#11 sprevádzajú zábery z filmov Joshuu Dawsona,
Loa´s Promise (2018) a Cáustico (2016). Obidva rozohrávajú špekulatívne vízie blízkej budúcnosti, v ktorej je vplyvom klimatických zmien najvzácnejšou surovinou pitná voda a jej zdroje boli privatizované. Joshua Dawson si predstavuje infraštruktúru, cez ktorú by distribúcia vody prebiehala v plne komodifikovanom meste, prípadne uvažuje o transformácii opustených banských miest duchov na dátové centrá, čo môže znieť ako sci-fi, ale pre mnohé miesta na zemi je táto situácia už každodennou žitou alebo blízkou realitou. Filmy preto kombinujú špekulatívne vízie s dokumentárnymi materiálmi, či už v podobe audiolinky, alebo video záznamov reálnych miest. Ak sa vo filme zaužíval pojem doku-fikcie, filmy Joshuu Dawsona sú akousi „doku-špekuláciou“, ktorá je desivá v tom, že scenáre, ktoré rozohráva, sú strašne blízke a vôbec nie nepravdepodobné. A zároveň je ich tón melancholicky odovzdaný, zachytáva fázu rezignovanosti v kontexte postkomodifikácie základného ľudského práva, ktorým je prístup k vode. O to naliehavejšie a nenásilne však pôsobí apel filmov v kontexte súčasnosti, kedy máme ešte akú-takú šancu takýmto scenárom predísť.
Cáustico (2016) zachytáva podobu mesta v roku 2036, v ktorom boli zdroje pitej vody sprivatizované, slnečné žiarenie má kvôli ozónovej diere devastačné účinky na zdravie, v meste kvôli ťažbe podzemnej vody vznikajú prepadliská a distribúcia balenej vody v plastových fľašiach len znásobuje rozdiely medzi tými, čo si ju môžu a nemôžu dovoliť. Superboháči si vytvárajú luxusné podzemné sídla v bunkroch, ktoré sú situované v blízkosti vodných prameňov, čo je trend, ktorý sa od roku 2016, kedy film vznikol, len potvrdil a znásobil. Zvukovú stopu filmu tvoria výhradne dokumentárne a reportážne audio nahrávky z roku 2015, čo len dokazuje, že dystopická realita je bližšie, než sme si ochotné pripustiť.
Loa´s Promise (2018) je rámcovaný, ako list z mesta v oáze v Chile, ktoré zaniká z dôvodu, že rieku, ktorá oázu napája, znečistili toxické látky uniknuté z ťažby medi a nitrátov. Film rozvíja predstavu transformácie bývalých koncentračných táborov z Pinochetovej éry, ale aj miest duchov okolo vyťažených baní na dátové centrá, v ktorých prebieha ťažba digitálnych mien a surovín. Jednou z ich funkcií je tiež vymazávať pamäť ľudí a nahrádzať spomienky generovanými dátami „na spôsob taxidermie“. Dátová infraštruktúra prerastá pozostatky ľudskej architektúry ako parazit, ktorý k svojmu životu potrebuje čo najhladšiu a najrýchlejšiu cirkuláciu a pamäť ľudí ako prechodného hostiteľa. Znie to dystopicky až do momentu, kedy si uvedomíme, že zvýšená koncentrácia nitrátov a medi v okolí banských miest má na pamäť a zdravie ľudí presne rovnaký efekt.
Ivana Rumanová
