#xanaxnation

#1 sprevádzajú diela Evy Papamargariti

„A tak to je vždy, a vždy to tak končí,“ hlási titulok prechádzajúci cez mozaiku z lyonskej baziliky s nápisom Acedia v jednom zo záberov rovnomenného videa. Eva Papamargariti vyštudovala architektúru v Tesálii v Grécku, odkiaľ pochádza, a zároveň dizajn vizuálnej komunikácie v Londýne. V jej tvorbe sa to prejavuje napríklad vytrvalým zneisťovaním hranice medzi fyzickými a digitálnymi priestormi, medzi syntetickými obrazmi a každodennou materialitou. Zaujíma ju, aké konštelácie pri tom vytvárajú, s akou ľahkosťou prechádzajú z parazitizmu do symbiózy a späť, aké stopy a zakrivenia v sebe zanechávajú.

Zábery z videa Acedia (2019) odkazujú k Démonovi poludnia, ktorý trápil pustovníkov aj mníšske rády, vyvolával pocit, že sa rozpálené slnko zastavilo na obzore a nehýbe sa. Že dôsledne opakované rituály a dodržiavanie predpísaných pravidiel nikam nevedú, ani len nikam nikoho neposúvajú. Podstata smrteľného hriechu lenivosti, následku acédie, nie je v pôžitkárskom ničnerobení, ale v odcudzení, smútku, rezignácii, vyhorení, ktoré ale zároveň vytvárajú priestor pre kritické vnímanie a revoltu. Vo videu Evy Papamargariti má Sin of Sloth tvár a ťažkopádne pohyby leňochoda, svojho menovca. Namiesto mníšskej cely sa povaľuje pod hernými automatmi, na digitálnych vrakoviskách, medzi zvyškami fastfoodu a stohmi nikdy nedočítaných kníh, s kladivom v ruke koketuje s ikonickými reprezentáciami acédie. Tie do postinternetových krajín síce dokonale hladko zapadnú, ale v každom momente sa môžu rozpadnúť na pixely. Rovnako ako my všetky a všetci neproduktívni a prokrastinujúci.

Ivana Rumanová