Rozhovor s Andreou Slovákovou
V Jihlave práve prebieha 27. ročník medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov, ktorý je najväčším festivalom svojho druhu v strednej a východnej Európe. Po minuloročnom rozhovore s jeho riaditeľom som sa tento rok rozprávala s Andreou Slovákovou, ktorá je na festivale kurátorkou sekcií experimentálnych filmov a VR.
Som rada, že mám možnosť pokladať otázky práve vám, lebo často premýšľam, ako stíhate skĺbiť všetky svoje aktivity – ste dekankou FAMU, zároveň ste členkou komisie Audiovizuálneho fondu, venujete sa filmovej teórii, ale ste aj režisérkou vlastných filmov. Založili ste a vediete nakladateľstvo Nová beseda, vyšla vám aj básnická zbierka… Od roku 2004 ste boli členkou vedenia MFDF Ji.hlava a teraz dramaturgicky pripravujete sekcie experimentálnych dokumentov a program inštalácií vo virtuálnej realite. Nemali ste niekedy počas tých devätnástich rokov pocit, že musíte kurátorovanie programu „pustiť“ a dať prednosť iným aktivitám?
Všetko, čo vymenovávate, sú časti jedného mnohostenu. Pre mňa je podstatné sledovať a objavovať súčasné podoby audiovízie a vôbec umenia, a zároveň aj prispievať k tomu, aby sa tieto oblasti rozvíjali, aby sa zlepšovala ich infraštruktúra. Dramaturgia na filmovom festivale vyžaduje v podstate každodenný kontakt s aktuálnou svetovou tvorbou, neustále prepojenia s autorkami a autormi, vyhľadávanie filmov, sledovanie študentskej tvorby, rôznych prúdov mimo oficiálne produkčné a distribučné štruktúry, pohyblivého obrazu v galériách, ale tiež sledovanie kritickej reflexie filmu i najnovšieho teoretického diskurzu, čiže myslenia o filme. To všetko sa potom spája a bohato úročí v tom, čo robíme na FAMU – napríklad mentoring zahraničných tvorcov a tvorkýň rôznych profesií vzchádza práve z toho prehľadu a kontaktov, ktoré človek musí mať v kurátorskej práci. Moje nakladateľstvo Nová beseda s tým tiež súvisí – vydávame non-fikčnú literatúru, ktorá predstavuje súčasné myslenie v rôznych oblastiach vedy a praxe. To sú tak isto vedomosti, ktoré potom zúročujete ako pri vedení rôznych agend na škole, ktorá má byť moderná a sprostredkovávať aktuálne poznanie, tak aj v dramaturgickej práci, zvlášť, keď sa tá moja týka filmov dokumentárnych a experimentálnych, ktoré sa venujú žitému svetu. Za posledné štyri roky som však, bohužiaľ, nemala vôbec čas na vlastnú tvorbu, ani filmy ani texty, čo je mi ľúto a námety ma už tlačia v hlave, a tak sa teším, keď zas začnem točiť aj písať.
Tento rok je retrospektíva sekcie Fascinace venovaná dielam, ktoré vytvorila umelá inteligencia, podľa vašich slov, autonómne. Do akej miery ste pri zostavovaní sekcie premýšľali nad etikou AI a problematizovaním jej zaujatosti?
Program nevychádza z čisto technooptimistickej perspektívy. Cieľom retrospektívy je umožniť poznanie a zamyslenie sa nad tým, akými rôznymi spôsobmi môže umelá inteligencia vstupovať do dokumentárneho filmu, a to nie len v podobe používania nástrojov, ale aj ako autonómny tvorivý agent, ako asistentka ľudského tvorcu či tvorkyne, dokonca ako spoluautorka. Niektoré filmy prezentujú kritický pohľad – napríklad tematizujú predsudky, ktoré si nástroje umelej inteligencie vytvárajú – tu na príklade spracovanie „typických“ charakteristík tvárí queer ľudí. Kritická reflexia tohto robustného fenoménu si vyžaduje jeho spoznanie.
V ktorej fáze do programu Ji.hlavy pribudli sekcie experimentálnych filmov? Nemuseli ste často vysvetľovať, prečo je na festivale dokumentárnych filmov početné zastúpenie takých, ktoré sa vymykajú konvenčnejšiemu ponímaniu dokumentu?
Jihlavský festival od začiatku uvádzal aj filmy, ktoré experimentovali s výrazovými prostriedkami, spôsobom rozprávania či technológiami a uviedol aj niekoľko retrospektív filmových avantgardistov. Pred dvanástimi rokmi sme si však uvedomili, že v Česku chýba priestor, kde by sa koncentrovane sledovalo a predstavovalo to najnovšie a najkvalitnejšie z experimentálnej tvorby z celého sveta a tak isto z Česka. Českí experimentátori a experimentátorky nemali prakticky žiadne miesto, kde by mohli svoje diela pravidelne prezentovať a diskutovať o nich. Dnes už tých platforiem, našťastie, existuje viac, ale bolo potrebné ten priestor vytvoriť a ukázať, že táto progresívna časť kinematografie je bohatá, rôznorodá, premýšľavá a krásna.
Mohli by ste v krátkosti predstaviť čitateľstvu niektoré z filmov experimentálnych sekcií, ktoré považujete za mimoriadne formou alebo témou/motívmi?
Mladá kubánska autorka Violena Ampudia spracovala tému, ktorá je v jej krajine tabu: popôrodnú depresiu. Prenikavo poetický filmy vznikol participatívne v spolupráci so ženami, ktoré s Violenou zdieľali svoje skúsenosti a zážitky; spoločne s rámci niekoľkodenného workshopu vytvárali technikou cyanotypie artefakty, ktoré potom režisérka spracovala do abstraktnej obrazovej zložky filmu. Klasik found footage filmu Mike Hoolboom sa pustil do spolupráce s umelou inteligenciou, ktorú nechal zhromaždiť aj usporiadať zábery, ktorými prestupuje vietor. Dialóg, v ktorom prepája pracovníka Google s chatbotom v kritickom zamyslení sa, či entita disponujúca umelou inteligenciou može byť vnímavú bytosťou, provokuje našu predstavivosť o „premýšľaní“ umelej spolutvorkyne jeho filmu. V prehliadke českých experimentov vidíme niekoľko esejistických filmov, ktoré v rámci krátkej metráže dôsledne problematizujú: komodifikáciu obrazov a procesu zobrazovania v prípade filmu výtvarníka Zbyňka Baladrána Commodity Catalogue, či fyzikálne vlastnosti plazmy v dystopickom sci-fi dokumente Aleša Zůbka Plasma. Medzi českými si však všimnite aj poetické miniatúry študentiek z Fakulty umenia a designu Ladislava Sutnara v Plzni – napríklad jemná Naléhající myšlenka Anny Huškové, alebo tematicky silný Dělohy a mozky (Hm..fantasy) od výtvarníčky Lucie Rosenfeldové.
Čo považujete za výzvy a vízie jihlavského festivalu v ďalších rokoch?
Základom je zachovať, obrániť a neustále posilňovať niektoré hodnoty, na ktorých festival vyrástol a vybudoval svoj profil, a ktoré sa stále ťažšie obhajujú. Nekompromisné zameranie na samotné dielo, bez ohľadu na to, či ho natočil známy autor alebo zatiaľ neznáma študentka či amatérsky filmár zo vzdialeného teritória. Premýšľavosť ako úplné jadro – ako v témach, tak v tvorivých metódach, estetike. A neustála kritická reflexia: analytické texty, long ready. Texty, ktoré majú možnosť fenomény, filmy a štýl rozoberať a poskytujú možnosť premýšľať nad nimi z rôznych perspektív.
Mám aj jedno negatívne vymedzenie: nepodľahnúť zvodom tendencií, ktoré uplatňujú niektoré profesionalizované prehliadky, napríklad vzťahy s vybranými distribútormi či producentami na úkor sústredenia sa na každé dielo osve.
Rozvíjať a pridávať ďalšie stratégie aktívnej dramaturgie. S tým súvisí aj preskúmavanie dokumentárnosti v rôznych médiách – vo videohrách, vo virtuálnej, rozšírenej či zmiešanej realite, v „bielej kocke“ galérie, inštalácie, interaktívne diela. Dokázať audiovíziu vnímať v jej šírke a neustále prehlbovať interdisciplinárne previazanosti a súvislosti.
Medzi moje ďalšie sny patrí venovať sa prekryvom niektorých polí poznania pravidelne, vracať sa k nim a aktualizovať tie perspektívy – napríklad film a filozofia, film a umelá inteligencia; dokázať reflektovať a zahrnúť umelecký výskum a jeho výstupy i reflexiu metód a poznatkov. A, samozrejme, podporovať rozvoj infraštruktúry nielen pre dokumentárne, ale aj pre experimentálne filmy – nadviazať na Konferenciu fascinácie, ktorá bola šesť rokov pravidelným miestom, kde sa stretávali autori a autorky s distribútormi, producentkami, kurátorkami, dramaturgami z celého sveta.
Aké tendencie súčasného dokumentárneho filmu považujete za najzaujímavejšie (najinšpiratívnejšie)?
Hybridizáciu. V minulosti sa vždy konvencie a výrazové prostriedky či režijné stratégie filmových druhov (teda hraného, dokumentárneho, animovaného a experimentálneho) prestupovali, ale v posledných pätnástich rokoch nastal v tomto smere výrazný trend sebareflexie a toto prelínanie a stretávanie sa sa stalo sofistikovanejším. Odráža to aj vývoj v spoločnosti, komplikovanie reprezentácie reality a jej poznania. Ďalej interdisciplinaritu. Vstup výskumu a vedeckých disciplín do tvorby filmov, kritická reflexia technológií a technických nástrojov. Sebareflexia je dávno používaná tvorivá stratégia, jej počiatky a prvé skúmania nájdeme už v 20. rokoch 20. storočia, zásadný rozvoj a pridávanie nových postupov pozorujeme od 60. rokov, ale vďaka technológiám i dostupnosti možností tvoriť filmy, naberá nové podoby i význam. Jedná sa teda o „starú“ tendenciu, ale účelne a účinne aktualizovanú. Potrebujeme premýšľať nad tým, aké sú nové, ďalšie, iné možnosti reprezentácie reality, ktoré postupy čo umožňujú a čo naopak zakrývajú, a umožniť diváctvu porozumieť tvorivým i technickým stratégiám na základe (akokoľvek tvorivým spôsobom stvárnenej) transparentnosti.
Andrea Slováková je dokumentaristka, kurátorka, pedagogička, nakladateľka. Vyštudovala Mediálne štúdiá na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe, kde obhájila rigoróznu prácu a Filmovú vedu na Filozofickej fakulte UK, kde absolvovala postgraduálne štúdium. Študovala dokumentárnu tvorbu na FAMU a strategický manažmentu na Cambridge Business School. V rokoch 2003 až 2011 pôsobila vo vedení Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava, v posledných rokoch ako riaditeľka pre publikačnú činnosť. Naďalej preň dramaturgicky pripravuje sekciu experimentálnych dokumentov a program inštalácií vo virtuálnej realite. V rokoch 2012 – 2015 pôsobila ako riaditeľka Nakladatelství akademie muzických umění v Prahe. Publikuje texty o filme v rôznych periodikách (napríklad Kino Ikon, Film a doba, Kinečko), bola šéfredaktorkou zborníka textov o dokumente DO a editorsky viedla Dok.revue (príloha týždenníka Respekt). Je autorkou knihy Co je nového ve filmové vědě (2017) a básnickej zbierky Vně (2018). Od roku 2008 pravidelne prednáša dejiny a metódy dokumentárneho a experimentálneho filmu na Masarykovej univerzite v Brne, príležitostne aj na Karlovej univerzite, VŠMU, Univerzite Palackého a na FAMU. Je expertkou českého Štátneho fondu kinematografie a slovenského Audiovizuálneho fondu. Založila vydavateľstvo non-fikčnej literatúry Nová beseda. Natočila napríklad portrét matematika Petra Vopenky, film o mrakoch, esej o dohliadacích mechanizmoch, experimentálny film o českom priemysle alebo filozofický experiment 500 plošín. Od mája 2020 je dekankou FAMU.
