Audiovizuálne dielo ako tréning mysle dieťaťa

Aký je prienik súčasných poznatkov vývojovej psychológie, neurobiológie a filmovej vedy? Umelé vizuálne stimuly (mobily, detské obrázkové knihy, figurálne hračky, video, animované programy) majú za úlohu rozšírenie jednotlivých funkcií vyvíjajúceho sa mozgu. Súčasné filmové vedy prišli s myšlienkou, že vedomé kognitívne procesy pri sledovaní audiovizuálneho diela majú vplyv na žánrovú pestrosť kinematografie. Aké procesy prebiehajú pri sledovaní filmu v mozgu dieťaťa? 

Vieme si predstaviť film diametrálne odlišný od toho, na aký sme zvyknutí? Povedzme, že by obraz zachytával výhradne makrodetaily v ultrafialovom spektre a panoramatickom rámovaní pod uhlom tristošesťdesiat stupňov. Zvukovú zložku by tvorili vysoké frekvencie.  Film by nemal začiatok a koniec, trval by kontinuálne, kým by existoval zdroj jeho projekcie. Hrdinovia by neboli antropomorfní a udalosti by za sebou nasledovali náhodne, bez zjavnej kauzality. Strih by generoval striktný matematický algoritmus. Takýto film si teoreticky predstaviť vieme. To, čo nevieme, je vnímať ho.

Pre naše oko je ultrafialové spektrum neviditeľné, panoramatický záber nedokážeme obsiahnuť v jednom uhle pohľadu, naše ucho by pravdepodobne nepočulo žiaden zvuk a ešte by sme sa na to „nič” museli dívať nevedno ako dlho.

Povedzme, že vylúčime základné fyziologické prekážky. Ultrafialové svetlo by sme previedli do viditeľného spektra, panorámu stlačili do širokouhlej okeničky a zvukom znížili frekvenciu. Teraz už nepozeráme na „nič”, ale na „niečo” dlhé a nesúrodé, čo má ďaleko k dramaturgii. Pohybujúce sa postavy a udalosti by nemali veľa spoločného so životom, ktorý poznáme. Chvíľu by sme si mohli hovoriť, že je to celkom zaujímavý koncept. Postupne by sa ale sedadlá v kinosále vyprázdnili, až by zostali len oddaní nadšenci experimentov, ktorých by nakoniec zo sály vyhnala biologická potreba. Niektorí by sa z toalety vrátili s hamburgerom v ruke, odhodlaní vydržať. Dni a mesiace by plynuli a takmer všetci by usúdili, že s týmto filmom nechcú premárniť celý život. Zostal by tam jediný, totálne oddaný divák, až do smrti. Jeho pitva by preukázala vrodenú poruchu mozgu.

Kognitívni vedci poznajú jedno zlaté pravidlo: „niektoré veci robí myseľ ľahšie ako iné veci” (Martin Kanovský). Film sa stal masovou záležitosťou práve preto, že „prechádza” mysľou (prípadne aj kultúrou ňou vyprodukovanou) ľahšie a s väčším evolučným „ziskom” ako iné diela. Prečo, to je základnou otázkou súčasných filmových teoretikov, ktorí sa zaoberajú filmovou percepciou.

Oko

Začali sme extrémnym príkladom, v ktorom opisujeme, čo film nie je. Pozrime sa na to, čo film je. Vynechajme historický exkurz do dejín filmovej ontológie a použime sedliacky rozum. Film je niečo, čo sa nám premieta pred očami – na plátne, či displeji. To ale nestačí, premietajú sa nám aj odlety lietadiel na letisku a vieme, že tie filmom nie sú. Skúsme ďalej: je to audiovizuálna replika reálneho sveta, prenesená z 3D do 2D podoby a zachytená na médiu. To však platí aj pre fotografiu, a nepovažujeme ju za film. Animovaný film navyše žiaden reálny svet nezrkadlí, a predsa je súčasťou kinematografie. Je to teda rozprávanie, zreťazené kauzalitou udalostí, so začiatkom a koncom a antropomorfnými postavami, ktoré neprebieha ústne, ale cez ozvučené pohyblivé obrazy. Ale ako by sme asi prerozprávali dej Mechanického baletu (1924) Fernanda Legéra? Aké sú jeho hlavné postavy a kauzalita sledu obrazov?

Rezignujme teda na všeobecnú definíciu a intuitívne hľadajme esenciálne vlastnosti filmu: … niečo vizuálne (audio nie je vždy nutné)… niečo v pohybe… niečo strojom premietnuté… niečo so začiatkom a koncom… niečo, čo prináša našej mysli pôžitok… Všetky tieto esencie majú jednu univerzálnu vstupnú bránu – a tou je OKO.

Vychádzam z tézy, že film, podobne ako iné vizuálne umenia, je nielen produktom nášho mozgu, ale priamo zrkadlí „architektúru” vizuálnej mysle. Decentralizovanosť a rôznorodosť vizuálnych centier v mozgu, zapojených pri sledovaní filmu, je podľa môjho názoru príčinou toho, že film je formálne a žánrovo rôznorodý. Problém žánru je v kognitívnej filmovej teórii už značne reflektovaný. Filmový teoretik Noël Carrol upozornil, že filmový žáner sa viaže na dominantnú emóciu, ktorú vyvoláva. Emócie patria do oblasti vedomých kognitívnych procesov, ktoré myseľ divákov vykonáva pri sledovaní filmu. Zaujímavé je skúmanie fyziologických a podvedomých procesov (orientácia v priestore, vnímanie farieb, tvarov, rozoznávanie objektov…), ktoré sú v dospelom veku zautomatizované a neuvedomujeme si ich. Avšak v ranom veku sa ešte len utvárajú, a teda predstavujú aktívny proces s odchýlkami od bežného dospelého vnímania.

Domnievam sa, že práve fyziologické a nevedomé procesy sú príčinou formálnej rôznorodosti filmu.

Čoraz dostupnejšia technológia

Pohyb, orientácia v priestore, farba, tvar, identifikácia objektu a jeho kategorizácia – to všetko prebieha na fyziologickej a podvedomej úrovni bez toho, aby sme vynakladali veľké mentálne úsilie. Tieto vizuálne stimuly pritom nepatria výhradne do sféry filmu. Filmové stimuly vyžadujú od svojho diváka komplexnejšiu aktivitu.

Na rozdiel od ostatných vizuálnych pomôcok môžu (ale nemusia) ponúknuť ilúziu prirodzeného sveta, duálnu reprezentáciu, naratívnu schému, emocionálnu zaangažovanosť a možnosť učiť sa. A to už vyžaduje vedomé procesy na vyššej úrovni. Je dieťa vo veku od narodenia do dvoch rokov schopné vyšších procesov? Na akej úrovni rozumie videnému? A aký vplyv má naňho audiovizuálne dielo, ak mu neporozumie? Ako spracúva mozog podnety, na ktoré ešte nie je pripravený? Tieto otázky sa v posledných troch desaťročiach stali mimoriadne aktuálnymi.

Súčasné americké štatistiky ukazujú, že sedemnásť percent detí v prvom roku života a až štyridsaťosem percent v druhom roku je vystavených obrazovkám, a  skoro tretina pozerá audiovizuálny program viac ako hodinu denne. Dôvodom je čoraz dostupnejšia technológia (televízie, počítače, tablety, mobily, internet…) a pestrá ponuka programov pre najmenších, ktorá v deväťdesiatych rokoch zaznamenala obrovskú popularitu. Produkcia Walta Disneyho prišla na trh s revolučným programom Baby Einstein a objavila sa aj séria Teletubbies, obe určené deťom už od narodenia. Tieto programy sľubovali pozitívny vplyv na vývin detí a zlepšenie ich mozgových funkcií. To bolo evidentne v rozpore s odporúčaniami Asociácie amerických pediatrov (AAP) z roku 1999,  podľa ktorých by deti do dvoch rokov vôbec nemali byť vystavené obrazovkám, či už ich sledujú priamo, alebo ako „kulisy” v pozadí.  V opačnom prípade sa poškodí zdravý kognitívny vývin dieťaťa. Vystavovanie dieťaťa televízii v ranom veku má podľa pediatrov negatívny dopad na osvojenie si reči, učenie sa a schopnosť sústrediť sa v neskoršom veku, a môže mať na svedomí aj obávaný syndróm ADHD.

V tom období však existovalo len málo relevantných výskumov, ktoré by sa reálne zaoberali dopadom vplyvu televízie a videoprogramov na deti v ranom senzomotorickom štádiu. Pediatri vo svojich záveroch vychádzali z negatívnych dopadov televízie na staršie deti. Asociácii sa podarilo donútiť produkciu Walta Disneyho, aby promo text o kognitívnom prospechu neuvádzali na obale DVD Baby Einstein.

Problém však nie je taký jednoznačný. Príkladom je najpopulárnejší program pre deti predškolského veku Sezame Street, ktorý v roku 2016 oslávil svoje štyridsiate narodeniny. Je prioritne určený pre diváka staršieho ako dva roky a má edukatívny charakter. Vďaka jeho dlhej histórii a veľkej popularite vznikla relevantná vzorka malých divákov, na ktorých bolo možné overiť či vyvrátiť prospešnosť programu. Ukázalo sa, že deti staršie ako dva roky, ktoré ho sledovali, mali lepšie výsledky nielen v škole, ale aj pri sociálnych interakciách. Zatiaľ čo deti, ktoré ho sledovali, keď boli mladšie ako dva roky, skutočne vykazovali horšie jazykové schopnosti. Je otázne, čo je príčinou tohto rozdielu. V poslednom období sa realizujú viaceré psychologické výskumy, zamerané na vnímanie a pochopenie audiovizuálneho programu v ranom veku.

Otázka ilúzie

Ukázalo sa, že už päťmesačné dieťa dokáže vnímať obrazovku. V tomto veku vidí dieťa sled neurčitých rôznofarebných meniacich sa obrazcov. Jeho pozornosť pútajú kontrastné farby a geometrické vzorce. Od šiesteho mesiaca dokážu deti na dokumentárnom videu rozoznať tváre svojich rodičov, zvieratá, či iné objekty, začínajú teda rozumieť obsahu. Je ich záujem o virtuálny obsah porovnateľný so záujmom o reálne prostredie?

Na tému iluzívnosti filmu a fotografie sa v dejinách filmových teórií viedlo mnoho diskusií. Z kognitívnych vedcov spomeňme stanovisko Josepha Andersona a Barbary Andersonovej, ktorí tvrdia, že naša myseľ vníma film takmer ako realitu. Zrak nevidí svetlo odrazené od bieleho plátna, ale svetlo odrazené od predmetov predkamerovej reality, akoby tu naozaj boli.

Kognitívni psychológovia realizovali na túto tému niekoľko výskumov s deťmi mladšími ako dva roky. Najnovší preukázal opak – deti sú už v senzomotorickom štádiu schopné jednoznačne rozlišovať 3D objekt od jeho vernej fotografie. Výskumníci testovali skupinu detí vo veku sedem až deväť mesiacov. Obom skupinám ukázali  skutočný predmet (v tomto prípade hračku) a potom jeho vernú fotografiu. Obe boli umiestnené na čiernom pozadí. Svetlo aj farebnosť starostlivo zjednotili u oboch predmetov, aby pôsobili čo najviac rovnako.

Deti testovali výhradne na základe metódy vizuálnej habituácie – zvykania si na daný predmet po jeho opakovanom predvedení, kde relevantným ukazovateľom je dĺžka pohľadu a pohyby očí. Čím dlhší pohľad, tým väčšia miera záujmu. Po opakovaných predvedeniach sa pohľad skracuje. Hovoríme o jeho habituácii. Rýchlosť takéhoto opadnutia záujmu svedčí o rýchlosti habituácie. U oboch skupín sa preukázalo, že pri prvom predvádzaní deti prejavovali oveľa väčší záujem o reálny predmet než o jeho fotografiu. To znamená, že už deti na konci raného senzomotorického obdobia jednoznačne dokážu rozlíšiť realitu od jej virtuálnej napodobeniny. Výskum tiež poukázal na zaujímavý fenomén. Rýchlosť habituácie bola väčšia pri 3D objekte než pri jeho 2D verzii. Teda i keď je záujem o reálny predmet zo začiatku väčší, po opakovaných predvedeniach rýchlo klesá, až zostane na rovnakej úrovni ako jeho obraz. Miera habituácie virtuálneho obrazu je naopak pomalšia. To teda znamená, že aj keď si dieťa uvedomuje rozdielnosť 2D a 3D objektu, postupne vie pracovať s oboma jej verziami. To však nič nemení na fakte, že ich rozlišuje. Potvrdzuje sa tým, že dieťa nestotožňuje reprezentáciu s jej predlohou.

Obojstranný mechanizmus mysle a audiovizuálneho diela

Zatiaľ čo mozog dospelého človeka je vo svojej podstate „hotový”, neurálne spojenia dieťaťa v senzomotorickom veku sa vytvárajú mimoriadnou rýchlosťou a sú citlivé na vplyv prostredia. Na jednej strane je tu vrodená štruktúra mysle, no myseľ sa musí na základe skúseností naučiť aj správne vnímať. Ak sú stimuly vhodné a dostatočné, môžeme očakávať, že sa z dieťaťa stane vnímavý divák. Čo však, ak sú stimuly nevhodné či príliš náročné? Spor medzi Americkou asociáciou pediatrov a promotérmi programov pre deti upozornil na jeden dôležitý fakt. Naše doterajšie poznatky o vplyve audiovizuálnych podnetov v ranom veku nestačia na to, aby sme dovideli za horizont udalostí. Čo vyrastie z detí, ktoré sú od narodenia vychovávané  s pomocou televíznych programov, tabletov a internetu?  Každá generácia, ktorá zažije technologický pokrok, napokon zažije aj celkom unikátne dospievanie mysle. Štruktúra mozgu ovplyvňuje formálne a žánrové prvky diela. Ako však ovplyvňuje audiovizuálne dielo mozog v ranom vývine? Z výskumov vyplynulo, že akékoľvek prehnane negatívne aj prehnane pozitívne tvrdenia o vplyve audiovizuálnych diel na najmenšie deti, sú momentálne nepodložené. Reciprocita vzťahu myseľ – film je však zrejmá.

Kognitívni filmoví vedci radi argumentujú, že film sa stal masovým umením, pretože poskytuje intenzívny mentálny pôžitok. Myslia tým možnosť porozumieť príbehu, empaticky zdieľané emócie, či zapojenú fantáziu… Sú tu však aj menej zjavné „radosti”, ktoré v dospelosti považujeme za fyziologické a samozrejmé, no pre najmenšie deti sú ako „objavenie Ameriky” – je to radosť z orientácie, z vnímania pohybu, z pochopenia kauzality a schopnosti kategorizácie deja. Ku koncu druhého roku sa už objavuje aj vyššia kognitívna percepcia – pôžitok z objavenia filmovej sekvencie, z pochopenia montáže, z akcie a z jazyka.

Kognitívny vývoj dieťaťa so sebou prináša osobité nároky na audiovizuálny materiál, ktorým si dieťa trénuje či ovplyvňuje svoje schopnosti. Domnievam sa, že fyziologické a podvedomé procesy percepie, ktoré akcentujem z perspektívy dieťaťa, sú príčinou formálnej pestrosti audiovizuálneho diela (animovaný film, absolútny film), zatiaľ čo vedomé procesy porozumenia diela a emócie sú príčinou žánrovej pestrosti (komédia, horor atď.), k čomu už mnohé povedali súčasní filmoví vedci.

I keď sa zdajú východiská kognitívnych vied príliš materialistické, v skutočnosti je naše vedomie miestom akejsi mágie, o ktorej vieme ešte veľmi málo. Ak teda môže byť audiovizuálne dielo vstupnou bránou k vedomiu, prečo to nevyužiť?

Text je výňatkom z rovnomennej magisterskej práce autorky na Katedre strihovej skladby pražskej FAMU. 

Autorka je filmová strihačka