o Salome, ktorú Sláva Daubnerová v nemeckom Badisches Staatstheater Karlsruhe interpretovala ako alúziu na sexuálne škandály pedofilného finančníka Jeffreyho Epsteina, sa režisérka opäť vrátila k Richardovi Straussovi. A hoci jeho Ariadna na Naxe je oproti Salome skôr odľahčenou rozprávkou, vďaka téme, ktorá sa v skutočnosti skrýva za zdanlivo romantickým a zľahka banálnym námetom, je tento titul v súčasnosti dramaturgickou trefou do čierneho.
Diskusie o nízkom a vysokom umení, o tom, ako medzi sebou prestupujú a aký to má spoločenský dosah, sú staré ako umenie samo. Silná tendencia oddeľovať vysoké od nízkeho sprevádzala najmä obdobie klasicizmu, no mnohí sa tejto snahe vysmiali – jedným z takých bol nepochybne Molière. Jeho Meštiak šľachticom potom začiatkom 20. storočia poslúžil ako námet pre Straussa a jeho priateľa Huga von Hofmannsthala, ktorý k Ariadne napísal libreto.
Príbeh o nekultúrnom zbohatlíkovi, ktorý si síce chce uctiť hostí na večierku novou vážnou operou s mytologickým námetom, ale chce ich aj zabaviť komickou operou buffa – a tak prinúti skladateľa, aby našiel spôsob, ako oba žánre spojiť v jednom diele –, môžeme vnímať ako Straussov ústupok vkusu vtedajšieho publika. Na skutočné umenie vlastne nie je čas, lebo treba stihnúť ďalší bod programu – ohňostroj. Tento motív nachádza príznačný odraz aj v dnešnej záľube v klipovitosti a netrpezlivosti mnohých konzumentov kultúry, ktorí bažia po rýchlom zasýtení zmyslov a nad kvalitu stavajú atrakcie – zvučné mená hercov, prostý humor a nenáročné zápletky.
Treba však povedať, že Strauss ani Sláva Daubnerová sa nestavajú jednoznačne na stranu jedného či druhého sveta. Hoci v inscenácii je nízke jasne vymedzené farebnými gýčovými „kovbojskými“ kostýmami komickej suity a reprezentované televíziou, ktorú má trpiaca Ariadna vo svojom modernom apartmáne, pragmatickosť a životaschopnosť postáv z commedie dell’arte, najmä slúžky Zerbinetty, je v mnohom sympatická. Naopak, Ariadna, ktorá sa umára žiaľom a hltá antidepresíva iba preto, že ju opustil zbabelý Tezeus, pôsobí vo svojom vznešenom a patetickom utrpení až smiešne a hlúpo. Polonahé prsnaté nymfy (vnady speváčkam zdôrazňujú rafinované kostýmy), ktoré sa snažia Ariadnu utešiť, sú zas vo svojej prehnanosti a štylizácii vtipným prvkom miešania žánrov.
Daubnerová prostredníctvom scénografie zdôraznila divadelnosť a antiiluzívnosť svojej koncepcie, no predovšetkým dala deju výraznú interpretačnú nadstavbu prostredníctvom postavy Skladateľa. V jej inscenácii je to Skladateľka, ktorá v (tanečne) zmnoženej podobe dohliada na priebeh predstavenia a úzkostlivo sleduje vstupy cudzorodého komického elementu do svojho diela. Postava nie nepodobná samotnej režisérke ukazuje, ako umelec*kyňa trpí, keď jeho*jej zámer narúšajú dosahy zvonku, ktoré nevie ovplyvniť. Predovšetkým však vidíme, aké nebezpečné je robiť kompromisy samého so sebou, zvlášť, ak ide o mocensky vynútený kompromis alebo podriadenie sa požiadavke niekoho, kto je v danej oblasti nevzdelaný a nekompetentný.
Paradoxne, hoci spolu so Skladateľkou sledujeme nepodarok, na ktorý sa upísala, v skutočnosti je inscenácia v pražskom Národnom divadle mimoriadne vydareným uvedením Straussovej opery, podčiarknutým aj vynikajúcimi (zvlášť ženskými) speváckymi výkonmi. O zreteľnom presahu k súčasnej kultúrno-politickej situácii v krajine pôvodu režisérky nehovoriac.
Richard Strauss: Ariadna na Naxu. Národní divadlo Praha, r. Sláva Daubnerová.
Martina Mašlárová
