Reportáž z „dôchodcovskej“ jogy v Brne
Moderná doba ponúka množstvo spôsobov, ako kultivovať ľudské telo a ducha. Krátko po Nežnej revolúcii sme aj na území Slovenska a Česka zažili obdobie zvýšeného záujmu o jogu. Kým prvá vlna súvisela do veľkej miery s túžbou po poznaní toho, čo komunisti zakázali, v súčasnosti sa joga stala (aj keď nie bezvýhradne) protistresovou aktivitou ľudí v produktívnom veku. A pretože práve táto vrstva dominuje spoločnosti, pomerne málo sa akcentuje fakt, že jogu cvičia aj starší ľudia v skupinách pre dôchodcov. Ako joga pomáha seniorom a v čom im môže skvalitniť život?
Středisko volného času Lužánky by asi málokto tipoval na miesto s vysokou koncentráciou jogínov a jogíniek. Deti v ňom trávia svoj voľný čas kreslením či tancovaním a rodičia vysedávajú na stoličkách spolu s mladšími súrodencami. Keď ale človek zíde v ľavom krídle budovy dole schodmi, tak ho kroky dovedú do „ášramu“. V malom a útulnom priestore so zeleným kobercom a obrázkami indických božstiev sa každý deň cvičí joga. Jedným z miestnych cvičiteľov je František, ktorého jadro skupiny tvoria práve ľudia po päťdesiatpäťke. Vďaka jednej kamarátke z vysokej školy som začal pred štyrmi rokmi navštevovať Františkove lekcie jogy aj ja a v súčasnosti som v tejto skupine jediný jogín pod štyridsať rokov.
Na jeho hodinách získava človek hneď po príchode pocit, že sa ocitol na mieste zrazu starých známych. Panie medzi sebou veselo švitoria na tému vnúčeniec, lekárov či záhradiek. František sa žoviálne zapája do rozhovorov a radí, ako zdravo jesť a žiť. Už len prostredie plné smejúcich sa dôchodcov človeka ľahko uvoľní a prenáša do iného sveta, v ktorom výkon nie je hlavným kritériom života.
Joga by mala byť jemná ako balet
Z charizmatického bielovlasého pána po sedemdesiatke s neodmysliteľným brnianskym prízvukom vyžaruje na hodinách jogy ťažko opísateľný pokoj. „Jogu som začal cvičiť v roku 1984 alebo 1985. Skončil som s pravidelným hraním futbalu a basketbalu. Mal som potrebu sa hýbať, do krčmy ma to neťahalo.“ Pôvodným zamestnaním bol František servisným mechanikom plynových zariadení a celý život trávil medzi ľuďmi. Aj vďaka učeniu jogy s nimi nestráca kontakt. Už v roku 1989 si František urobil na naliehanie svojej školiteľky kurz inštruktora jogy a odvtedy cvičí. „Pre mňa joga znamená udržiavanie si vzťahu s telom a snažím sa lásku k pohybu vštepiť svojim cvičencom.“ V súčasnosti Františka ako lektora môžeme stretnúť vo viacerých priestoroch v Brne. Jeho lekcie navštevujú v drvivej väčšine ženy a veľkú časť z nich tvoria dôchodkyne. „Skupinu v SVČ Lužánky považujem za úžasnú, pretože tam sú tí cvičenci starší ako ja. To ma fascinuje. Poznáme sa dlho a stále sú tam. Mám z nich radosť.“ Ako dlhoročného lektora jogy som sa Františka opýtal na to, ako vníma rozdiely medzi cvičencami v produktívnom a neproduktívnom veku. „Nerozlišujem medzi staršími alebo mladšími ľuďmi. V minulosti áno, delil som skupiny podľa veku. Ale potom sa ľudia urazili. Ale paradoxne mladší nezvládali niektoré ásany a starší áno. Cvičíme, čo zvládneme odcvičiť, a vravím, že nemáme ísť do napätia a že sa máme sústrediť na dych a do ásany sa ,položiť‘.“ František ďalej vníma skupinové cvičenie jogy ako veľký prínos pre život starších ľudí. „Seniori bývajú samotári, deti za nimi často nemusia chodiť. Na joge nachádzajú odvahu sa hýbať a stretávajú sa s priateľmi.”
Já su láska, já su vesmír, já su dech
Cvičenie sa každý týždeň podobá tomu predchádzajúcemu ako vajce vajcu. V zásade sa cvičí stále to isté s drobnými obmenami. Na úvod sa ozvú tóny reprodukovanej mystickej hudby ako z dokumentov o českom mystikovi Eduardovi Tomášovi. Cvičenci sa vystrú na karimatky a dýchajú plným jogovým dychom. Prvá polhodina sa nesie v znamení jemného naťahovania v ľahu. Prvú fázu cvičenia mnohokrát zakončí „chechtoun“ – váľanie sudov z pravého boku na ľavý sprevádzaného smiechom dvadsiatich dôchodkýň. V druhej časti hodiny sa skupina posadí a s rovným chrbtom sa cvičia svaly brucha a oblasť panvy. František kladie dôraz na uvoľnenie sa cez dych. Výkon nie je dôležitý – ide o teplý, hrejivý pocit z cvičenia. A čo nám nejde odcvičiť teraz, tak to pôjde v budúcich životoch. Posledná tretina hodiny býva často venovaná energicko-pohybovým cvičeniam ako malé taiči či osem brokátov. Tesne pred koncom prichádza zlatý klinec programu v podobe populárneho „tigríka“ – relaxácie v ľahu s hlavou položenou na líci a ohnutou nohou v kolene a rukou v lakti na pravej a potom ľavej strane. Po skončení hodiny sa cvičenci pomaly rozídu domov v družných rozhovoroch medzi sebou. Preto nebol po jednej hodine žiaden problém dohodnúť si rozhovory s tromi pravidelnými návštevníkmi Františkových hodín.
My na jogu chodíme už 24 rokov…
Sedemdesiatosemroční Josef a Jana bývajú v svojpomocne stavanom paneláku zo šesťdesiatych rokov. Počas návštevy v ich starosvetsky zariadenom dvojizbovom byte ma bohato hostili a zoširoka sa rozrozprávali o všetkom možnom vrátane jogy. „Išla som do dôchodku a našla som leták na cvičenie jogy, a tak sme prišli do SVČ Lužánky. Privítala nás Míla, vedúca skupiny pred Františkom, a hneď po príchode nám povedala – tu si ľahnete a cvičte. Tak sme si v 1994 ľahli na karimatky a odvtedy tam chodíme každý štvrtok.“ Z rozhovoru bolo cítiť, že si Mílu aj Františka veľmi vážia. Ešte pred šiestimi rokmi sa títo dvaja cvičitelia na hodinách striedali, v súčasnosti kvôli Míliným zdravotným problémom cvičí hlavne František. Jana a Josef sa považujú za súčasť jadra skupiny a zásobili ma množstvom príbehov z dejín skupiny. Napríklad počas pokusu vedenia sekcie jogy o zmenu starých cvičiteľov za nových demonštratívne „babky“ necvičili a vybojovali si zotrvanie Františka s Mílou. Rovnako mi rozprávali aj o tom, že v minulosti do skupiny chodilo omnoho viac mladých ľudí. Skupina a jej jadro postupne zostarli a v dôchodcovskej zostave sa zastabilizovali pred tromi rokmi, čo súvisí aj s časom hodiny, ktorá vyhovuje najmä nepracujúcim.
Pravidelné cvičenie im podľa ich slov skvalitnilo život. „Bez opakovaných aktivít ako joga by sme sedeli pri okne a čučali von. Vďaka cvičeniu sme omladli a pravidelne sa hýbeme. Nepripúšťame si starobu, a to nám na dvere klope osemdesiatka. Nás joga učí neustrnúť, že ja som stará, že to nezvládnem. Nie, kým to pôjde pomaly, tak to stále ide. Nezvládnem to dnes, ale zajtra.“ Rovnako oceňujú priateľský a podporujúci kolektív cvičencov, do ktorého sa radi vracajú. Dokonca pre nich ako katolíkov nepredstavuje problém „nasávať“ múdro východnej mystiky. „To sa nebije spolu… Boh je len jeden. Či to platí pre kresťanov, či moslimov.“
Ja som ateistka, ale to neznamená, že nemám pri posteli Budhu
Kým manželia Josef a Jana reprezentovali skupiny dlhoročných jogínov, tak Božena predstavuje príklad dôchodkyne, ktorá si našla cestu k joge v posledných rokoch. Robustná sedemdesiatnička srší v rozhovore v kaviarni dobrou energiou a životným elánom. „K Františkovi ma doviedla operácia srdca. Mne vraveli, že sa mám šetriť, čo mi nesedelo, pretože som celý život lietala s poštou. Síce mi jogu neodporúčali po operácii, ale prišla som za Františkom a vďaka cvičeniu som sa začala cítiť čoraz lepšie.“ Pre Boženu nie je František prvou skúsenosťou s jogou. Prvýkrát sa k nej dostala ešte ako dvadsaťročná na škole, avšak po svadbe na cvičenie prestal byť čas. V súčasnosti Božene joga pomáha okrem zdravia v psychickej rovine. „Ja som sa upokojila, nerozčuľujem sa. A na staré kolená som si zobrala za svoje, že nemám súdiť druhého… Pri joge si človek uvedomí, že je starý, ale hlava to necíti. Pomocou jogy sa v sebe snažím zladiť moje očakávania o výkone a realitu.“ Božena taktiež upriamila pozornosť na fakt, prečo niektorí starší ľudia vyhľadávajú pri joge podobne vekovo ladené skupiny. „Medzi mladými by sa mi necvičilo dobre, pretože tí odcvičia viac. Viem, že keď niečo nedám, tak mnoho ľudí v miestnosti je na tom podobne. Ako skupina držíme spolu a neodsudzujeme sa.“
Večná mladosť?
Pre mňa ako mladého človeka predstavuje návšteva lekcií jogy plnej starších ľudí vítaný doplnok pri vytváraní si názoru na tému starnutia. Aj keď to neplatí bezvýhradne, pre väčšinu ľudí medzi dvadsiatkou a tridsiatkou ich dedkovia, babky a prarodičia tvoria jadro starých ľudí, s ktorými sa pravidelne stretávajú. Joga s Františkom mi priniesla nové kamarátstva a určitý druh nadhľadu, ktorý mi umožnil vidieť starých ľudí nielen ako úctyhodných predkov, ale ako obyčajných ľudí, ako som aj ja. Rovnako ako ktokoľvek iný túžia dôchodcovia po šťastnom živote, zdraví a kamarátoch. Joga im v tom môže pomáhať. Preto je viac než pravdepodobné, že podobne ako sa to stalo Františkovej skupine jogínov v Lužánkach, tak aj dnešné skupiny cvičiacich v produktívnom veku postupne zostarnú a bude pribúdať skupín ľudí hľadajúcich rovnováhu medzi starým telom a aktívnou mysľou.
Autor je doktorandom religionistiky na MU v Brne
