V babkovských bombarďákoch: Úvahy babky aktivistky

Peggy Edwards9. januára 20191000

Odjakživa som bola aktivistkou. Vychovala ma mamka feministka a príbehy o mojej babke sufražetke. Narodila som sa v roku 1948. Ako biela žena zo strednej triedy, ktorá dosiahla dospelosť v šesťdesiatych rokoch v Kanade, patrím k prvej generácii žien s úplným prístupom k vyššiemu vzdelaniu, spoľahlivej antikoncepcii a s príležitosťou venovať sa rodine a zároveň pracovať mimo domu. Vyrastala som spolu s hnutím za mier a ženským hnutím, bojovala som za spoločenskú spravodlivosť a rovnosť.

Keď sa mi narodilo prvé vnúča, mala som iba štyridsať rokov. Tešila som sa, bola som nervózna… a nasratá na to, ako sa zaobchádzalo s mojou dcérou. Od roku 1971, keď som ju porodila, sa situácia zmenila. Vtedy sa matky automaticky holili, klystírovali, napchávali liekmi, nastrihávali a vzťahovali sa na ne prísne nemocničné pravidlá – pri pôrode nemohli byť manželia či iné sprevádzajúce osoby, bábätká boli oddelené od matiek, teda okrem času na dojčenie. Zhruba o dvadsať rokov, v roku 1990, však rodičky ešte stále silno medikalizovali. Moju dcéru napriek zdravému tehotenstvu považovali za „vysoko rizikovú“, lebo mala len devätnásť rokov. Dovolili mi byť s ňou, ale mala na sebe toľko monitorovacích káblikov, že sa nemohla postaviť z postele. Vrtké sestričky kmitali hore-dole, monitorovali ju, skúmali jej vagínu, no o priebehu ju sotva informovali. Bolo to nepríjemné, dlhé čakanie v sterilnej nemocničnej provizórnej „izbe“ za závesom, až kým jej nepovedali, že je čas, a neodviezli ju na pôrodnú sálu. Razom sa ma zmocnili predošlé obavy ohľadom práva žien na kontrolu svojho pohlavného a reprodukčného zdravia a práva užiť si svoj pôrod v milujúcom prostredí.

Mamičku s bábätkom umyli a uložili. Zobrala som si malého Bena do náruče a vtedy sa rozplynula všetka moja frustrácia z toho, ako prebiehal pôrod. Zaliala ma neopísateľná radosť a láska voči tomuto novonarodenému zázraku života. Pocity údivu a blaženosti ma neopúšťali ani pri každom ďalšom narodenom vnúčati a piatich pravnúčatách, ani po tom, čo do našej rodiny pribudlo niekoľko nevlastných vnúčat.

V roku 2006, keď už som bola jedenásťnásobnou starou mamou, som s mojou kamarátkou Mary Jane Sternovou napísala knihu o tom, ako byť starým rodičom. Volala sa Intentional Grandparenting: A Boomers’ Guide (Vedomé starorodičovstvo: Sprievodca pre baby boomerov). Vedeli sme, že starorodičovstvo má obrovský potenciál priniesť do našich životov a životov našich dospelých detí či vnúčat nový rozmer. Taktiež mi umožnilo myslieť a reagovať na lokálne či globálne záležitosti, ktoré ma trápili v súvislosti so starnutím, starorodičovstvom a nastupujúcimi generáciami. Roky praxe s výchovou detí a to, že sme videli, ako sa naši rodičia stávajú starými rodičmi, nás nabádali k tomu, aby sme sa cieľavedomo chopili tejto novej, napínavej životnej úlohy.

Na to, aby ste sa stali starou mamou, podľa mňa nepotrebujete byť biologickým starým rodičom. Existuje komunita starších žien – tiet, priateliek, nevlastných rodičiek a iných –, ktoré sa stávajú náhradnými starými mamami. Hoci je každé dieťa jedinečné a skúsenosti každej jednej ženy v úlohe starej rodičky sú odlišné, „babky“ spája jedno puto – láska k nasledujúcej generácii a želanie urobiť z tohto sveta také miesto, v ktorom sa deťom bude dobre rásť.

Toho istého roku som sa v Toronte zúčastnila zhromaždenia (organizovala ho Nadácia Stephena Lewisa), na ktorom sa v predvečer Svetovej konferencie venovanej AIDS stretla stovka starých mám z Afriky a dvesto starých mám z Kanady. Vypočuli sme si ich príbehy – o tom, ako pochovávajú svoje dospelé deti a ako vychovávajú svoje vnúčatá a ďalších ohrozených mladých, z ktorých AIDS urobilo siroty. Videli sme ich nezlomnosť a silu v situácii krízy a nedostatočnej pomoci. Spolu sme sa smiali, tancovali a plakali.

Mala som pocit, že ma s týmito odvážnymi ženami zo subsaharskej Afriky niečo spája, aj keď som si uvedomovala neuveriteľné rozdiely. Ich situácia ma mrzela a rozhorčovala. Keď sme sa rozlúčili, vedela som, že nedokážem len tak nečinne sedieť.

Vrátila som sa do Ottawy a s Mary Jane sme iniciovali dobrovoľnícku skupinu s názvom Babky jedného sveta (One World Grannies). Úlohou našej skupiny, spolu so stovkami ďalších skupín po celej Kanade v rámci kampane Staré mamy starým mamám (Grandmothers to Grandmothers Campaign), je pomáhať a vyjadrovať solidaritu babkám z Afriky. Pôsobenie v tejto skupine mi prinieslo rozsiahlu sieť milovaných priateliek a sociálnu podporu, ktorú si v tomto životnom štádiu veľmi cením a potrebujem. Vďaka tejto skupine viem lepšie ohodnotiť silu komunitného hnutia, ktoré vyrastá zdola.

Keď sme zakladali babičkovské skupiny, vedela som, že na to, aby sme dosiahli systémovú, politickú zmenu, potrebujeme začať zastávať svoje záujmy na celoštátnej úrovni. Preto sme vytvorili Národný podporný výbor, ktorý sa postupne stal samostatnou organizáciou s názvom Sieť na podporu starých mám (GRAN). Tam sme sa s inými ženami utvrdili v tom, že ako staršie ženy máme skúsenosti, schopnosti, strategické myslenie a výdrž na to, aby sme boli ozaj dobrými obhajkyňami. Sieť GRAN sa stala dôveryhodným partnerom ostatných organizácií, ktoré presadzujú spoločenskú spravodlivosť a sú spoľahlivým hlasom aj v parlamente. Spochybňujeme stereotypy vykresľujúce postaršie ženy ako pasívne, neviditeľné aktérky bez akéhokoľvek vplyvu.

A čo to pre mňa ako aktivistku znamená, že som babka a starnem?

Po prvé, už nie som pracujúca matka, takže mám viac času na to, aby som zdieľala svoje poznatky a hodnoty, aby som načúvala a aby som presadzovala záujmy, v ktoré verím. Je mi omnoho viac jedno, čo si o mne myslia druhí. Môžem povedať, čo len chcem… a aj to hovorím.

Po druhé, vďaka tomu s ešte väčším odhodlaním pristupujem k medzigeneračným záležitostiam a k tomu, aká dôležitá je spravodlivosť a rovnosť pre mladých i starých. Ešte naliehavejšie si uvedomujem, že potrebujeme koncepčné riešenia a programy, ktoré by sa starali o blahobyt ohrozených rodín všetkého druhu.

Po tretie, vďaka tomu lepšie rozumiem, koľké ženy sa pasujú s dvojitou diskrimináciou – ageizmu a sexizmu – a zároveň ma to vedie k úvahám, ako sa toto riziko zväčšuje, keď sa k nemu pridáva rasizmus, ableizmus, chudoba a homofóbia. S ešte väčším odhodlaním sa vrhám do boja s diskrimináciou, snažím sa pomáhať a obhajovať ľudské práva všetkých starších ľudí.

A nakoniec, moje vnúčatá ma inšpirujú a zažívam s nimi veľa vtipných momentov.

Spomínam si, že sa raz vnučka neveriacky prizerala, ako si obliekam svoje babkovské bombarďáky, a spýtala sa: „Babka, prečo máš takú veľkú spodnú bielizeň?“ Zasmiala som sa a došlo mi, že dovtedy videla len tangáče svojej mamy. Starnutie ma oslobodilo od spoločensky podmienenej posadnutosti chudosťou a pripomenulo mi, že akceptácia tela a práva žien na telesnú integritu sú dodnes pálčivými témami.

S iným vnukom sme zas pochodovali na demonštrácii k parlamentu s výzvou, aby Kanada zaplatila svoj podiel na medzinárodnom rozvoji a prítomnosti dostupných liekov. Jednému z demonštrujúcich povedal: „Neviem si predstaviť, že by som sa musel pozerať na zomierajúcich rodičov. Ani to, že by som nemohol ísť do školy alebo že by som nemal čo jesť. Nie je to správne.“ Práve vtedy som pochopila, aké dôležité je zapájať mladých do našej aktivistickej činnosti, vážiť si ich vklad.

Ako stará mama a starnúca osoba objavujem nové spôsoby bytia. Vďaka tomu lepšie vidím, ako sa medzi sebou moje hodnoty, nadšenie, prednosti i slabosti prepájajú a ako sú niekedy v rozpore. No asi najdôležitejšie je to, že môžem zdieľať moje nadšenie ako s inými starnúcimi aktivistkami a aktivistami, tak aj s mladšou generáciou. Mojimi vnúčatami.

Autorka je spisovateľka a konzultantka zdravotnej osvety na dôchodku, ktorá pôsobí v Ottawe. Pracovala pre Health Canada, Kanadskú asociáciu verejného zdravotníctva a Svetovú zdravotnícku organizáciu, je spoluautorkou troch bestsellerov o zdravom starnutí a starorodičovstve. Je aktivistkou a líderkou Siete na podporu starých mám (GRAN) a kampane Staré mamy starým mamám. Kampaň pomáha starým mamám v Afrike, ktoré vychovávajú deti a vnukov/vnučky v súvislosti s krízou HIV/AIDS. 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: