Koža toho (z)nesie

Preklad McMillanových kníh Physical (2015) a Playtime (2018) je literárnou udalosťou, ktorá zarezonuje najmä v rámci queer scény (a v širšom kontexte ožiari naše – hoci sa zdalo, že nie je z čoho ukrajovať – čoraz užšie ľudskoprávne mantinely), no pre jej nadštandardnú umeleckú úroveň ju ocení každá milovníčka kvalitnej poézie, ktorá si za naratívnou priamočiarosťou povšimne semiotickú komplexnosť a cez detabuizujúcu explicitnosť prehodený nežný závoj ostychu – i pred toxickou maskulinitou, ktorú autorovo písanie nielen reflektuje (Muži plačú v posilňovni), ale na ňu aj ponúka subverzívnu odpoveď. Za recepčnú pôsobivosť, samozrejme, vďačíme i dôkladnej prekladateľskej práci Michala Talla, ktorý (azda aj preto, že je sám – tematicky i poetologicky vyčnievajúci – queer básnik) dokáže k poézii tohto typu priľnúť o čosi tesnejšie, čoho dôkazom je viacero jeho časopiseckých prekladov teplej poézie.

Kniha pozostáva z rôznych zbierok, z ktorých každá je rozdelená na (v pružnej opozícii voči názvu tretieho debutového oddielu) jemne gradujúce časti, no vo výsledku ide o ucelené dielo s námetovo aj formálne priepustnými hranicami – ako vypuklejšie pars pro toto inak jemnejších spojív pozri texty Školáci a Pozorovanie študentov, ktorých medziknižné komunikovanie je zároveň ukážkou autorovej (intra- a intertextovej) redakčnej dôslednosti. Tá sa prejavuje nielen v naznačenom motivickom nadväzovaní (častý motív žeriava), ale aj v rámci výstavby jednotlivých básní, ktorých doslovný a prenesený plán sú umne (priam simultánne) prepojené a ktoré neotrocky končia často diskrétnou či vizuálne jemne podmanivou, v doznievaní o to údernejšou pointou (Prvý raz s kamarátmi), prípadne takou, čo k nej spejúci text spätne pootočí (Transplantácia). Zaujmú aj neobťažujúce partnerské gnómy či nečakanými zákutiami sa uberajúci tok niektorých celých básní (Napokon, Pľuvanie, Telefónna búdka). Do precízne budovaného kompozičného rámca spadajú aj návratné „zábery“ (graffiti pasáže medzi s. 56 – 68), obsahovo súladné mottá a parafrázy, konceptuálne zapájané citácie (T. Gunna) či draho provokačné náboženské a mytologické odkazy. Hoci by som oželel niektoré banálne vysvetlivky v závere (Prvý raz s čapičkou), viaceré z nich sú usmerňujúco prínosné (opak sa týka veršov ako „nechali visieť z hákov na strope / v meste s mäsiarskym trhom“), no čo je hlavné, texty obstoja i bez nich, ponúkajúc nášmu skúsenostnému horizontu dostatočne uvoľnené asociačné indície (osobne som si do autorovej – v rámoch pevnej, v okách širokej – semiotickej mriežky dosadil napr. performanciu Bromance pri Sledovaní MMA či skladbu Drowners od Suede pri pasáži „príliš často / som vyslovoval slovo láska jazykom na chrbtici“). Redundancia sa výnimočne vyskytne aj v samotných básňach („prepáč vtedy nie je slovom ale darom / keď celé svoje ja daruješ tomu / komu bolo ublížené“), nepoteší ani prvoplánový nápad „msto ako txt s prklepmi“ či neobjavný prímer do počtu („sestrička […] poklepe po vnútornej strane lakťa / akoby to bol kmeň z ktorého sa snaží vymámiť / miazgu“). Uvedené kazy by sa v inej knihe možno stratili, v tejto sa nepočetne vynímajú práve na poetologicky nenápadnom, no kontextovo invenčnom a obrazovo nápaditom (urbánne) monochromatickom zvyšku: „pre nich / som pohár vody podávaný k obedu / čosi čo potrebujú no nevšímajú si“.

Síce sa v zornom poli subjektu pravidelne objavujú ženy (v role cudzích dievčat, blízkych kamarátok či matky) a neesencializovaná ženskosť sa ako produktívny negatív rodovo stereotypnej maskulinity vinie celou zbierkou, ústredným pólom, okolo ktorého sa autorov básnický svet točí, sú muži, resp. mužskosť v rôznych podobách, ktoré spája najmä dôraz na telo, celkovo telesnosť (aj v zmysle „écriture du corps“: „telo druhého vrátim ho / k textu“). Kniha je okrem iného (čiastočne autobiografickým, queer identitou neprekvapivo determinovaným) nechronologicky časozberným záznamom (seba)pozorovania / prežívania (sa) protagonistu: od adolescentnej bezstarostnosti (Čas hier), stereotypmi a predsudkami (internalizovane) podmienených neistôt a obáv („iba ďalšia časť/našej nevinnosti strach túžba a hanba / zatiaľ ešte nerozkvitli“), komplexov („rednúce vlasy“) a traumatických skúseností („keď sa mi pri prezliekaní košele / učiteľka smiala za tučné telo“), previazaných i s problematikou absencie sexuálnej výchovy a nedobrovoľného coming outu (Prvý sexting), cez hodnoverne hrboľaté prvé pokusy („kľakol som si // akoby som sa modlil a on sa do mňa dostal / náhlym tupým prirazením / ktoré bolo prikrátke na to aby bolesť / ustúpila čomusi pripomínajúcemu pôžitok“), erotické kontakty a romantické, prevažne deficitné vzťahy, v ktorých sa subjekt (i výberovo, v snahe oživiť vášeň – Milovanie) ocitá na – aj fyzickej – hrane (Škrtenie), ktorej neostrá strana odráža jeho existenciálne melancholické nastavenie, po kvázi dospelé, naďalej ním uvzato zapaľujúce, predsa len (nie výlučne nepriaznivo) chladnúce partnerstvá (Dôvernosti). Odhliadnuc od období, v ktorých sa nachádza, konštantným je jeho zraniteľné a hypercitlivé, (aj naším smerom) zvodne dráždivé vzťahovanie sa k sebe/svetu/iným.

Muži sú nielen intímnou súčasťou hrdinovho života, ale aj dôležitým (fantazijne dotváraným) objektom náhodného sledovania (Posledný vlak), ktorého výsledkom sú tiež rôzne portréty mužskosti (vrátane butlerovsky performovanej: Tanečník), poskytujúce mu vzrušenie bez toho, aby jeho nositeľov zbavoval subjektívnosti a iných než na telesnosť redukovaných rozmerov. Jeho pohľad si ich nechce podmaniť, zaujíma sa aj o ich paralelný, od neho nezávislý príbeh, ostýchavo a neinvazívne sa k nim (ako rovnocenným) snaží priblížiť (prekrývajúc sa tak sčasti s female/queer gaze). K útlocitnej neukotvenosti subjektu, ktorá je kontrastne zintenzívňovaná konkrétnosťou časopriestorových súradníc, v tvarovej rovine zas potvrdzujúco obkresľovaná rôznorodými medzerami medzi slovami, k pocitu nepriliehania k realite, resp. dojmu vzdialenosti od „vytúženého“ (stavu, objektu) prispieva aj jeho lokalizačná mimobežnosť, keď sa (doslovne či prenesene) nachádza v cudzích izbách: „pamätám si ako som sa raz zobudil a pohľadom som / zablúdil k oknu môjho milenca / z izby ktorá nebola jeho ani moja stratený“.

Relevantnou rovinou knihy je jej schopnosť zarezonovať v tých z nás, ktorí majú (vďaka neväčšinovej citovej orientácii) podobné zážitky: verše sú tak do istej miery terapeutickým vektorom nielen pre lyrický subjekt (autora), ale aj – hoci len cez oslobodzujúce stotožnenie sa – smerom k nám; a ako scitlivujúci nástroj poslúžia pre tú časť čitateľstva, ktorá podobnú prax nemá. Nápomocným je i autentický charakter textov, okrajovo (Ako byť mužom) evokujúcich písanie É. Louisa, neprikrášľovanie inakosti, jej neromantizovanie, zároveň nemoralizovanie. Osobne ma síce neteší viacero gay klišé (dramatizovanie, posadnutosť výzorom či panika z mladosti [ne]expirujúcej po tridsiatke, darmo racionalizujúco privolávajúc opak: „telo nie je púšť ani keď / zostarneme“, čo pripomína rozpoltenosť tvorcu Advanced Style A. S. Cohena), zároveň však nejde o ich nereflektované reprodukovanie, ale skôr úprimné (sem-tam i priamejšie polemicky reflektované: Čo vie 1,6 % mladých mužov) zanášanie jednej z podôb gay žitia, ktoré je tak dôsledkom rozpriestranenej (s kristevovskou abjekciou usúvzťažnenej: Návrat) heteronormatívnej moci, ako aj jej (potenciálne tráum zbavenou) hodnotovo neutrálnou alternatívou.

Tvorba McMillana je interpretačne mnohorozmerne podnetná, poskytuje mimoliterárne presahy, no hlavne prináša silnú (esteticky podmanivú, netézovito angažovanú, tvarovo presvedčivú, zmyselnú a neupachtene aktuálnu) poéziu. Napriek množstvu povšimnutiahodných (opakovanou recepciou odkrývaných) detailov ju odporúčam čítať rýchlo, čomu nahráva aj absencia interpunkcie, vtedy sa totiž jednotlivé časti mozaiky najefektívnejšie pospájajú do sugestívneho celku.

McMillan, Andrew: telo / čas hier. Laputa / Literárna bašta, 2022. Preložil Michal Tallo.

Derek Rebro je literárny kritik, redaktor, autor niekoľkých kníh a šéfredaktor feministického časopisu Glosolália.