bol včera teroristom, môže byť zajtra legitímnym politickým lídrom.

Novinári, ktorí apelujú na ostatných, aby jasne odsúdili Hamas ako teroristickú organizáciu, si možno neuvedomujú, že tento pojem (presadzujú ho najmä Spojené štáty a Európska únia) nepoužíva ani OSN, ani mnohé ďalšie štáty, ktoré s hnutím udržiavajú kontakty. Samotný Izrael s Hamasom dlhé roky vyjednával, dokonca oprávnil Katar, aby prevádzal do Gazy stovky miliónov dolárov, pretože dúfal, že sa touto cestou podarí organizáciu „kúpiť“. Uveril snáď tomu, že by bolo možné eliminovať hnutie, ktoré v parlamentných voľbách v roku 2006 volilo 44 % Palestínčanov?

Európska únia sa rozhodla zaradiť Hamas do zoznamu teroristických organizácií krátko po vypuknutí druhej intifády (začiatok v roku 2000), čo aj vyvolalo polemiky. Francúzsko bolo presvedčené, že s islamistickým hnutím treba naďalej rokovať, preto navrhovalo obmedziť označenie „teroristický“ na Brigády Izz Al-Dina Al-Kassáma, ktoré na zozname figurovali už aj predtým. Podobné rozlišovanie sa použilo aj v prípade Brigád mučeníkov Al-Aksá a samotného hnutia Fatah, ústrednej frakcie OOP. Paríž neskôr ustúpil tlaku svojich partnerov, ale naďalej odmietal zaradiť medzi teroristov libanonský Hizballáh – hnutie, ktoré má zastúpenie v parlamente a v krajine cédrov je dôležitým vnútropolitickým hráčom.3Nathalie Janne d’Othée, « Liste des organisations terroristes? Quand l’Union européenne s’emmêle », Orient XXI, 10. január 2022, https://orientxxi.info.

Strana kurdských pracujúcich je ďalším príkladom nezhôd v politikách uplatňovaných západnými krajinami. PKK figuruje na americkom a európskom zozname teroristov, čo znamená, že aj verbálna podpora hnutia môže byť vyhodnotená ako podpora terorizmu. Navzdory tomu posielal Západ v rokoch 2014 – 2015 kurdskému hnutiu v Iraku zbrane určené na boj proti Islamskému štátu (obrana sýrskeho mesta Kobani). Hrdinstvo kurdských bojovníkov potom oslavoval celý svet.4Pozri Dora Serwud, « Les héros de Kobané », In: Manière de voir, n° 169, « 1920-2020, le combat kurde », február/marec 2020.

Väčšina krajín sa zhodne na tom, že k „teroristickým činom“ dochádza vtedy, keď útoky mieria najmä na civilné obyvateľstvo. Tento spôsob boja používali mnohé oslobodenecké hnutia vo väčšej alebo menšej miere (teda v závislosti od okolností). Prv než tieto hnutia začneme odsudzovať, dodajme, že neraz museli čeliť moderným armádam vybavenými lietadlami, tankami, riadenými strelami, teda išlo o absolútne nevyrovnaný súboj. Treba mať na zreteli aj teror prebiehajúci v každodennom živote, ktorý môže tyranizovať miestne obyvateľstvo celé desaťročia a podnecovať tak hnev, frustráciu a agresivitu. O tomto každodennom terore ľudia z kolonizujúcich krajín často ani nevedia.

„Nevšímať si teror je jednoduché,“ poznamenal spisovateľ Manès Sperber. „Stáva sa neviditeľným vďaka ľahostajnosti tých, ktorých sa priamo netýka; to znamená, vďaka drvivej väčšine.“5Manès Sperber, Et le buisson devint cendre, Odile Jacob, Paris, 1990. Sperber písal o fašistickom terore v Európe tridsiatych rokov, no možno povedať, že koloniálny teror bol pre drvivú väčšinu obyvateľov kolonizujúcich krajín (tí, ktorí sa pohoršovali nad „barbarskou“ reakciou kolonizovaných) ešte neviditeľnejší.

Juhoafrický boj nebol len nezištným pacifizmom

Nie všetky oslobodenecké hnutia používali praktiky terorizmu v rovnakej miere. Niektorým sa podarilo ich výrazne obmedziť. Príkladom je Juhoafrická republika, aj keď ani v tomto prípade nemožno hovoriť o nezištnom pacifizme, ako si na Západe mnohí myslia. Africký národný kongres (angl. skr. ANC, politická strana v Juhoafrickej republike – pozn. red.) sa tiež uchyľoval k násiliu a v istých prípadoch aj k terorizmu, ale okolnosti mu umožnili zvoliť miernenejší prístup. ANC mal totiž na medzinárodnej úrovni solídnych spojencov, korí sa priamo angažovali v boji proti apartheidu. Mohol počítať s podporou ZSSR a jeho partnerov, takisto s podporou Hnutia nezúčastnených krajín (NAM) či s podporou vplyvného hnutia za bojkot na Západe, ktoré otriaslo celým apartheidom, ako aj kapitalistickou mocou v krajine a ktoré nikto nekriminalizoval. Rozpínanie vojenského režimu z Pretórie zastavil Fidel Castro v prelomovej bitke o Cuito Cuanavale (kubánska intervencia v Angole) v januári 1988. Podľa Nelsona Mandelu išlo o „rozhodujúci moment v boji za oslobodenie nášho kontinentu a môjho ľudu“.6Pozri « L’Évangile selon Mandela », Le Monde diplomatique, júl 2010. S takouto podporou sa juhoafrické oslobodenecké hnutie mohlo do väčšej miery vyhnúť teroristickým praktikám. Situácia Palestíny je ale úplne opačná. Palestínčania sú ponechaní napospas osudu, dokonca sa od nich odvracajú aj viaceré arabské režimy. Izrael môže, naopak, počítať s bezpodmienečnou podporou západných krajín. Nič na situácii nezmenilo ani vymenovanie fašistických ministrov, ktorí presadzujú „židovskú nadvládu“.7Pozri Charles Enderlin, « Israël, le coup d’État identitaire », Le Monde diplomatique, február 2023.

Ak chceme pochopiť dilemy, ktorým čelí Organizácia za oslobednie Palestíny a jej súčasti, je dobré si pripomenúť euforické obdobie palestínskeho boja za nezávislosť, ktoré nasledovalo po okupácii v roku 1967. Po počiatočných úspechoch palestínskych fedajínov (bojovníkov) došlo v rokoch 1970 – 1971 k obratu: fedajíni boli vyhostení z Jordánska8Pozri « Mémoire d’un septembre noir », Le Monde diplomatique, september 2020. a priebežne s tým Izrael posilnil svoju kontrolu nad okupovaným územím. Hrozilo, že hnutie úplne zanikne a s ním aj nádej na oslobodenie. Nasledovali viaceré násilné akcie s medzinárodným presahom, ako napríklad únos izraelskej delegácie na olympijských hrách v Mníchove (1972), ku ktorej sa prihlásila palestínska militantná organizácia Čierny september (Black September Organisation). Druhý najvyšší predstaviteľ OOP, Abú Ijjád, to vtedy okomentoval nasledovne: „Organizácia prišla na pomoc odporu, pretože sa v tom čase nedokázal politicky ani vojensky mobilizovať. (…) Jej členovia reagovali na hlbokú frustráciu a hnev, ktorý po vraždách v Jordánsku pociťoval celý palestínsky národ.“9Abou Iyad, Palestinien sans patrie (rozhovor s Éricom Rouleauom), Fayolle, Paris, 1978. V tom istom čase Ľudový front za oslobodenie Palestíny (PFLP) pod vedením Georgea Habaša zintenzívnil únosy lietadiel a s pomocou Japonskej červenej armády zaútočil tiež na letisko v meste Lod blízko Tel Avivu (30. máj 1972).

Čo prinútilo OOP zastaviť svoje „externé operácie“? V prvom rade stále väčšie uznanie zo strany mocností, ako aj socialistických krajín. Pozvanie Jásira Arafata na zasadnutie OSN v roku 1974 naznačovalo, že organizácia začína byť medzinárodne rešpektovaná. Stala sa diplomatickým aktérom a v Európe otvorila svoje prvé oficiálne kancelárie (parížsku v roku 1974). Aj keď Francúzsko terorizmus odsudzovalo, presviedčalo svojich partnerov o tom, že kľúčom k vyriešeniu konfliktu je ukončenie izraelskej okupácie, uznanie práv Palestínčanov (vrátane práva na sebaurčenie) a vyjednávanie s OOP (Benátska deklarácia z roku 1980). Vtedajší izraelský premiér Menachem Begin obvinil Európu z toho, že ho chce prinútiť rokovať s Fatahom, „ktorého texty pripomínajú Hitlerov Mein Kampf“. Podobnú paralelu dnes používa Netanjahu, aby stigmatizoval Hamas. Vďaka európskemu postoju sa podarilo naštartovať dôležité diplomatické a politické procesy. Palestínčania mohli aspoň na krátku dobu uveriť, že sa naplní ich sen o vlastnom štáte, a stavili na mier.

„Toto je za môjho syna“

Zámerom tohto článku nie je podrobne skúmať príčiny zlyhania dohôd z Osla. Nepochybne to však malo vplyv na víťazstvo Hamasu vo voľbách 2006. Napätie a nenávisť boli podnecované celé desaťročia: každodenné problémy Palestínčanov, stále väčšia kolonizácia, represia akejkoľvek politickej činnosti, masové zatýkanie, systematické ignorovanie medzinárodného práva. Je naozaj diskutabilné, či možno naďalej považovať izraelské aktivity na západnom brehu Jordánu (kde je prítomnosť Hamasu obmedzená) za „umiernené“.

Izrael akoby si prisvojil poučku jedného nemeckého experta z 19. storočia: „Pokiaľ ide o zaobchádzanie s barbarmi, medzinárodné právo je iba súbor fráz. Ak chcete potrestať černošský kmeň, vypáľte mu dediny. Bez exemplárnych trestov nič nedosiahnete.“10Sven Lindqvist, Exterminez toutes ces brutes !, Le Serpent à plumes, Paris, 1999. O terore, ktorý je v Palestíne na dennom poriadku, ľudia na Západe často nevedia a reagujú iba na smrť Izraelčanov. Pre Palestínčanov sa však už teror stal stigmou. Po útoku zo 7. októbra kolovali na internete videá bojovníkov, ktorí kričali: „Toto je za môjho syna!“ a „Toto je za môjho otca!“11Ramzy Baroud, « A day to remember : How “Al-Quds Flood” altered the relationship between Palestine and Israel forever », The Palestine Chronicle, 10. október 2023, www.palestinechronicle.com.

„Zavraždených bolo 103 Európanov, viacero žien znásilnili, vrátane jednej 84-ročnej. Väčšina tiel sa našla zohavená. Pohlavné orgány boli odrezané a vložené do úst. (…) Vzbúrenci sa vrhali na telá a zúrivo do nich bodali nožmi.“ Tento úryvok je zo správy vyšetrovacej komisie Francúzska o udalostiach z východného Alžírska z 8. mája 1945. V alžírskom meste Sétif zabila polícia počas demonštrácie za nezávislosť mladého Alžírčana, čo vyvolalo vzbury a masakre. O udalosti, ktorá bola predzvesťou povstania z roku 195412Mehana Amrani, Le 8 Mai 1945 en Algérie. Les discours français sur les massacres de Sétif, Kherrata et Guelma, L’Harmattan, Paris, 2010., ako aj o reakcii na ňu vo Francúzsku, napísal Mehana Amrani knihu, ktorá stojí za pozornosť13Pozri Mohammed Harbi, « La guerre d’Algérie a commencé à Sétif », Le Monde diplomatique, máj 2005..

Ako si vysvetliť toto „barbarstvo“ kolonizovaných? V tom čase jeden analytik napísal: „Túžba po násilí prebudila v horách diabla, divokého a krutého berberského kanibala, ktorý sa zastaví iba vtedy, keď sa proti nemu postaví niekto silnejší. Taká bola sociálna a historická podstata udalostí z osláv víťazstva v Sétife“ (incident sa odohral počas osláv konca 2. svetovej vojny – pozn. red.). V texte uverejnenom v denníku Le Monde sa zas písalo, že „problémy nastali v regióne, kde boli politické, vzdelávacie a sociálne inštitúcie Francúzska najmenej vybudované“. Podľa tejto logiky mala byť dôslednejšia kolonizácia účinným prostriedkom civilizovania „barbarov“. A nemohlo to byť náhodou naopak? Čo ak bolo ich barbarstvo práve dôsledkom kolonializmu?

Trvalo celé desaťročia, kým bol uznaný rozsah represií z roku 1945 proti tzv. „domorodému“ obyvateľstvu v Sétife (odhaduje sa, že na strane Európanov bolo 102 obetí a na strane Alžírčanov 5000 – 30 000 – pozn. red.). Desiatky tisíc mŕtvych ostávalo pre Francúzov, ktorí v dobrej viere prehliadali tieto „civilizované masakre“, neviditeľných.

Autor je riaditeľ online portálu Orient XXI a spoluautor knihy Pieseň lásky: Izrael-Palestína, francúzska história (Un chant d’amour, Israël-Palestine, une histoire française, Libertalia, Montreuil, 2023).

Preložil Peter Žiak

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: