Škoda

Andrew McMillan je britský básnik a prozaik, jeden z najvýraznejších hlasov súčasnej mladej anglickej literárnej scény, držiteľ mnohých významných literárnych cien a vysokoškolský pedagóg na univerzite v Manchesteri. Na Bratislavskom knižnom festivale bude 1. júna uvedený jeho román Škoda, ktorý vychádza vo vydavateľstve Literárna bašta. V debutovej prozaickej knihe autor zachytáva život troch generácií jednej rodiny v malom severoanglickom meste, ktorého slávny banícky priemysel je dnes už len bolestivou spomienkou. Je žalospevom za spôsobom života, ktorý prestal existovať, oslavou životaschopnosti a viery v možnú zmenu.

Rozhovory Brian počúva jedným uchom, je totiž zahĺbený v myšlienkach, slová k nemu prenikajú prerušovane, pripomínajú šum rozladeného rádia. Kľúčové veci zachytí: „k téme sme sa snažili pristupovať z rôznych strán“, „chceli sme spoznať dôsledky, dozvedieť sa, aké sú skutočné efekty“, „rôzni ľudia môžu mať odlišné verzie pravdy“, „vy ste ale naozaj boli pri tom, nevychádzame len z nejakej reportáže v novinách“.

Brian si povzdychol podľa všetkého hlasnejšie, než plánoval, všetci sa totiž pozreli jeho smerom. Ospravedlnil sa a sklopil zrak. Výskumníci sa medzi sebou ďalej zhovárali, teda, oficiálne rozprávali pre skupinu, ale v skutočnosti hovorili len medzi sebou, pomyslel si Brian. Nasledujúce vety ho vytrhli zo zamyslenia:

„Aj tam sme vykonávali podobné aktivity, ale teda, aj tam mali, samozrejme, aj zlé spomienky, ale jeden účastník…“ Miesto slova človek vždy používali výraz účastník: „… hovoril, že štrajk bol najlepším obdobím jeho života.“

V miestnosti zavládol šum, Brian nevedel, čo povedať, potom mu však niečo napadlo. „Komunita,“ ozval sa skôr, než si usporiadal myšlienky. Všetci sa naňho pozreli. „Predpokladám, že hovorili o komunite, však, o robotníckych vývarovniach, solidarite, pocite, že sú súčasťou jedného spoločného boja. Viete, veď aj my sme boli zopárkrát v správach, sám som sa v nich videl, teda, videl som temeno svojej hlavy, pamätám si, ako ma mama zavolala k telke s otázkou – to si ty? A ja som prikývol, že asi áno. Správy na BBC. Za iných okolností by som sa tam dostal len ťažko.“ Nikto nereagoval, znovu to ticho, tentoraz sa však Brianovi zdalo, že ho má pod kontrolou. „Proste sa nám zdalo, že sme všetci na jednej lodi, viete.“ Mladší výskumník zdvihol zrak od poznámok. „V posledných rokoch často opakovaná fráza, všakže, sme všetci na jednej lodi.“ „Jasné,“ odpovedal Brian a cítil, že jeho hlas znie čoraz sebavedomejšie, „ale keď to opakujú politici, myslia tým sami seba, však, sú na jednej lodi, kým my sa topíme, ale v tých dobách to tu naozaj platilo, boli sme všetci na jednej lodi, no nie?“

Odrazu sa ozval iný chlap, sedel na vyblednutom plastovom kresle, ticho utrúsil: „Iste, ak si poznal správnych ľudí. Ja si teda nepamätám, že by sme od odborov niekedy dostali potravinovú pomoc alebo nejakú podporu.“

Do rozhovoru vstúpil mladý výskumník, asi vycítil rastúce napätie a snažil sa situáciu upokojiť: „Presne v tom tkvie podstata, myslím, že práve toto nás zaujíma: osobné naratívy z obdobia, o ktorom existuje dobre známy dominantný naratív, ten, ktorý sa neustále šíri, kým všetky detaily, všetky tieto individuálne príbehy a úlomky osobných skúseností sa strácajú, hlavný naratív ich jednoducho vytlačí.“ Brian si opäť povzdychol, a keď sa naňho znovu všetci pozreli, zrak už nesklopil ani sa neospravedlnil.

„Neustále splietate čosi o naratívoch,“ hovoril do priestoru, na nikoho konkrétneho sa pri tom nepozeral.

„Neustále rozprávate o pravde a o príbehoch, pýtate sa nás rôznymi spôsobmi tie isté veci. Čo od nás vlastne chcete?“ Brian zvýšil hlas viac, než zamýšľal. „Aký príbeh z nás chcete vydolovať?“ Kreslo pod ním zavŕzgalo, akoby chcelo zdôrazniť jeho slová.

Pohľady členov skupiny Brianovi pripomenuli Simona, to, ako naňho civel v detstve, keď potreboval, aby mu strýko vysvetlil, čo má robiť ďalej.

***

Keď sa to stane, je práve zhrbený, nakláňa sa po čosi pri nohách, na zlomok sekundy je teda stále pri vedomí, kým ostatných už zavalila zem. Pohltí ich ako vlna, vlna, pod ktorou existovali už dávno, teraz sa však rozhodla naraziť o skaly a rozprsknúť sa nad nimi. Najskôr kov a drevo, ako rozbité kusy lode, potom kamene a sutiny a celá zem, všetko sa na nich rúti, je to ako náhle vypnúť svetlo, a keďže sa nakláňa, na zlomok sekundy vidí Pata, jeho telo sa poskladá ako harmonika, vidí toho nového, ako skáče na plošinu, rukami si zakrýva hlavu, a hoci vie, že mu to nepomôže, urobí to isté, hodí sa na zem, ruky na hlavu, a na chrbte nepocíti náraz trámu, nepocíti ani strach, miesto toho mu chrbát zavalí celá váha sveta, po stehne mu steká moč, po spánku krv, v pľúcach sa mu zráža bahno, tuhne ako záhradníkom utláčaná zem po presadení rastliny. Všetka váha času, všetka váha dejín na jeho chrbte. Na jeho kostiach. A na život už neostáva miesto.

***

Brianovi sa zdalo, že ticho trvalo snáď celé roky, hoci to nemohlo byť viac než dve či tri minúty. Zvyšní chlapi hypnotizovali podlahu, výskumníci z univerzity sa mu pohľadom vyhýbali, očný kontakt pôsobil príliš znervózňujúco, miesto toho pozorne vnímali mlčanie, akoby si boli istí, že ak budú trpezliví, objavia v ňom niečo zaujímavé. Brian sa zhlboka nadýchol, jeho vnútro vydalo zvuk, ktorý pripomínal krčenie starej papierovej tašky. „Príbeh predsa poznáte, všetci ho tu poznáme.“ Brian čakal, či niekto nezareaguje, či ho niekto nezastaví, ale neozval sa nik. Opäť sa nadýchol, opäť tá papierová taška v hrudi. „Nastal výbuch, hovorí sa, že išlo o jeden z vetrákov, vyskytla sa na ňom nejaká porucha alebo čo, hromadil sa metán a potom všetko vyletelo do vzduchu, keď práve makali na čelbe. Rozdrvilo ich to. Zopár z nich, myslím, ani nikdy nenašli. Stále tam dole sú.“

Opäť ticho, nikto sa ho nepokúšal narušiť. Brian so záujmom pozoroval vlastné topánky. Napokon sa ozval mladší výskumník. „Ale to je mimoriadne zaujímavé, všakže, ako si poniektoré veci mesto zapamätá, iné upadnú do zabudnutia.“ „Kto upadol do zabudnutia?“ odsekol Brian. „Zabudnutie možno nie je vhodné slovo, ale pri niektorých nešťastiach, napríklad si zoberte taký Aberfan, platí, že sa stanú neoddeliteľnou súčasťou miestnej kolektívnej pamäti, ale pokiaľ ide o vaše nešťastie, viem o ňom len vďaka písomným zdrojom, no nezdá sa mi, že by ste tu o ňom nejak intenzívne hovorili.“ Návrat ticha, Brian sa vrátil k pozorovaniu topánok. Keď znovu prehovoril, hlas mal tichší, zachrípnutejší. „Ale v Aberfane to boli decká, všetko to boli len decká…“ Brian sa oprel o kreslo. „Ľudia si všetko veľmi dobre pamätajú, ale k spomienkam sa radšej vracať nechcú, to je ten rozdiel.“ Starší výskumník začal čosi rozprávať, Brian ho však prerušil. „Nie, pozrite, aký má toto všetko význam? Čo od nás chcete počuť? Zaujíma vás, prečo sa tu celé dni nerozprávame o výbuchu? Prečo asi? Pretože žiť treba nejak aj ďalej, nie, nikto nechce myslieť na to, že pod zemou, po ktorej deň čo deň kráča, ležia rozdrvené ľudské telá. Ako by sa vám s týmto obrazom v hlave išlo na nákup do potravín? Ľudia proste musia nejak fungovať, musia žiť, tak aký má zmysel sa v tom celom stále vŕtať?“

Starší akademik pred seba zmierlivo natiahol ruky, rozprával pomaly a potichu. „Máte, samozrejme, absolútnu pravdu, toľko hnevu, toľko bolesti, máte úplnú pravdu, rozumiem vám. Naším zámerom bolo skúsiť nájsť nové spôsoby, ako o minulosti uvažovať, či už prostredníctvom poézie, alebo uvedenia spomienky do odlišného kontextu, nájsť nový slovník, spôsob, ako spomienky artikulovať, to všetko by nám mohlo pomôcť veci spracovať, pomôcť predstaviť si inú budúcnosť.“ Brian sa naňho zadíval, chvíľu o jeho slovách uvažoval.

„Ale ja žiadne nové spôsoby rozprávania o tom, čo sa stalo, nechcem, proste sa o tom celom nechcem rozprávať. My sme aj tak boli len decká, poriadne si nič nepamätáme.“ „My? Koho máte na mysli?“ „Ja a Alex, decká, teda keď sa to celé odohralo. Chcete vedieť, čo si vlastne pamätám? V sedemdesiatych rokoch som bol tínedžer.“

„A napriek všetkému,“ ozval sa mladší výskumník, „napriek všetkému, čo ste o nešťastí vedeli, ste sa tam aj tak zamestnali. Jeden môj obľúbený básnik, volá sa Thom Gunn, často písal o smrti, má taký verš: príťažlivosť vlastného zničenia ma mätie…“ Obzeral sa okolo seba, vnímal, ako stráca pozornosť ľudí v miestnosti, nadviazal očný kontakt so starším výskumníkom, ten len pokrčil plecami, a tak mladší pokračoval: „Iba ste mi to teraz pripomenuli, v niečom je to podobné, priťahuje vás vec, čo vás dokáže zabiť.“ „A mal som snáď na výber?“ opýtal sa Brian. „Tvárite sa, ako keby sme mali neviemkoľko možností, univerzitu, odsťahovať sa… Pamätám si, ako som čakal na mamu, kým sa autobusom vráti z klubu, áno, presne z tohto klubu, kde práve sedíme, polícia a predáci práve odtiaľto informovali, kto je stále pod zemou a koho našli. Pamätám si, že som chcel ísť s ňou, ale mama povedala, že mám ostať s Alexom, uistiť sa, že je v pohode. Vrátila sa hádam až niekedy po polnoci, obaja sme už ležali v posteli, nechcel som, aby nám oznámila novinky, tak som Alexovi pošepkal, že budeme predstierať, že spíme, izbu sme mali spoločnú, a ona prišla domov a išla rovno do postele, a ako som v tú noc ležal, predstavoval som si, aké to asi je, keď je človek zatvorený v rakve, keď je v hrobke, keď je zavalený tonami sutín a nevie sa pohnúť, predstavoval som si, že ho o tisícky rokov vykopú ako tie egyptské múmie, čo nás o nich učili v škole. Stane sa históriou. Ešte dnes mi zviera hrdlo, keď na to myslím, ale zároveň sa bojím, že zabudnem, a tak sa mi to celé vždy znovu a znovu vkradne do myšlienok a ja odrazu neviem dýchať. Viem, zdravé to veľmi nebude, takto sa točiť v kruhu, ale čo narobím? Ťažoba neodchádza, nikdy. Alex cíti to isté. Vždy vravel, že chce práve preto pracovať v tej istej bani, že mu je potom tak nejak nablízku, že sa mu skoro zdá, akoby ani nikdy neodišiel. Ale on bol vždy citlivka. Proste musíte nejak fungovať… musíte nejak fungovať, že áno, ísť na futbal, do práce, na nákup. Pochovať mŕtvych. Nelipnúť.“

Zvyšní účastníci ho uprene pozorovali. „Váš otec bol…“ začal starší akademik, no uprostred vety sa zháčil. „Ako sa volal?“ opýtal sa napokon. „Brian,“ odpovedal Brian.

Preložil Michal Tallo