Now I shall ornament you.
What would you like?
Baroque scrolls on your ankles?
A silver navel?
I am the universal weaver;
I have eight fingers.
I complicate you;
I surround you with intricate ropes.
What web shall I wrap you in?
Gradually I pin you down.
What equation shall
I carve and seal in your skull?
What size will I make you?
Where should I put your eyes?
(Margaret Atwood: Speeches for Doctor Frankenstein, IV. časť)
„A man is not his song,“ spieva Feist o vzťahu autora k svojmu dielu. Na povrchu albumov jej krajana Antwooda sú rozpoznateľné konkrétne témy, ale pri bližšom pohľade badať, ako pod nimi ukrýva kúsky svojej osobnosti, identity a záujmov. S Antwoodom som sa rozprával o jeho tvorivom prístupe k hudbe, pátrajúc po tom, nakoľko a akým spôsobom sa on sám nachádza vo svojich skladbách.
Prvé dve nahrávky vydal kanadský hudobník a mikrobiológ Tristan Douglas v internetových vydavateľstvách pod pseudonymom Margaret Antwood. Považoval to za zábavnú slovnú hračku, ktorá odkazuje na obľúbenú kanadskú spisovateľku. Čoskoro si však asi uvedomil, že táto trochu lenivá prezývka nedosahuje kvality a zvučnosť názvov ako The Dandy Warhols, Harmonica Lewinsky, či Com Truise a nasledujúce nahrávky vydáva už len ako Antwood.
Jeho prvotiny Energy Plaza a Work Focus boli subverzívnym pohľadom na juke/footwork, tanečný hudobný žáner z Chicaga, stojaci na frenetických rytmických slučkách. Vďaka nim ho objavil na SoundCloude Mike Paradinas, ktorý mu dal ponuku vydávať pod jeho labelom Planet Mu. Na Planet Mu vyšlo viacero zásadných footworkových nahrávok, za všetky stačí spomenúť kompiláciu Bangs & Works Vol.1 (A Chicago Footwork Compilation) so skladbami od kľúčových postáv scény ako DJ Rashad, DJ Spinn a RP Boo. Prechodom k Planet Mu badať u Antwooda hudobný aj tematický vývin, prehĺbenie prístupu k tvorbe, keď tanečnú hudbu podrobuje konceptuálnym a naratívnym experimentom.
V prvých recenziách získava jeho produkcia označenia ako „periféria tanečnej hudby“, „experimentálna klubová hudba“, „strojové perkusie“ a „dystopický zvukový dizajn“. Keď sa Antwood spätne pozerá na svoju hudobnú históriu, uvedomuje si, že všetky jeho nahrávky, vrátane prvotín, majú v sebe vedomé aj nevedomé estetické zvukové prvky plynúce z jeho štýlu.
„Energy Plaza a Work Focus mám rád a môžem ich ešte stále počúvať bez hanby. Technické aspekty mojej produkcie sa zlepšili vďaka tomu, že som zručnejší, ale aj preto, lebo do produkovania vkladám viac času a úsilia, keďže si uvedomujem, že ich budú ľudia počúvať. Vo všetkých mojich nahrávkach sú prítomné zvukové prvky, ktorých by som sa nemohol zbaviť, ani keby som chcel, a ktoré si pravdepodobne ani neuvedomujem, môj ‚štýl‘, ktorý preráža naprieč mojimi premenlivými hudobnými záujmami.“
Konceptuálne nahrávky
Premena prichádza s prechodom k Planet Mu, kde Antwood dostal priestor (zatiaľ) na tri konceptuálne albumy, ktoré podobne ako predchádzajúce nahrávky majú vzťah k histórii tanečnej hudby, ale na základe nosnej myšlienky či témy. Pri Virtuous.scr (2016) sú to etické implikácie umelej inteligencie, zvukový sprievod k evolúcii syntetického života; Sponsored Content (2017) je album inšpirovaný ASMR a podprahovou reklamou; Alousia (2019) skúma a hyperbolizuje klišé tanečnej a tranceovej hudby; a Delphi (2019) je koncipovaný ako beletria pre mladistvých o vzťahoch v dobe nových technológií, v ktorej sa hlavná postava vydáva na emotívnu alegorickú púť.
Vo všetkých Antwoodových nahrávkach sa nejakým spôsobom odzrkadľujú jeho osobné záujmy. Na albume Virtuous.scr uvažuje o umelej inteligencii, ktorá sa vyvíja „vstrebávaním“ častí elektronickej hudby. Reflektuje ňou sám seba v procese tvorby.
„Virtuous.scr je najbližšie ku konvergencii mojich záujmov s trendmi v tanečnej hudbe a zároveň asi najbližšie k „zeitgeistu”, čo sa týka všeobecných obáv ohľadom umelej inteligencie.“
Koncept u Antwooda zvyčajne neprichádza prvý, ale organicky sa zjaví počas tvorivého procesu.
„S výnimkou Delphi by som nepovedal, že moje albumy sú vystavané okolo konceptov, pretože zvyčajne netvorím hudbu s konkrétnym konceptom. Delphi je v tomto jedinečný, keďže príbeh predchádzal hudbe. Vo všeobecnosti môj proces začína zhrnutím hudobných námetov, ktoré som nazbieral od poslednej nahrávky a koncept začne nadobúdať tvar až neskôr. Zvyčajne niekde v polovici sa zjaví zastrešujúca myšlienka, ktorá to všetko prepája a ktorú môžem využiť, aby som vytvoril súdržnejšie dielo. Hlavným zjednocujúcim faktorom je hudobná súdržnosť a koncept je len vlastnosť, ktorá sa na základe toho vynára. Písanie o koncepte je užitočné a potrebné na vyjadrenie celkového zmyslu, ale prichádza až v neskorej fáze projektu.“
Hudobné vyjadrenia
Na vyjadrenie konceptov využíva Antwood zložky tanečnej hudby, sample, arpeggia a ostinata, ale aj nežné klavírne etudy.
„V rámci albumu rád opakujem hudobné myšlienky, myslím, že repetícia môže vytvárať isté zmysluplné ukotvenie. Podobné melodické štruktúry, spomalené a modifikované sekvencie či vrstvy využívam ako základ pre ďalšie tracky. Postrehnúť tieto repetície nemusí byť práve ľahké, skôr to vytvára konzistentný pocit z albumu. Na albume Delphi sú ostinata cieľavedomé – variácie titulnej skladby som písal ako vodiace melódie, indikujúce na určitých miestach albumu nálady podľa odvíjajúceho sa naratívu. Keďže Delphi je štruktúrovaný ako príbeh, dávalo mi zmysel vytvoriť lajtmotív pre jeho rovnomennú hlavnú postavu, ktorá, takpovediac, prežíva všetko zároveň s poslucháčom či poslucháčkou. Melódia aj arpeggio asociované s Delphi sú použité v siedmych z trinástich skladieb. Po skladbe Portal sa tento lajtmotív nachvíľu stratí, keďže som chcel vytvoriť pocit putovania ďaleko od domova, s návratom k hudobnej téme na konci.“
Opakujúce sa klavírne kompozície na albume Delphi sú veľmi nežné, akoby z romantického soundtracku k počítačovej hre. Antwood ich používa cieľavedomo.
„Opakujúca sa melódia reprezentuje hlavnú postavu a vždy keď sa zjaví, je to ako pohľad do rozpoloženia danej postavy. Deje sa to v kľúčových bodoch príbehu, keď prechádza zmenou, alebo ju čaká rozhodnutie. Opakujúce sa flautové arpeggia ju sprevádzajú, keď píše správy cez Google Hangouts. Neviem, či je to zrejmé, ale to, že je na začiatku nahrávky flauta asociovaná s hlasom Delphi, som chcel použiť ako indíciu, že to ona hrá na flautu v úvode Castalian Fountain, keď kráča od koryntskej jaskyne smerom k žriedlu, kde sa kňazi očisťujú v prípravách na veštbu. Ak tomu dobre rozumiem, antickí básnici čerpali z tohto prameňa inšpiráciu, a ja som chcel, aby Delphi náhle pocítila nutkanie zahrať na flaute tú čistú melódiu, keď sa blíži k prameňu tesne predtým, ako uvidí obetovanie kozy a stane sa svedkyňou extázy Pýtie, veľkňažky Apolónovho chrámu .“
Antwood sa zmieňuje o správach cez Google Hangouts. Tie sú jedným z najintímnejších zvukových prvkov na albume, i keď sa túto skutočnosť snaží neutralizovať robotickým prednesom bez výrazu. Sú to autentické správy od jeho priateľky Olivie Dreisinger, ktorá je spoluautorkou príbehu o Delphi a zároveň aj autorkou animácie videa k Delphi.
Niektoré Antwoodove skladby sú viac o prepracovanom zvukovom dizajne ako o hudobnosti. Prejavuje sa to napríklad v detailnej práci so samplami, ktoré si vyberá tak, aby esteticky, energicky a obsahovo pasovali do kompozícií.
„Väčšina mojich skladieb má mnoho vrstiev. Zvuky pre ne čerpám z najrôznejších miest, mnohé z internetu. Čo sa týka identifikovateľných zvukových efektov alebo hlasových útržkov, povedal by som, že mám cit pre zvuky, ktoré budú fungovať v hudbe a dobre poslúžia na budovanie nálad. Virtuous.scr má veľmi robotickú zvukovú paletu, ktorá vytvára asociácie dystopickej estetiky blízkej budúcnosti, a to isté platí do istej miery aj pre Sponsored Content. Vytvárať zvukové svety takéhoto typu mi ide celkom ľahko. Viaceré sample na Sponsored Content mali byť zábavné, mätúce a nepríjemné – stále však premýšľam, či by to nebola lepšia nahrávka, keby som nepoužil reklamy a záznamy Marka Zuckerberga. Úprimne, v mnohých skladbách mi zvukové prehustenie poslúžilo tak trochu ako barlička. Ak skladba nie je dostatočne dobrá sama osebe, môžem ju zatraktívniť navrstvením zvukov. Bolo by fajn, keby som sa menej spoliehal na zvukové lahôdky a namiesto toho mal jednoduchú a účinnú hudbu. Zvukový dizajn je zaujímavá a zábavná vec, ale pre mňa má silu len v kombinácii so silnou hudbou.“
Výsledkom tejto detailnej práce so zvukom v kombinácii so silnými melodickými prvkami sú veľmi asociatívne skladby, ktoré vytvárajú reprezentácie fyzických aj virtuálnych prostredí. Niekedy znejú takmer ako nahrávka konkrétneho prostredia, inokedy ako hudobný a zvukový sprievod k príbehu. Na albume je aj skladba Healing Labyrinth, ktorá znie ako vyjadrenie príjemného strácania sa v prostredí, ktoré človeku prospieva.
„Healing Labyrinth je reálne miesto. Nachádza sa v komunitnej záhrade Providence Farm, blízko miesta, kde som vyrastal. Zopárkrát som tam zašiel aj počas práce na albume Delphi a zahrnul som ho doň. Moja predstava hudby má silnú vizuálnu zložku. Napríklad, keď som začal tvoriť Virtuous.scr, skladal som hudbu tak, že som si predstavoval rôzne futuristické materiály. Pracovné názvy skladieb boli napríklad ‚Grafén‘ a ‚Antracit‘ a album sa mal pôvodne volať ‚Materiály‘. Ale potom som ho rozvinul a jeho koncept a vizuálny vesmír sa rozšíril. Keď som robil Work Focus, upriamil som sa na chudobné štvrte San Francisca, ako ich stvárnil William Gibson, a na Kaulunské opevnené mesto v Hongkongu. Pri nahrávke Alousia som mal predstavu stylitov žijúcich na vysoko sa týčiacich stĺpoch. Myslím, že tieto obrazy používam podobne ako pracujem s predmetmi svojho hudobného záujmu. V oboch prípadoch zoskupujem kompatibilné časti tak, že z nich môže vzniknúť niečo veľkolepejšie a výpravnejšie, čo si zároveň uchováva detaily z jednotlivých častí.
Vizuálny proces bol pri tvorbe albumu Delphi zásadný, nakoľko jeho hlavnú postavu sme vytvorili hneď na začiatku a v príbehu ju nechávame putovať na reálne historické miesto a všetky ostatné detaily a dekorácie sú prevzaté z môjho života (tak ako Healing Labyrinth). Keď počúvam Delphi, prehráva sa mi k tomu v mysli vizuálne ten istý konzistentný príbeh. Napriek tomu, čo som práve povedal, nie je pre mňa vizuálna zložka hudby to najdôležitejšie a nie všetka moja hudba existuje v takýchto hmatateľných prostrediach. Istým spôsobom si myslím, že všetky rôznorodé zvuky a textúry môžu niekedy evokovať nechcenú predstavu miesta a zabraňovať hudbe, aby ostala taká abstraktná, ako potrebuje na to, aby vyvolala čistú emocionálnu odozvu.“
Takýto imaginatívny prístup k hudobnej reprezentácii má istú podobnosť s tvorbou Johna Faheyho, ktorého skladby často evokovali rôzne témy súvisiace najmä s krajinou. Antwood evokuje digitálnu krajinu, virtuálne ne-miesta, kde sa odohráva tréning neurálnych sietí, ktoré sa učia vytvárať hudbu, ale aj ezoterické predstavy historických miest.
„Záujem o Johna Faheya ma držal pekných pár rokov a naučil som sa improvizovať na gitaru v štýle amerického primitivizmu. Niekedy je ťažké sa odtrhnúť od toho vybrnkávania, aj keď píšem pre syntetizátor alebo klavír. Na jeho hudbe sa mi najviac páči to, že znie zároveň ako ‚Americana‘ aj ako psychedelická modálna hudba v štýle drone. Jedna z mojich najobľúbenejších skladieb od Johna Faheyho je Beverley, pretože znie ako keby niekto rozprával príbeh, pričom si vymýšľa a zveličuje každý detail tak, ako to zvyknú robiť rozprávači príbehov.“
Tvorivý subjekt (v) budúcnosti
Hudobné technológie umožňujú vytváranie nových hlasov: vokaloidy, syntetické chorály, AI hlasy; ale aj falšovanie existujúcich hlasov cez deepfakes; počítače vytvárajú kompozície a umelá inteligencia generuje 24/7 death metal cez neurálnu sieť SampleRNN. Je takmer nevyhnutné, že čoskoro bude bežné počuť hudbu vytvorenú umelou inteligenciou, obsahujúcu nepredstaviteľné zvuky a hlasy. Čo sa stane s osobnosťou hudobníka (resp. hudobníčky), ak ním bude softvér?
„Myslím si, že obava z technológií, ktoré preberajú ľudský výraz v hudbe, nie je nová. Napríklad v západnej hudbe vedie neustála zmena v chápaní intervalov a harmónie ku kontinuálnemu dojmu modernosti a inovácie, pretože sa zavádzajú nové konvencie a sprístupňujú sa nové formy expresivity. Tieto zmeny v hudobnom slovníku odzrkadľujú technologický pokrok. Napriek súčasnej extrémnej mechanizácii v hudbe, konštantou zostáva tvorivý zámer hudobníka či hudobníčky (či už je prítomný v takej alebo onakej forme). Myslím si, že ani tie a tí, ktorí v súčasnosti vo svojej práci používajú strojové učenie, ešte stále plne nevytvárajú AI hudbu. Dôraz sa stále kladie na človeka a na skutočnosť, že sa rozhodol rozvinúť tento nápad a použiť nejaký automatizovaný systém na skladanie hudobného diela. Stále je to ich umelecká výpoveď. Inými slovami, použitie AI v komerčne vydanej hudbe bolo až doteraz estetickou voľbou ľudí. Nemyslím si, že myšlienka hudby vytvorenej čisto umelou inteligenciou by bola pre mnoho ľudí príťažlivá. Ale predpokladám, že keď sa hudba vytvorená umelou inteligenciou stane súčasťou nášho rôznorodého hudobného sveta, nemusíme sa nutne dozvedieť, že sa to deje, až dokým sa jej autorský subjekt nestane problematický tak, ako sa to stalo s četbotkou Tay od Microsoftu (pozn. autora: bola vypnutá po šestnástich hodinách fungovania, počas ktorých začala napodobňovať urážlivú a rasistickú komunikáciu ľudí, ktorí s ňou interagovali).“
Autor je bývalý hudobný redaktor zion.sk a tlis.sk
