Koncom roka 2018 Izrael prišiel o jedného zo svojich najznámejších spisovateľov a politických mysliteľov: Amosa Oza. Príval uznaní na jeho pamiatku na seba nenechal dlho čakať. Poctu si vyslúžila nielen jeho osobnosť, ale aj dielo a liberálne-sionistické politické názory. Hoci bol ospevovaný takmer ako svätec, najviac ocenenia sa mu dostalo ako „Človeku“ (menš). Ozom sa v tomto texte nebudem zaoberať ani ako súkromnou osobou, ani ako spisovateľom, ale budem sa venovať jeho politickým názorom a ideológii. Preložil som niekoľko úryvkov z jeho prednášky na Telavivskej univerzite z konca roka 2017, v ktorej propaguje svoju útlu knihu Drahí fanatici. Oz tento politický spis nazval „zhrnutím svojho života“, ktorý knižočkou ideologicky uzavrel. Rozpory vlastné liberálnemu sionizmu v nej bijú do očí – a to v hebrejčine, teda v jazyku, ktorý bol Ozovi najvlastnejší.
Oz svoju prednášku otvára propagáciou svojho diela Drahí fanatici. V hebrejčine jej názov znie Šalom Lakanaim, pričom „šalom“ znamená ako pozdrav, tak aj želanie pokoja. Táto podvojnosť (teda aj „Pokoj Vám, fanatici“) sa v anglickom preklade stráca. Názov knihy v hebrejčine je tak aj odkazom na „mierový tábor“, ku ktorému sa Oz hlásil:
Pred pár mesiacmi som vydal knižočku nazvanú „Šalom [sic] fanatikom“, v ktorej som sa pokúsil zhrnúť svoj život. Urobil som to najmä pre svoje vnúčatá. Povedal som im: „váš starý otec bol mnoho rokov súčasťou útočnej formácie: vo verejnom priestore, na protestoch a podobne. Dnes v nej ste vy. Váš starý otec je na strane boja. Pomáha pri zásobovaní a vyzbrojovaní. Táto knižočka bude vašou výzbrojou.“ Vyjadrujem v nej, čo si myslím o najhoršej pliage 21. storočia, nielen tohto veku a nielen tejto krajiny. Hovorím o fanatizme. Tiež tam píšem o tom, čo si myslím o židovstve – nielen ako o náboženstve či národnosti, ale ako o civilizácii, ako o neutíchajúcom a starobylom prúde textov. A tiež v nej uvažujem o izraelskom štáte, o tom, kam smeruje a kam by mohol smerovať, pretože všetko ešte zďaleka nie je uzavreté.
Oz začína s typickou militantnou symbolikou boja vo „vojne za mier“. V izraelskej rétorike sionistického „mierového tábora“ nejde o nič neobvyklé, pretože militarizmus tvorí podstatnú súčasť sionizmu. Takáto rétorika často slúži ako nepriestrelná vesta proti obvineniam z pacifizmu a naivity.
V ďalšej časti Oz zdôrazňuje, že nevyznáva pacifizmus, a začína byť jasné, ako Oz uvažuje o boji za mier a čo si myslí o „palici“ na Palestínčanov a Palestínčanky.
„Proti palici nič nemám… Potrebná je veľká!“
To, čo sa deje medzi nami a Palestínčanmi/Palestínčankami už vyše storočia, považujem za krvácajúcu, zapálenú, infikovanú, hnisajúcu ranu. Tá sa ale nelieči palicou! Nemôžeme na to ísť takto, nemôžeme na ranu udierať palicou, aby sa konečne poučila, že sa má zaceliť a vyliečiť. Proti palici nič nemám; nie som pacifista. Naproti kolegom a kolegyniam z Európy či Severnej Ameriky, ktorí/ktoré so mnou sympatizujú z nesprávnych dôvodov (‘our brother art thou, our brother art thou’, ‘make love not war’ [Oz hovorí v angličtine, pozn. prekl.]), ja som násilie nikdy nepovažoval za krajné zlo. Celý život mám za to, že krajným zlom je agresia. A tú často treba zastaviť silou. Agresivita je matkou všetkého násilia. Preto som nikdy neveril v heslá ako „make love, not war“ [v angličtine], „nastavíme druhé líce“, či „all you need is love“ [v angličtine].
Zhrňme si to – potrebujeme veľkú palicu, ale ranu nevylieči. Aby sme zastavili „agresivitu“, „matku všetkého násilia“, potrebujeme násilie. To naozaj dáva zmysel! Takéto liberálne-sionistické protirečenie pokryteckého „mierového násilia“ je vysvetlením, ako môžu byť brutálni organizátori a organizátorky etnických čistiek, napr. Jicchak Rabin, pripomínaní ako bojovníci a bojovníčky za mier. Étos násilia využívajú ako štít proti desivému riziku, že by ich verejnosť začala vnímať ako pacifistov a pacifistky.
Ako teda pristúpiť k liečbe rany? Podľa Oza empatiou.
„Jazyk liečby“
Oz sa prihovára za jazyk, ktorý by podporoval uzdravenie. Nenavrhuje zahodiť palicu, odporúča ju pevnejšie zovrieť a pritom voliť jemnejšie slová. Ako by to mohlo vyzerať?
Jazyk liečby sa začína jednoduchým príhovorom k oponentke či nepriateľovi: „Viem, ako to bolí, chápem to.“ Nie slovami „máš absolútnu pravdu, moja vina“, nie slovami „nemám nárok na odpustenie, ale mrzí ma, čo som ti urobil“, nie slovami „za všetko sa hanbím“, ale práve týmito jednoduchými slovami, „viem, že to bolí, lebo to bolí aj mňa. Pomôžme si navzájom“. Prosté, jasné slová. Nemusíme pohnúť jediným karavanom v osade, ale musíme povedať tieto slová a povedať ich správne.
To znamená: na jednej strane pevne zvierať veľkú palicu, na druhej strane hovoriť jazykom „liečby“. Nič pritom netreba vykonať: ani len presťahovať jedinú osadu, ani len pohnúť jediným karavanom. Všetci sme predsa zranení/zranené a sme si viac-menej kvit – kolonizátori a kolonizátorky s kolonizovanými.
Dvojštátne riešenie
Dvojštátne riešenie je (alebo bolo) ústrednou, definičnou témou izraelskej ľavice a tiež globálne prijímaným východiskom z konfliktu. „Židovský štát“ by v tomto zmysle mohol byť „demokratický“, pretože by mal židovskú väčšinu. Výpovedné sú slová Amosa Oza:
Ak čím skôr nevzniknú dva štáty, bude len jeden. A ak bude len jeden, nebude to štát dvoch národností, pretože také čudo neexistuje. Skôr či neskôr to bude arabský štát – od mora až po rieku Jordán. Buď s prechodnou fázou diktatúry Židov a Židoviek nad Arabmi a Arabkami a ďalšími nepriateľmi, alebo bez nej. Buď s prechodnou fázou nepredstaviteľného násilia a potokov krvi, alebo bez nej. Buď s prechodnou fázou apartheidu alebo bez nej. Nech sa stane čokoľvek, ak nevzniknú dva štáty, bude tu len jeden, a to arabský: od mora až k púšti. Aby bolo jasné – s Arabmi a Arabkami nemám problém. Neprekáža mi s nimi žiť. Ide len o jedno: nechcem byť menšinou. Ani medzi Arabmi či Arabkami, ani nikde inde.
V tomto úryvku Oz čiastočne pripomína bývalého amerického ministra zahraničných vecí Johna Kerryho, ktorý vo svojom poslednom veľkom prejave v úrade na tému mieru na Blízkom východe zdôraznil dvojštátne riešenie ako „to, za čím stojíme: budúcnosť Izraela ako židovského a demokratického štátu“. Pripomenul aj „základnú skutočnosť: ak prijmeme možnosť jedného štátu, Izrael môže byť buď židovský, alebo demokratický – oboje nie je možné – a v mieri možné ani nikdy nebude.“ Kerry odmietal jednoštátne riešenie (aj navzdory rastúcej podpore preň z oboch strán) a svoj postoj podporoval strašením vojnou bez východiska. Oz sa „demokratickosťou“ nezaoberá; len nechce byť súčasťou menšiny. Nejde pritom o nevinné či náhodné opomenutie – ide o podstatu veci. „Demokratická“ stránka „židovského a demokratického“ štátu neznamená a nikdy neznamenala skutočnú demokraciu. Vzťahuje sa na židovskú väčšinu. Vďaka nej by Židia mohli vládnuť palestínskej menšine a navonok demokraticky rozhodovať o tom, ako ju mať pod kontrolou. Akademik Richard Falk a akademička Virginia Tilley vo svojej správe pre OSN o izraelskom apartheide z r. 2017 nazvali tento prístup „rasovou demokraciou“: „Ako v každej rasovej demokracii, väčšina ponecháva v platnosti demokratické princípy – demokratické voľby či právny štát –, ale bez rizika, že by ohrozili hegemóniu dominantnej rasovej skupiny.“
Oz skrátka nechce byť menšinou a medzitým žije v „krajine-nekrajine“ – Izrael je zatiaľ akousi demokraciou a raz by sa skutočne mohol dostať do „prechodnej fázy apartheidu“, ale ešte sa to nedeje. Pripomeňme si, ako vôbec v Izraeli židovská väčšina vznikla: etnickými čistkami Palestínčanov a Palestínčaniek. Nechajme prehovoriť izraelského historika Bennyho Morrisa (tiež „ľavičiara“): „Odsuny boli pre sionizmus nevyhnutné a inherentné: sionizmu šlo o transformáciu ‚arabskej‘ krajiny na židovský štát, pričom tento by nemohol vzniknúť bez masívneho vysídľovania arabských obyvateľov a obyvateliek“. Oz tvrdí, že „s Arabmi a Arabkami nemá problém“, ale len za podmienky, že sa podieľa na vláde nad nimi, nie naopak. Oz sa, podobne ako celá izraelská sionistická ľavica, nevracia k nakbe ako východiskovému bodu problémov. Zaň je v týchto kruhoch považovaný rok 1967.
Oz palestínskemu utečencovi: „Si chorý.“
Vo svojej prednáške sa Oz venuje problému palestínskeho utečenectva, ktorý je priamo spätý s nakbou roku 1948. Tú sionistická ľavica popiera. Tento odmietavý postoj Oz demonštruje na príbehu skutočného stretnutia. Oz si spomína, ako v Paríži narazil na istého „palestínskeho intelektuála“. Nevybavuje si jeho meno, ale vie, že bol prednášajúcim na katedre spoločenských vied akejsi univerzity a že v tom čase mal okolo tridsať rokov. Oz cituje prvú vetu, ktorou sa mu Palestínčan predstavil: „Som z Lifty [obec na predmestí Jeruzalema, etnické čistky ju vyľudnili v r. 1948, pozn. autora].“ „Bolo mi to trochu divné,“ vraví Oz v prednáške, „ako mohol byť tridsaťročný muž z Lifty? Ruiny tej obce si dobre pamätám – náš rodičovský dom v Kerem Avraham bol odtiaľ okolo poldruha kilometra.“
Palestínčan Ozovi povedal, že sa chce do Lifty vrátiť. Tvrdil, že mu je jedno, kto vládne Palestíne, nemá záujem o vysťahovanie Židov a Židoviek a ani o pomstu; jednoducho chce žiť v dome svojich predkov v Lifte. Na stenách jeho vtedajšej kancelárie a domu viseli fotografie toho domu na jeruzalemskom predmestí.
Oz muža v rozprávaní prerušil: „Prepáčte, ale boli ste tam vôbec niekedy?“ Palestínčan odvetil, že nie, Liftu pozná len z fotografií. Jeho rodinu odtiaľ vyhnali. Oz podľa vlastných slov poznamenal, že „nezáleží na tom, či šlo o vysídlenie alebo útek.“ A Palestínčan dôrazne kontroval: „Viete, kým sa nevrátim do domu svojich rodičov v Lifte, pokoj ani mier mať nebudete.“
Oz si povzdychne a posmešným tónom hovorí, že naňho táto konverzácia „veľmi zapôsobila, pretože ten muž svoj dom v Lifte nikdy nevidel.“ Následne dodáva, že nad tým chvíľu premýšľal a potom sa na muža obrátil: „Viete, ten váš dom v Lifte nikdy nedostanete [späť] – a to nie kvôli sionistom a sionistkám.“ Palestínčan sa podivil: „Prečo?“ a Oz pokračoval: „Povedzte, chcete v tom dome skutočne žiť? Opustíte svoje zázemie v Paríži?“ Muž na to: „V žiadnom prípade. Chcem tam chodiť na leto, sadnúť si pod vinič a figovníky, počúvať zurčiaci prameň a zvončeky kôz pasúcich sa na kopci. Nič viac.“ Oz mužovi odvetil, že do domu by sa nemohol vrátiť ani v prípade, že by bol schválený reštitučný zákon, pretože v čase odsunu mala obec okolo tisícky obyvateľov, a ak by sa teraz všetci vrátili, toto číslo by poskočilo na pätnásť až dvadsať tisíc. Dôsledky? „Výšková výstavba, prinajmenšom jedna lekáreň, dva či tri supermarkety, pouličné osvetlenie, vážne problémy s parkovaním…“ Podľa Oza by tak muž nepočul „ani kozy, ani potok“. A nazve ho chorým.
Etnicky príznačná diagnóza
Ste chorý, vravím tomu mužovi. A zistil som, čo ho trápi. Kto máte medicínske či zdravotnícke vzdelanie, píšte si: vašou chorobou je reštituóza. V priestore hľadáte to, čo ste stratili v čase.
Oz Palestínčana pre cnenie za Liftou neodsudzuje. Navrhuje mu, aby sa z toho jednoducho vypísal:
Ak vám Lifta tak veľmi chýba, napíšte o tom. Natočte film. Vymyslite divadelnú hru. Pustite sa do výskumu… Smútite za detstvom? To je pochopiteľné, ale akonáhle sa pre svoju detskú nostalgiu začnete správať ako päťročný [Oz tu doslova kričí, pozn. autora], potrebujete hospitalizáciu!
Túžbu palestínskeho muža vrátiť sa, čo je, mimochodom, medzinárodne garantované ľudské právo, Oz prezentuje ako detinskú vyšinutosť.
„Ale čo sionizmus… Nie je aj ten jednou veľkou reštituózou?“ pýta sa zamyslene Oz. A aj si odpovedá:
Nie je. Teda svojím spôsobom, veľmi obmedzene – ale skôr nie… Nie celkom – reštituóza na ňom nie je tým hlavným.
Oz považuje sionistický prvok „reštituózy“ len za „prostriedok získavania si ľudí“. Kým v prednáške opakovane prízvukuje (niekedy pri tom zvyšujúc hlas), že hlavný pôvodca a činiteľ sionizmu nie je romantická „reštituóza“, ale skôr ozajstné prenasledovanie, Oz sa ani jediný raz nepristaví pri prenasledovaní Palestínčanov a Palestínčaniek. Element, ktorý je ústredný pre obhajobu sionizmu, v Ozovom vykreslení palestínskej situácie a kolektívnej psychiky celkom absentuje. Toto narcistické popieranie je nanešťastie taktiež jednou z hlavných čŕt sionizmu, pravicového aj ľavicového. Oz síce vyjadruje isté „pochopenie“ pre postavenie Palestínčanov a Palestínčaniek ako obetí – preto odporúča písanie kníh a divadelných hier –, ale považuje ho za jednoducho neporovnateľné s „naším“ utrpením, ktorým ospravedlňujeme náš „návrat“ – nie po sedemdesiatich rokoch, ale po dvoch tisícročiach. „Naše“ utrpenie je skrátka väčšie než to „ich“ a netlmí ho ani priestor, ani čas.
Prikrášľovanie euro-židovského rasizmu voči arabským Židom
Zhruba uprostred svojej prednášky Oz pripomína krivdy, ktoré sa udiali neeurópskym Židom a Židovkám pri zrode Izraela. Hovorí o blízkovýchodných a maghrebských Židoch a Židovkách (v Izraeli známi ako Mizrachim), zavlečených do tranzitných táborov:
Krivdy na nich boli do neba volajúce. Nevzišli z nevraživosti, ale (a hovorím to v zátvorkách) z juvenilnej túžby 19. storočia vytvoriť nového človeka. Nového Žida, novú Židovku. Ale snažiť sa utvoriť nového človeka je chybou, nikdy to neskúšajte. Ak sa o to niekto pokúsi, dopadne to veľmi zle. V tom lepšom prípade, ktorým je ten náš, to skončí urážkou niekoľkých generácií. ‚Z vynikajúceho ľudského potenciálu vyťažíme nového človeka.‘ V horšom prípade podobné snahy končia potokmi krvi.
Podľa postoja európskeho establišmentu voči arabským Židom a Židovkám pri vzniku Izraela sa však nezdá, že by šlo o „vynikajúci potenciál“, ako tvrdí Oz. Lídri a líderky novozaloženého Izraela vnímali Mizrachim ako ľudí nižšej kategórie, ktorých prinajlepšom možno „odarabizovať“.
K „do neba volajúcim krivdám“ euro-židovského izraelského establišmentu patrilo aj miznutie detí. Išlo o stovky detí, najmä jemenských novorodencov a batoliat. Systematicky ich oddeľovali od rodičov, ktorým často oznámili, že ich dieťa umrelo, ale neumožnili im vidieť jeho hrob. Niektoré z detí boli dokonca predané americkým židovským párom s prísľubom, že peniaze z transakcie sa použijú na budovanie novovzniknutého štátu.
Takúto politiku nazývame genocída. Nie je „juvenilná“. Predstavme si, že by sme Ozovu terminológiu použili na nacistov a nacistky. Nie, neboli zlí, len ich hnala táto juvenilná túžba 19. storočia vytvoriť „nového človeka“… Oz vníma „náš prípad“ ako „lepší prípad“. Nevidí ho ako súčasť koloniálnej paradigmy so silnými európskymi, orientalistickými a rasistickými črtami. Ak by sa na vec pozrel takto celostne, pochopil by, že „náš prípad“ nie je vôbec v ničom dobrý. Vyústil do etnických čistiek a apartheidu. Palestínčanom a Palestínčankám však v Ozovom svetonázore zjavne ostáva len okrajová pozícia.
Oz netuší, čo sionizmus v skutočnosti je
Koncom prednášky Oz odhaľuje vlastné protirečenia týkajúce sa hlavného zmyslu sionistického projektu. Hoci už skôr povedal, že šlo o oslobodenie sa spod prenasledovania, odrazu tápa, čo bolo skutočným zmyslom tejto ideológie. Popisuje rôzne chápania sionizmu, až napokon dochádza k zhrňujúcemu záveru:
Čím teda sionizmus naozaj bol? Na to nedokážem odpovedať, azda s výnimkou jedného: ide o uznanie, že iného miesta pre nás niet. Akýkoľvek bol ten hlavný plán, z ktorého sionizmus vyplynul alebo ktorého bol súčasťou, akýkoľvek môže mať „reštituóza“ dôvod – od Stalinovho marxizmu po Mussoliniho fašizmus, vrátane všetkého medzi tým… všetci [sionisti a sionistky, pozn. autora] sa zhodli, že akákoľvek už ich vízia bude, musí sa realizovať práve tu. Nikde inde by sme nemali šancu…
A čím bude sionizmus v budúcnosti? Netuším. Nie som prorokom. Ale tiež by som to chcel vedieť.
Tak si to zhrňme: na tom, akú politiku presadzujeme, vlastne nezáleží. Bárs by to bol aj fašizmus. Oz by asi preferoval čosi iné, ale najdôležitejšie je, že „sme tu“. Fyzická prítomnosť, územné prežitie a nadradenosť židovského kolektívu sú cieľmi samými o sebe. A ako také prebíjajú akékoľvek iné ideologické záležitosti.
Sionizmus je fanatickou ideológiou. Je to ideológia osadníckeho kolonializmu založená na etnických čistkách. Ako zostrojiť štvorec liberalizmu kvadratúrou kruhu likvidácie? To chce čarodejníka. Dobrého rozprávača, ktorý dokáže urobiť z neznesiteľnej reality zaujímavý príbeh a dokáže ho predať.
S Amosom Ozom Izrael stratil jedného z najlepších propagandistov histórie, čarodejníka slov, ktorý guľky menil na kvetiny a konšpiračné teórie na realitu, človeka, ktorý urobil osadnícky kolonializmus „morálnym“. Taký bol Oz: čarodejník liberálne-sionistického fanatizmu.
Autor je huslista a dirigent vokálno-inštrumentálneho ansámblu Copenhagen Soloists. Publikuje na portáli Mondoweiss.net. Narodil sa v Izraeli v židovskej rodine, žije v Dánsku. Rozhodol sa opustiť cestu sionizmu vydláždenú žltými tehlami.
Článok vyšiel v januári 2019 pod názvom Amos Oz was the wizard of liberal-Zionist zealotry na portáli Mondoweiss.net
Autorizovanú skrátenú verziu z angličtiny preložil Martin Makara
