2019 01 NezostarnešAktivistický KapitálV babkovských bombarďákoch: Úvahy babky aktivistky

Avatar Peggy Edwards9. januára 2019161

Odjakživa som bola aktivistkou. Vychovala ma mamka feministka a príbehy o mojej babke sufražetke. Narodila som sa v roku 1948. Ako biela žena zo strednej triedy, ktorá dosiahla dospelosť v šesťdesiatych rokoch v Kanade, patrím k prvej generácii žien s úplným prístupom k vyššiemu vzdelaniu, spoľahlivej antikoncepcii a s príležitosťou venovať sa rodine a zároveň pracovať mimo domu. Vyrastala som spolu s hnutím za mier a ženským hnutím, bojovala som za spoločenskú spravodlivosť a rovnosť.

 

Keď sa mi narodilo prvé vnúča, mala som iba štyridsať rokov. Tešila som sa, bola som nervózna… a nasratá na to, ako sa zaobchádzalo s mojou dcérou. Od roku 1971, keď som ju porodila, sa situácia zmenila. Vtedy sa matky automaticky holili, klystírovali, napchávali liekmi, nastrihávali a vzťahovali sa na ne prísne nemocničné pravidlá – pri pôrode nemohli byť manželia či iné sprevádzajúce osoby, bábätká boli oddelené od matiek, teda okrem času na dojčenie. Zhruba o dvadsať rokov, v roku 1990, však rodičky ešte stále silno medikalizovali. Moju dcéru napriek zdravému tehotenstvu považovali za „vysoko rizikovú“, lebo mala len devätnásť rokov. Dovolili mi byť s ňou, ale mala na sebe toľko monitorovacích káblikov, že sa nemohla postaviť z postele. Vrtké sestričky kmitali hore-dole, monitorovali ju, skúmali jej vagínu, no o priebehu ju sotva informovali. Bolo to nepríjemné, dlhé čakanie v sterilnej nemocničnej provizórnej „izbe“ za závesom, až kým jej nepovedali, že je čas, a neodviezli ju na pôrodnú sálu. Razom sa ma zmocnili predošlé obavy ohľadom práva žien na kontrolu svojho pohlavného a reprodukčného zdravia a práva užiť si svoj pôrod v milujúcom prostredí.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *