Sto rokov od smrti Marcela Prousta
Presne pred sto rokmi, 18. novembra 1922, zomrel francúzsky spisovateľ, kritik a estetik Marcel Proust. Pred smrťou nadiktoval posledné korektúry svojho tritisícstranového románového cyklu, ktorým prekopal nové cesty literatúre nasledujúcich desaťročí. Jeho názov – Hľadanie strateného času – dnes pozná každý, ale posolstvo románu zostáva do veľkej miery záhadou a naďalej vyvoláva živú polemiku. Aspoň vo svete, keď už nie u nás. Táto monumentálna (aj keď nie celkom dokončená) freska zaznamenáva život vo Francúzsku od Dreyfusovej aféry po medzivojnové obdobie; od výslnia aristokratických salónov až po utajované homosexuálne komunity. No v prvom rade sú v tomto diele dejové zvraty takmer úplne nahradené reflexiami rozprávača a premenami v optike hlavného hrdinu, ktorý nakoniec, po sérii čiastkových poučení a po všetkých citových peripetiách, šťastlivo uniká všadeprítomnému snobizmu a stáva sa sám umelcom ̶ spisovateľom. Z genézy spisovateľa spravil Proust strhujúcu drámu, dôsledne vyvažovanú desivou nudou a prázdnotou mondénneho života, ktorú nám autor reprodukuje v celej jej bľabotajúcej neznesiteľnosti.
Sto rokov po Proustovej smrti je možno načase pripomenúť jeho tvorbu aj v slovenskom prostredí, kde je o ňu minimálny záujem (stále nemáme preložené do slovenského jazyka ani Hľadanie strateného času, okrem prvého dielu v preklade Eleny Krššákovej). Táto bariéra a nevšímavosť však môžu byť aj výhodou, pretože zabezpečujú určitý odstup od Proustovho kultu, ktorý jeho dielo skôr deformuje a zatemňuje, než by ho približoval. Texty šíriace a priživujúce tento kult začínajú obvykle exkurzom do autorovho života, pripomenie sa jeho korkom odhlučnená izba, smrť matky či skrývaná homosexualita. Rozvinie sa prvoplánová psychoanalytická konceptualizácia jeho života a diela. Vypočítajú sa historické osobnosti, ktoré majú byť predlohami Proustových postáv: Charles Haas, Robert de Montesquiou, Sarah Bernhardt či Anatole France. Takýto biografický prístup je však presne tou metódou interpretácie literárneho textu, ktorú Proust vehementne odmietal. Podľa neho umelci v procese tvorby celkom prekračujú svoje konvenčné Ja, a preto skúmať dielo cez charakter či osudy tvorcu je viac-menej zbytočné. Autor nie je primárne fyzická osoba produkujúca umenie, je to skôr špecifický typ jazyka, jedinečná perspektíva oslobodená od sociálne definovaného Ja. Je to autor-štýl, nie autor-producent. Nie náhodou sa na Prousta odvoláva Roland Barthes vo svojej známej štúdii Smrť autora. Preto ani Hľadanie nie je Proustovou autobiografiou. Na druhej strane román jednoznačne rozpráva o mnohých autorových skúsenostiach a zážitkoch, niekedy prostredníctvom vedľajších postáv. Kniha tiež opakovane tlmočí Proustove názory a pozorovania v podobe, v akej ich formuloval vo svojich kritických esejach. Vykladači Prousta zvyknú dôsledne rozlišovať medzi autorom, hrdinom a rozprávačom príbehu, lenže v niektorých pasážach textu nedokážeme jednoznačne určiť, či patria narátorovi, autorovi alebo hrdinovi. Najčastejšie ide o pasáže tlmočiace myšlienkové pochody a reflexie. Komu ale patria? Hlas tejto záhadnej bytosti komentuje prítomnú chvíľu, a predsa sa k nám prihovára z akéhosi večného potom. Proust je odrazu všade a nikde, je autorom, hrdinom aj rozprávačom, Charlusom, Bergottom aj Swannom, pozorovateľom aj pozorovaným a nakoniec je aj v čitateľovi a v jeho skúsenosti. Napriek rozdeleniam lingvistov preniká všetkými úrovňami. Je azda najlepším príkladom tej postavy ̶ monštra, opisovanej v poslednej vete Hľadania, ktorej prináleží tak málo miesta v priestore, ale zato obýva nekonečné roviny času.
Za uplynulých sto rokov sa zakorenila celkom neopodstatnená charakteristika Prousta ako neznesiteľne ťažkého a nudného autora. Pravdepodobne preto, aby si jeho čitatelia a čitateľky podržali exkluzivitu úzkeho krúžku zasvätených. Domýšľavo nám hovoria: ani ho nečítajte, je taký komplikovaný, že aj my sme ho ledva dočítali. Pritom ide síce o veľmi dlhý, ale na pomery experimentálneho románu skutočne zábavný a relatívne ľahko prístupný text. Je to kniha, pri ktorej sa veľakrát spontánne rozosmejete. Predstierať, že je určená len intelektuálnej elite, znamená prihlásiť sa k rovnakému snobizmu, aký bol najčastejším terčom Proustovho humoru. Treba, samozrejme, uznať, že román Hľadanie strateného času nie je „štandardným“ románom, ale prepisuje akékoľvek zaužívané naratívne vzorce. Vynachádza také techniky rozprávania, ktoré nemajú menší ciel ako zjednotiť formu s obsahom, fikciu s realitou, vnem s reflexiou či minulosť s prítomnosťou a budúcnosťou. Celé dielo je navyše koncipované cyklicky. Ako má byť čítané, pochopíme až v jeho závere, kedy by sme teoreticky mali začať čítať odznovu. V tomto zmysle je to kniha bez konca.
Hľadanie strateného času nie je len príbehom o nespavosti a napchávaní sa magdalénkami, je to aj román o premenlivosti a neuchopiteľnosti podstaty javov, charakterov či spomienok a o nekonečnom úsilí pozorovateľa pretaviť tieto premenlivé entity a afekty do zrozumiteľného umeleckého diela. Proust pochopil, že na to, aby jeho vlastný zážitok (telesný či intelektuálny) mohol fungovať aj na čitateľov a čitateľky, aby jeho filozofické a estetické úvahy mohli byť celkom pochopené, je nutné ich znovu artikulovať pomocou naratívnych stratégií, vytvorených im na mieru. Vynašiel postupy, ktoré mu umožnili poprieť nudu autobiografie aj nezainteresovaný odstup teoretického výkladu, a vyzdvihnúť tak existenciálny aj kognitívny rozmer literárnej fikcie. Tri veľké témy západnej filozofie: 1. tému identity ̶ problém subjektu, jednoty a integrity; 2. tému poznania a jeho hraníc; 3. tému času – smrti, plynutia, pohybu a zabudnutia dokázal Proust neumelo začleniť do svojho románového cyklu. V mysli čitateľa alebo čitateľky sa vynárajú akoby odnikiaľ, tvoria skôr atmosféru románu než jeho obsah, sú výkladom uskutočneným cez samotnú štruktúru a formu textu. Tak ako Joyce v oblasti surových dát a predstáv – základnej, ešte nespracovanej látky nášho vedomia – dosiahol maximum, čo je vôbec reprodukovateľné a čitateľsky únosné, podobne Proust popísal percepčné procesy ako oblasť oveľa širšiu a protirečivejšiu, než akú zachytávajú konvenčné jazykové obraty a zaužívané pojmové kategórie. Jeho pohľad preniká oblasťami senzuálnych aj intelektuálnych podnetov, mieša perspektívy, žánre aj časové roviny. Okľukou cez nečakané zdroje a stimuly sa zavŕtava do reality. Pomocou metafor a analógií Proust neustále ukazuje, že niečo z jednej sféry ľudskej skúsenosti sa podobá niečomu z inej sféry. Snaží sa vyhmatať, čo majú tieto rozdielne veci na vyššej, abstraktnejšej úrovni spoločné, bez toho, aby zredukoval realitu na jednoduchý pojem. Je to monomaniak, posadnutý jediným cieľom, pre ktorý by obetoval celý svet. Zachytiť okamihy splynutia, kedy to, čo malo byť navždy rozpojené, spojí na inej esenciálnej a čistej rovine života. Metafora, sen a mimovoľná spomienka, tri dôležité nástroje Hľadania, majú prinajmenšom toto spoločné ̶ dokážu spojiť nespojiteľné. Vedecká pravda sa odohráva v izolovaných svetoch, kde poznatky a dáta z odťažitých oblastí pôsobia rušivo a nezmyselne. Umelecká pravda umožňuje prevod jednej oblasti do druhej, celkom iný typ aproximácie, než aký predstavujú vedecké kategórie. Žiadna pozitivistická estetická analýza nevysvetlí, ako sa z magdalénky rozvinie celé detstvo a z príkladného parížskeho snoba geniálny spisovateľ. Z tejto otvorenosti k nečakaným prepojeniam sa rodí mimovoľné myslenie, mimovoľná pamäť a z nich záplava metafor, reminiscencií či kaleidoskopických obrazov, ale aj skvelý, často absurdný humor. Spolu tvoria ambiciózny pokus o mimopojmové poznávanie sveta a ľudskej psychiky. Proust si uvedomuje, že nestačí povedať: žiarlivosť. Žiarlivosť ako pojem nič neznamená. Žiarlivosť sa musí vynoriť v stovkách rozličných situácií, v mnohých paradoxných polohách, v prepletení s inými pocitmi, s celým vejárom rozličných metamorfóz, ktoré sú o to zložitejšie, že nielen cit, ale aj samotné subjekty a objekty žiarlivosti sa vplyvom času menia. Takto postupne hrdina Hľadania spolu s čitateľom spoznáva, čo je žiarlivosť. Pojem, neodlúčiteľný od svojich konvenčných významov a svojej všednosti, premieňajúci všetko individuálne na všeobecné, by ľahko prekryl autentickú skúsenosť. Preto musíme stále znovu vynachádzať jazyk na pravdivý popis našich pocitov, a to umožňuje skôr umenie než psychológia. Pojmy ešte nič nevysvetľujú. Pravdivý je len tok introspekcie, obrazov a pozorovaní, kopírujúci individuálne prežívanie, len takto môže skúsenosť uniknúť nivelizujúcej sile pojmu. Zjednotením toku reality s prúdom vedomia. Ukončiť vetu znamená uspokojiť sa s určitým významom ako s postačujúcim vyjadrením reality. Preto Proustove vety nekončia, naťahujú sa do bezprecedentných dĺžok, pridávajú vždy nový a nový aspekt k popisovanej skutočnosti, čím kopírujú nekonečný proces, v ktorom sa realita odvíja a mení pred našimi zmyslami a myslením.
Nepočul som nikoho, kto Hľadanie poctivo prečítal až do konca, tvrdiť, že je to nudná alebo nezmyselná kniha. Ak sa žartom rozpráva, že kto prečítal všetky zväzky Marxovho Kapitálu, ten už musí byť do konca života marxista (veď nikto by si nepriznal, že premrhal celé roky zbytočným štúdiom), rovnako platí, že ten, kto prečítal Prousta, sa k nemu po celý zvyšok života vracia. Je lapený v labyrinte Proustovho univerza, v ktorom vždy nájde ešte neprešliapanú cestu, ešte nevyčerpaný obraz, ešte nespracovanú myšlienku. Zdá sa, že človek nemôže mať jednu obľúbenú knihu, veď každá nás oslovuje len v kontexte tých ďalších, čo sme čítali, či v kontraste k nim. Iste, ani Hľadanie by nefungovalo ako samostatný monument. A predsa má každý, kto ho pozorne prečítal, pocit, že Proust presnejšie než ktokoľvek pred ním uchopil témy a skúsenosti, ktoré v sebe nesú všetci senzibilní ľudia od detstva. Viacerí cítime, že by mali byť zachytené, ale nikto z nás nedisponuje jazykom, ktorý by tieto prchavé momenty a vnuknutia opísal v ich celistvosti. Niekedy pochybujeme, či toho je jazyk vôbec schopný. Proust to dokázal, ale na to bolo potrebné, aby vytvoril celkom jedinečný štýl a osobitú perspektívu, z ktorej nahliadal na život a umenie.
Autor prečítal Hľadanie strateného času dvakrát
