Antifašistické mimikry

Poznámky k teórii antifašistického predstierania.

Pred vyše desiatimi rokmi som na stránke krajne pravicového Slovenského hnutia obrody (SHO) narazil na pozoruhodný text popisujúci Európsku úniu (EÚ) ako nové vtelenie Hitlerovej tretej ríše. Komický paradox – organizácia, ktorá otvorene oslavovala Jozefa Tisa a vojnový slovenský štát, ktorý by bez garancie skutočnej nemeckej ríše nemohol existovať, kritizovala Úniu za to, že sa začína podobať na nacistické Nemecko. Ak by Churchill niekedy vyriekol vetu „fašisti budúcnosti sa budú nazývať antifašistami“, ktorá sa mu mylne prisudzuje, isto by sa potešil.

Nebolo to iste prvýkrát, čo sa niekto snažil diskreditovať nefašistické inštitúcie a ideológie snahou poukázať na ich údajne fašistické pozadie. O EÚ písal už pár rokov predtým istý Paul Anthony Taylor v knihe Nacistické korene bruselskej EÚ. Jonah Goldberg, autor bestselleru Liberálny fašizmus, ktorého titul prevzal z prednášky H. G. Wellsa, sa zasa pokúšal dokázať, že americká ľavica má ideový pôvod vo fašistickom hnutí. Nie je to napokon prekvapivé: ako píše americký sociológ Jeffrey C. Alexander, fašizmus nadobudol vďaka historickej skúsenosti s jeho následkami povahu „posvätného zla“. V Amerike a Európe sa stal fašizmus stelesnením najtoxickejšej formy politiky, morálne univerzálnym zlom v čistej podobe, ktoré hlboko politicky stigmatizuje každého, komu sa prisúdi.

Tento stigmatizujúci rozmer samozrejme viedol aj k nadužívaniu fašizmu ako nálepky. Bolo to tak i na Slovensku, kde si pamätníci spomenú na konflikt Michala Havrana a Richarda Sulíka o nálepku „trápnučkého fašistu“. Takéto konflikty boli symptómom ideologickej polarizácie, ktorá nenápadne formuje našu senzibilitu tak, že v politickej divergencii vidíme zárodky absolútneho zla. Ako však vraví Woody Allen, aj keď ste paranoidní, neznamená to, že po vás nejdú. Niektorí konzervatívci sa v ostatnej dekáde skutočne stali príliš benevolentnými voči krajne pravicovým hnutiam. Vidíme to aj dnes, napríklad na snahe normalizovať francúzske Národné zhromaždenie.

Antifašistické mimikry 

V článku SHO o fašistickej povahe EÚ sa však nezrkadlil nejaký paranoidný „liberalizmus strachu“, ako o ňom hovorí Samuel Moyn, ale čosi, čo by sme mohli nazvať „antifašistické mimikry“. Teda pokus obalamutiť publikum predstieraním antifašizmu. Antifašistické mimikry sú postavené na princípe porozumenia stigmatizujúcej sile fašistickej nálepky a znalosti apriórnej hodnoty, ktorú väčšinová mienka v Európe a Amerike po roku 1945 priznáva antifašistickému postoju. Antifašistický chameleón používa mimikry, aby splynul s týmto hlavným prúdom – symbolicky vytvára antifašistickú fasádu, ktorej zdroj však nie je v autentickej antifašistickej politike, ale skôr v ad hoc diagnostike nefašistických aktérov, ideológií a inštitúcií ako fašistov.

Čo je však najpodstatnejšie, táto verejná diagnostika neslúži k identifikovaniu autentickej hrozby fašizmu. Slúži na to, aby sa politický chameleón zbavil vlastne farby a zakryl skutočnosť, že sám či sama má blízko k fašistickým alebo fašizoidným ideám a hnutiam (či k nim nebodaj autenticky patrí). Antifašistické mimikry tak majú zároveň aj očistný, exkulpačný charakter – političky a politici ním ako pemzou rituálne drhnú symbolické pošpinenie fašistickou nálepkou. Pozornosť verejnosti sa posúva smerom k novému pseudo-fašistickému objektu, ktorý sa musí obhajovať pred stigmatizujúcou nálepkou. Chameleón vstupuje do verejného priestoru symbolicky znovuzrodený, ako súčasť hlavného prúdu, ktorý fašizmus celkom prirodzene odmieta ako zdroj najhoršej podoby sociálneho zla.

Systémovým dopadom antifašistických mimikry je postupná vakácia významu. Fašizmus samozrejme od jeho vzniku sprevádzala neistota ohľadom jeho definície, postupné presadzovanie sa antifašistických mimikry vo verejnom priestore však vedie k úplnému oddeleniu fašizmu od ultrakonzervatívnej revolučnej politiky, ktorá tvorila jadro týchto interpretácií. Tento stred diskurzu už nedrží a z fašizmu je len nálepka, ktorú možno prisúdiť napríklad aj aktérstvu, ktoré samo aktívne vystupuje proti krajne pravicovým tendenciám. Z fašizmu sa stalo čosi, čo vidíme aj na iných ideologických nálepkách (progresivizmus, liberalizmus) – vo vyhrotenej politickej atmosfére sa jednoducho stal synonymom pre každého nepriateľa.

Od covidu k SNP: víťazstvo antifašistických mimikry na Slovensku

Dekádu po tom, ako obskúrne SHO publikovalo text o fašistickej EÚ, sa antifašistické mimikry stalo bežnou súčasťou verejného diskurzu – a nielen na Slovensku. Ako upozorňujú Quinn Slobodian a William Callison, počas pandémie koronavírusu v rokoch 2020 až 2023 vzrástla naprieč svetom tendencia k ideologickému „diagonalizmu“, teda ochote preklenúť existujúce spory na princípe spoločného odmietania protipandemických opatrení. Neochotu hlavného prúdu diskutovať o reštrikciách a vakcinácii využila krajná pravica, ktorá, podľa českého žurnalistu Jakuba Jetmara efektívne prevzala vlajku „slobody slova“. Pandemické opatrenia interpretovali ako totalitárny zásah do ľudských práv, nezriedka popisovaný ako „covid-fašizmus“. Ako trefne podotýka Naomi Klein v knihe Doppelganger, rétoriku „covid-fašizmu“ sprevádzala perverzná kostýmová hra, v ktorej si protestujúci, nezriedka ochotne prijímajúci krajne pravicové naratívy, privlastňovali ikonizovanú identitu židovských obetí holokaustu. Zo zreteľa sa vytrácali skutoční nositelia odkazu fašistických hnutí stojaci na strane protipandemických protestov, ktorých nahrádzali klasickí strašiaci kultúrnych vojen – progresívci, liberáli a EÚ podporujúci masovú (a niekde aj povinnú) vakcináciu.

Tento jazyk sa uchytil i na Slovensku, dokonca azda aj viac ako inde. Ľuboš Blaha napríklad v roku 2021 písal o tom, že „Frau Kolíková bude musieť vybudovať koncentračné tábory“. Budú to však „demokratické koncentračné tábory, steny budú dúhové, bachari rodovo vyvážení a v nedeľu vám z ampliónov pustia prejav Zuzany Čaputovej“. Slovensku prial „šťastný a veselý fašizmus“, keďže „aj Hitler mal viac úcty k parlamentu“ ako Igor Matovič. Podotknime, že to bolo v čase, keď Blaha ako opozičný politik paralelne preberal antiliberálnu rétoriku a spolupracoval s Marianom Kotlebom na organizovaní opozičných protestov a manifestácií – len päť rokov po tom, čo verejne varoval pred hrozbou kotlebizácie slovenskej politiky. Ako je verejne známe, Blahov príklad ukazuje, že k antifašistickému mimikry je možné sa aj prepracovať a, povedzme si na rovinu, prepracovať ho k formálnej dokonalosti. O fašizme však hovoril aj predseda postfašistickej Republiky Milan Uhrík, ktorý za fašistu naopak označoval Matoviča. Svoju stranu v duchu antifašistických mimikry charakterizoval ako antifašistickú. Za zmienku stojí aj prienik Republiky do regionálnych štruktúr Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB), ktorý v roku 2023 spôsobil v organizácii rozkol a vyvrcholil vytvorením alternatívnej organizácie pod názvom Slovenské protifašistické hnutie.

Azda najsymptomatickejším laboratóriom antifašistických mimikry sa však stali oslavy Slovenského národného povstania vo Zvolene v roku 2023 (hoci v podobnom duchu sa niesli už oslavy rok predtým), ktoré zorganizoval Smer v spolupráci s oblastnou organizáciou SZPB a na ktorých sa zúčastnili aj politici Republiky. Jedným z nich bol i Miroslav Suja, ktorý na oslavách vystupoval aj ako člen detvianskej sekcie SZPB. Na udalosť sa dostavil náležite odetý – vo vojenskom červenom barete a s vyznamenaním protifašistických bojovníkov na hrudi. Nič to, že niekoľko rokov bol súčasťou tímu, ktorý v Banskej Bystrici vyvesil na pamiatku SNP čiernu vlajku. Antifašistické mimikry bolo perfektné aj po estetickej stránke.

Účasť politikov Republiky však nebola tým, čo rezonovalo najviac. Tým bol skôr prejav Blahu, ktorý predviedol ukážkovú inverziu významu. Novým fašizmom nebola rasistická krajná pravica, ktorej vplyv stúpa naprieč Európou a ktorá (ako napríklad Republika) má korene v autentickom fašistickom či neo-nacistickom prostredí, ale „dúhový fašizmus“, „liberálny fašizmus“, prichádzajúci rovnako ako nemecký pred 80 rokmi zo Západu. Akcent – nielen v prípade Blahu, ale aj Fica a iných členov Smeru – bol na úlohe komunistickej časti odboja a najmä význame Červenej armády pri oslobodzovaní Slovenska. Explicitným cieľom tu však nebolo uctiť si pamiatku vojakov sovietskej armády, ktorí zomreli na slovenskom území, ale otvorene legitimizovať počínanie súčasného systému v Rusku. O fašistickej povahe Putinovho režimu síce môžeme na akademickej rovine polemizovať, no o tom, že ruská autokracia sa povahe fašistických diktatúr blíži viac, než ktorákoľvek z „dúhových“ západných demokracií, asi nemôže byť sporu.

Oslavy pre chameleónov

Prečo sa stali oslavy SNP takým vhodným ekosystémom pre antifašistické mimikry? Jednou stranou mince je ich prepojenie s kultúrnou pamäťou slovenskej ľavice pred i po roku 1989, ktorá Povstanie politicky neutralizovala a ritualizovala. Ako upozorňuje Jozef Jablonický, jeden z najvýznamnejších historikov Povstania, v komunistickej pamäťovej politike muselo byť SNP opakovane politicky sanitizované – aby sa zbavilo významnej úlohy nekomunistických síl (napríklad Demokratickej strany) či neskorších obetí politických procesov (Viliam Žingor), ale aj tých, ktorí politické procesy so šťastím prežili, najmä Gustáva Husáka (pri ktorého odsúdení za „buržoázny nacionalizmus“ bola významná práve jeho úloha v Povstaní), aby potom mohli participovať na opätovnej premene symbolického obsahu SNP pod svojou taktovkou. Dôležitým aspektom bolo samozrejmé zdôrazňovanie významu sovietskej pomoci a partizánov. Zabudnúť by sme nemali ani na československý charakter tohto pamäťového boja. Ako upozorňuje Petr Pithart, „Česi“, respektíve „pražské vedenie KSČ“ Povstanie „nepochopili, ba oficiálna historiografia dokonca hlboko urážala slovenské city tým, že povstanie dodatočne interpretovala ako záležitosť partizánov, vedených sovietskymi parašutistami-komisármi“.

Komunistický fetiš SNP vypestoval na Slovensku aj inú interpretačnú tradíciu, ktorej sa stojí za to dotknúť. V  zásade sa zhoduje s postojom, ktorý spomínaný Pithart pripisuje „českému ľudu“, ktorý „zlomyseľne súdil, že to bol vypočítavý pokus v hodine dvanástej vykúpiť sa z viny“. V liberálnejšej časti slovenskej spoločnosti asociácia SNP s propagandou vygenerovala tendenciu Povstanie marginalizovať. Ako píše Arpád Soltész, „vojenský prínos Slovenského národného povstania“ bol „prinajlepšom pochybný“ a jeho jediný „politický význam“ spočíva v tom, že „vďaka vzbure časti slovenskej armády mohla komunistická propaganda vierohodne tvrdiť, že Sovieti fašistické Slovensko nedobyli, ale oslobodili“. Martin M. Šimečka zasa konštatuje, že „SNP nebolo národné, tak ho pomenovali až komunisti v roku 1948, dovtedy sa volalo stredoslovenské alebo banskobystrické“ – to samozrejme nie je pravda, keďže daný termín sa popri iných názvoch používal prakticky okamžite (ad hoc ho používa napríklad priamy účastník Alexander Matuška hneď v roku 1946, v roku 1948 sa iba stal súčasťou legislatívy). Neodpustím si poznámku, že táto reakcia je charakteristickým fenoménom slovenského intelektuálneho priestoru. Exaltované ideológie národoveckej ľavice a konzervativizmu motivujú intelektuálky a intelektuálov z radov liberálov k provokatívnym gestám, ktoré v snahe zaujať obvykle nielenže vylievajú z vaničky s vodou aj dieťa, ale rovno ho s charakteristickou mierou sebavedomia aj vkladajú do drviča odpadu.

Výsledkom týchto pamäťových bojov bolo symbolické vyprázdnenie spomienky na SNP, z ktorej sa postupne stalo ritualizované gesto antifašizmu celkom bez spojenia s antifašistickou myšlienkou. Je z neho národná udalosť pre národnú udalosť, ktorá nerobí nič iné, než supluje ad hoc významný moment 20. storočia a dodáva symbol národnej jednoty, ktorá je v skutočnosti zakúšaná iba zriedka. Azda najlepšie to bolo vidieť pri pokuse Milana Krajniaka mobilizovať spomienku na SNP pri rámcovaní celoplošného testovania v roku 2020 – starnúci krajne pravicový politik v maskáčoch z armyshopu demonštroval, že z Povstania pre mnohých pretrval prinajlepšom prázdny militarizmus, ktorý v skutočnosti nikoho v žiadnej piete nespája. Prosto, rozriedený význam a ritualizovaná forma, ktorým chýba diskusia o zmysle Povstania, umožňuje, že na oslavách SNP sa môže na jeden deň stať antifašistom každý. Tento rok, keď sa Smer rozhodol zorganizovať historicky najdrahšie oslavy, na nich nepochybne uvidíme napríklad aj ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú, ktorá sa hneď po oslave povstania proti fašizmu môže vrátiť k rétorike ohrozenia „bielej rasy“ či slovenskej kultúry, ktorú nemožno miešať s ničím neslovenským. Apropo, ktovie, ako sa Šimkovičová bude cítiť na oslave odbojového hnutia, ktoré nereštaurovalo žiadne samostatné Slovensko, ale Československú republiku.

Záverom

Táto esej mala za cieľ v prvom rade načrtnúť definíciu antifašistického mimikry, ktoré sa čím ďalej, tým častejšie stáva súčasťou nášho verejného priestoru. Nepochybne, apropo aj vďaka tomu, že sa stalo súčasťou oficiálnej ideológie Putinovho Ruska, ktoré legitimizuje svoju vojnu proti Ukrajine jej „denacifikáciou“, taktne pritom obchádzajúc, rovnako ako tí, ktorí ho ospravedlňujú, vlastný ultrakonzervatívny totalitárny režim. Druhým cieľom bolo popísať, prečo sa SNP stalo ideálnou kulisou pre antifašistické mimikry. Mám za to, že je za tým na jednej strane historický boj o kolektívnu pamäť v slovenskej spoločnosti, ktorý z SNP spravil prázdny rituál antifašistickej rétoriky, a zároveň transnacionálny posun rétoriky krajnej pravice, ktorá si uzurpovala ideu antitotalitárneho zápasu.

V takomto priestore sa vytráca nielen význam fašizmu, ale aj význam antifašizmu. Ten samozrejme nebol nikdy koherentnou ideológiou, ktorá by patrila výhradne takému či onakému politickému smeru. Ako napísal historik Lipták, bol to skôr „veľký, historický, ale dočasný kompromis, ktorý nevymysleli v tichu pracovní a katedier, ale v dramatických ústupových bojoch, pod hrozbou zániku“. Zahŕňal rôzne prúdy a skupiny, pretože „ako postoj, názor a politická akcia prechádzal akoby krížom národmi, triedami, sociálnymi skupinami, náboženskými spoločenstvami, obcami a rodinami“, ktoré prekračovali zásadné ideové rozpory v prospech spoločného konfliktu s väčším sociálnym zlom. Antifašistické mimikry ale porušujú jedinú výnimku tohoto pluralitného charakteru antifašistického postoja – nemožno byť zaraz na jednej politickej lodi s antifašistami aj tými, ktorí presadzujú fašistické či fašizmu blízke idey.

V našej spoločnosti sa často traktuje predstava, že idey nestoja za nič, ak nie sú dosť silné – radi sa sťažujeme, najmä u nás, že ľudia prosto neveria dosť hlboko a intenzívne. Mohli by sme sa tak sťažovať i tu. Taliansky filozof Gianni Vattimo ale upozorňuje, že potenciál sa ukrýva aj v schopnosti nechať myšlienky chladnúť a stratiť vitalitu, pretože spolu s ňou strácajú schopnosť dominovať nášmu mysleniu ako absolútne pravdy. Otvára sa tu priestor kritickej diskusie a kolektívnej vyspelosti, ktorá vie existovať bez suverénnych póz a agresívnych právd. Cieľom však nie je vzdať sa pravdy v prospech interpretácie, ale kultivovať priestor zmysluplnej konfliktnej plurality stojacej na principiálnom konsenze. Možno to je jeden zo spôsobov, ako sa ubrániť dôsledkom antifašistického mimikry.

Autor je sociológ