Antropológ so svalovicou

Dominika Moravčíková9. septembra 20191293

Kniha Vrátiť folklór ľuďom je založená na výskume prebiehajúcom v rokoch 2010 až 2012 na Slovensku. Jej autor Joseph Grim Feinberg, ktorý výskum pôvodne spracoval pre dizertáciu v angličtine, obhájenú na Chicagskej univerzite v roku 2014, v súčasnosti pôsobí na Filozofickom ústave Akademie věd ČR. Kniha vyšla minulý rok a v kontexte publikácií o slovenskom folklorizme ide o neobvyklý útvar, ktorý vyniká robustným teoretickým arzenálom (od teórií performativity po filozofie autentickosti) a zahŕňa aj úmornú „terénnu“ prácu – tanečné tréningy a účasť na neverejnom živote súboru Hornád. Tento text nemá za cieľ zmapovať všetky kvality a kľúčové tézy knihy Vrátiť folklór ľuďom, ale poukázať na niektoré jej zaujímavé vlastnosti.

Slovenské hnutie autentického folklóru, ktoré Feinberg v knihe Vrátiť folklór ľuďom skúma, nasadzuje latku dosiahnutia autentickosti vo folklórnom prejave veľmi vysoko. Tak vysoko, že je v podstate v rámci folklórneho vystúpenia nedosiahnuteľná. Materiál, ktorý folklórni performeri predvádzajú, totiž nemajú len precízne rekonštruovať z archívov či od pamätníkov, ale ho aj interpretovať a autenticky prežívať. To, že je takmer nemožné na pódiu predvádzať folklór, a zároveň ho prežívať ako folklór (teda nie len robiť pódiový folklorizmus, ale folklór samotný), si podľa Feinberga nikto neuvedomuje viac, než práve samotní členovia a členky folklórnych súborov a skupín. Folklórna autentickosť pritom nie je (len) nejaká ezoterická kvalita, ktorá je v diskurze ustanovená ako čosi oddelené od nášho poznateľného sveta a ľudských kategórií. Existuje množstvo princípov výberu toho, čo je vnímané ako folklórne autentické v rámci štýlu spevu, tanečných prvkov, či dokonca čistej alebo falošnej hry.

Joseph Grim Feinberg začal študovať folklór na Slovensku už ako dvadsaťtriročný, keď kvôli výskumu rusínskej kultúry na istý čas odišiel z USA. Neskôr pokračoval v štúdiách v USA a mapovanie hnutia autentického folklóru na Slovensku realizoval ako dizertačný výskum. Autentický folklór Feinberg vníma ako fenomén, na ktorom sa dá študovať napätie neoliberálnej modernity. V tej podobe, v akej tento fenomén zachytil, ho pritom spätne chápe ako niečo, čo sa od času prevádzania výskumu zmenilo. V predhovore Vrátiť folklór ľuďom pripomína, že obsah jeho analýzy je už historický – politický kontext folklorizmu na Slovensku sa od tej doby transformoval natoľko, až sa autorovi zdá, akoby jeho výskum patril „do úplne iných časov.“ Naráža pritom hlavne na novú politizáciu folklóru a rozpuk nacionalistických hnutí naprieč Európou. Tento fakt je podľa Feinberga i výhodou, pretože situácia, ktorá „prednedávnom pôsobila stabilne či takmer až nemenne“, sa nakoniec „dala pochopiť práve v okamihu jej (čiastočného) rozpadu.“

Telo a myseľ, verejnosť a súkromie

Feinberg ako etnograf zaplatil cenu najvyššiu. Stal sa aktérom folklóru, aby získal prístup k prostrediam, ktorý by mu inak mohol ostať odopretý. Hoci cena najvyššia v prípade tejto témy nie je eticky komplikovaná (ako by to bolo, povedzme, v komunite white power hudby), navyšuje atraktivitu aj mimoriadnosť jeho výskumu: to, že pôvodom americký antropológ píše o slovenskom folklóre, je samo osebe dostatočne pozoruhodné, avšak antropológ, ktorý sa stal folklórnym tanečníkom a pre výskum nasadil vlastné telo (v tanečných tréningoch, ale aj vo večernom popíjaní s členmi a členkami súboru kvôli dôvernejšej atmosfére rozhovorov), je niečo celkom nevídané. Fascinujúca je hlavne rovina toho, že pre antropológa v tomto prípade nestačí naučiť sa jazyk (Feinberg hovorí plynule slovensky), aby bol prijatý v spoločenstve, ktoré skúma, ale musí tiež kvôli tancu rozvinúť svoje telesné dispozície pre participáciu na folklórnom živote.

Vrátiť folklór ľuďom tak spája filozoficky komplikované problémy autentickosti vo folklórnom predstavení s tým hrubým – so zážitkom svalovice, takzvaných ožranísk a toho, čo Feinberg nazýva intímne spoločenstvo členov súboru. To rovnako vyplýva z dvojitého zapojenia vo folklórnej komunite – Feinberg konštatuje, že musel súčasne plniť „úlohu etnografa, ktorý kriticky pozoruje a zaznamenáva“, a zároveň „úlohu člena súboru, ktorý sa učí participovať a niečo predvádzať“ (pričom občas podľa vlastných slov zatúžil po tradičnejšej pozícii tzv. salónneho antropológa).

Výsledkom Feinbergovho nasadenia je aj to, že jeho analýza je zaujímavo multifokálna – zaoberá sa komplikovanými otázkami performativity (zverejňovania) folklóru, prenosu autentického folklóru na pódium či vrstevnatej nemožnosti bytia samým sebou vo folklórnom predstavení, ako aj medziľudskými vzťahmi v rámci súboru, stresujúcou situáciou v tzv. interaktívnom stane na folklórnom festivale, ktorá nastáva pri tanci so skúsenejšou alebo menej skúsenou partnerkou či partnerom (v takomto prípade partneri nemajú „match“ a musia nájsť elegantný spôsob, ako tanečnú aktivitu prerušiť), ročným festivalovým cyklom, obdobiami „modrín, podliatín, svaloviek a prepotených tričiek“ (povedané slovami Feinbergovho informátora Štefana Šteca na nástenke súboru Hornád), či iniciačným rituálom pre nových členov súboru, obsahujúcim vulgárne výzvy.

Práve v oblasti „svetských“ stránok folklórneho života však Feinbergov text pôsobí trochu škrobene. Ako píše Ladislav Zářecký v recenzii Paradoxy autenticity: Folklor ako ukazatel neoliberálních rozporů, vo svetle niektorých etnografických momentiek sa celá „filozofická problematika“ zdá byť „nafúknutá“. Predovšetkým interpretácia tzv. intímneho života folklórneho súboru rozdeľujúca „vznešené obrazy folklóru“ a naopak telesné, nízke a nečisté aspekty folklórneho života (sexuálne narážky a fajčenie) budia dojem, že Feinberg ide s (analytickým) kanónom na komára. Je zrejmé, že porovnanie verejnej a súkromnej sféry je pre Feinberga dôležitou otázkou nielen v oblasti mapovania folklóru, ale aj ako rovina života (v rozhovore pre Pražský deník z roku 2015 porovnáva povahu súkromia ako organizačného princípu medzi Českom a USA). Avšak to, ako sú tie ne-vznešené aspekty folklórneho života neprítomné na pódiu a oslavované mimo verejnej sféry, azda mohlo byť popísané pragmatickejšie.

Problém „spratania“ neverejných zážitkov folklóru do jednotného komplexu teórie však vyviera hlavne z veľkej variability oblastí, v akých sledovaný fenomén pôsobí, a na ktorých rozkrytie nestačí jediná argumentačná niť. Kým diskurzy folklorizmu na Slovensku (od éry socializmu po súčasnosť) je možné analyzovať ako usporiadané celky, vlastné zážitky účastníkov a účastníčok folklórneho života sú chaotické, riadené náhodnými udalosťami, sociálnym napätím a mierou stotožnenia sa s prostredím. Kontrast medzi oblasťou teoreticky a v pódiovej praxi vyjednaných nárokov autentickosti a neverejným folklórnym životom je síce veľkým zdrojom pôvabu knihy Vrátiť folklór ľuďom, ale zároveň zostáva trochu nerozlúštený.

„Nevedecký“ virtuózny záver

Chronologické čítanie Vrátiť folklór ľuďom je príjemná skúsenosť. Ak však čitateľ alebo čitateľka potrebuje s knihou pracovať inak a vracať sa ku konkrétnym pasážam, čelí výzve zorientovať sa v jej komplikovanom členení. Predovšetkým názvy podkapitol variujú heslá a kľúčové termíny spôsobom, ktorý pôsobí krypticky a sťažuje orientáciu v priebehu knihy. Ale keď čitateľ alebo čitateľka prekoná tajomnú povahu obmieňania kľúčových slov v názvoch sekcií knihy a pristúpi na Feinbergov princíp rozvíjania argumentu, ktoré nie je realizované ani tak košatením, ako skôr palimpsestovým vrstvením, môže knihu čítať s potešením.

Extravagantne pôsobí vysporiadanie sa so záverom knihy. Feinberg najprv uvádza „Kódu“ s názvom Poetika a politika bez prekonania rozporov a následne ešte Uzatvárajúci nevedecký dodatok s titulkom Sebareflexívna autentickosť a pojem lásky. Ten je v jadre možno viac esejistický než ostatné časti knihy, ale je tiež na nerozoznanie intenzívne interpretatívny aj informatívny, vracia sa k histórii folklorizmu na území Slovenska a obsahuje aj niektoré kľúčové pasáže celej knihy. V tomto zmysle označenie „dodatok“ tak zbytočne zhadzuje relevanciu tejto časti textu a zakrýva (azda však zámerne a s hravým úmyslom) jej zásadné postavenie v rámci celku. Feinbergova hravosť je v tomto prípade vo výsledku skôr mätúca či dokonca frustrujúca namiesto toho, aby slúžila účinku sympaticky nekonvenčného záveru.

Dvojitý záver je jednou z viacerých vlastností knihy spôsobujúcich, že Vrátiť folklór ľuďom budí dojem opusu, ktorý nemá zrejmú hierarchiu v tematických segmentoch ani systém striedania terénnych zážitkov s teoretickou reflexiou. Na druhej strane asi nejestvuje spôsob, ako knihu Vrátiť folklór ľuďom spraviť kompaktnejšou. Minimálne nie taký, ktorý by knihe ponechal rozvíjanie rozporov obsiahnutých v predvádzaní scénického folklorizmu na veľkej ploche s dostatkom takpovediac „dôkazného materiálu“ z terénneho výskumu.

Všetkým milovníkom folklóru

Feinberg srší energiou, ktorá je prinajmenšom očarujúca, či dokonca môže pôsobiť až ohromujúco nadľudsky (pri zvážení toho, že autor pôvodom z USA dokázal nuansovane obsiahnuť dejiny aj súčasnosť folklorizmu na Slovensku v jeho širokých súvislostiach). V priebehu knihy sa zdá, že sa jej autor nezastaví, kým nepreskúma každučký kút folklórneho univerza, aj ten najobskúrnejší a najviac vzdialený oficiálnemu diskurzu. Ambiciózna vízia a komplikovanosť niektorých pasáží knihy zároveň neznemožňuje pokorný prístup autora – Feinberg je v celej knihe dôsledný v prevencii toho, aby jeho text pôsobil elitisticky. Pocit spomínaného salónneho antropológa, ktorý prišiel z USA slovenským folkloristom vyložiť, ako to oni sami vlastne majú, kniha vôbec nevyvoláva. Túto pozíciu spolu s očakávaním širokého čitateľstva signalizuje aj venovanie knihy „všetkým milovníkom folklóru, oddaným aj neverným, bláznivým aj ostýchavým, úprimným aj falošným.“ Vrátiť folklór ľuďom v tomto smere triumfuje napriek pretlaku teoretickej expozície v úvode, ktorý číta vyše šesťdesiat strán. Pokora pred aktérmi folklóru, s akou Feinberg analyzuje jeho verejnú aj neverejnú sféru, dodáva knihe eleganciu, ktorá vyvažuje jej nadmernú hutnosť.

Aj keď kniha možno nie je v plnom rozsahu čitateľsky prístupná širšiemu publiku tak, ako sa zaväzuje jej venovanie, budúci skúmatelia a skúmateľky pódiového folklorizmu na Slovensku každopádne môžu (a mali by) nájsť vo Vrátiť folklór ľuďom vzor, ako postaviť vlastný metodologický systém, ako výskumu prispôsobiť svoj život a v prípade potreby sa do komunity infiltrovať ťažšou cestou bez skratky – teda aktívnym členstvom vo folklórnom zoskupení. Zatiaľ však nie je možné predvídať, ako sa akademická komunita študujúca folklór v dlhšej perspektíve vysporiada s takým originálnym, provokatívnym aj vysiľujúcim príspevkom, akým Feinbergovo dielo rozhodne je.

Joseph Grim Feinberg: Vrátiť folklór ľuďom. Bratislava: AKAmedia, 2018.

Autorka študuje hudobnú vedu, jej výskum folklóru na Slovensku sa dosiaľ obišiel bez svalovice

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: