Ako prežívajú sviatky ľudia bez domova?

V niektorých oblastiach Slovenska vyrastá na ulici už tretia generácia, upozorňujú  dlhodobo odborníci a odborníčky v diskusiách na tému (ne)dostupnosti bývania. Šance vymaniť sa z kolotoča chudoby sú pritom minimálne. Aj v tomto prípade platí, že ak nemáte šťastie a k tomu „nadpozemskú“ súhru pozitívnych okolností, medzi strednú triedu sa nedostanete. Také sú, žiaľ, zákonitosti sociálneho vylúčenia.

Skutočnosť, že je človek nútený žiť priamo na ulici, znamená, že v drvivej väčšine prípadov už nie je schopný pracovať. Nielen preto, že je to pri živote na ulici extrémne náročné, ale aj preto, že pravdepodobne trpí niekoľkými vážnymi diagnózami: od tých psychiatrických až po tie fyzické či dokonca ich kombináciou. A hoci to na prvý pohľad nevidno, neznamená to, že to tak nie je.

Tristná realita v hlavnom meste

Život na ulici je iba pomyselnou špičkou ľadovca, keďže bezdomovectvo (nielen) v našom hlavnom meste má veľa skrytých foriem. Ľudia žijú v chatách, starých garážach či iných obydliach, ktoré môžu mať rôznu kvalitu. Môžu tam mať/nemať elektrinu, tečúcu vodu, prístupovú cestu, (ne)dostupné terénne služby a podobne. Ďalšia skupina ľudí býva – často aj s deťmi – v predražených komerčných ubytovniach. Niektorí sa dostanú do núdzových bývaní, veľa ľudí bez domova žije medzi nocľahárňou na Ivanskej ceste a dennými centrami. Medzitým chodia do práce, pričom nezriedka sú nútení pracovať čiastočne či úplne načierno, v lepšom prípade brigádnicky.

A potom je tu Útulok sv. Lujzy de Marillac neziskovej organizácie Depaul Slovensko. V čase, keď som v ňom pracovala, sa nachádzal na Hattalovej ulici v Bratislave (dnes sídli na Jelenej) a jeho kapacita umožňovala postarať sa o tri desiatky klientov a klientok. Pomer mužov (60 percent) a žien (30 percent) v zásade zodpovedal pomeru mužov a žien bez domova žijúcich na území hlavného mesta, ktorý vyplynul z oficiálneho sčítania z roku 2023 (zvyšných 10 percent sú deti).

Zázrak menom Lujza

Útulok neziskovej organizácie Depaul Slovensko patrí medzi jedinečné projekty. A podľa pracovníkov a pracovníčok útulku by veľmi pomohlo, keby takých „Lújz“ bolo v Bratislave aspoň trikrát toľko. Vo viacpodlažnom dome v širšom centre mesta neďaleko bratislavskej Hlavnej stanice žijú chorí ľudia bez domova, ktorým sa následne hľadá dlhodobejšie miesto pobytu. Obvykle domov seniorov či domov sociálnych služieb – podľa špecifík a potrieb konkrétneho klienta alebo klientky. Možnosti sa, samozrejme, za posledné roky výrazne zúžili.

V Útulku sv. Lujzy boli a dodnes sú ľudia s najrôznejšími diagnózami, často smrteľnými. Veľa klientov a klientok, ktorých som tam počas môjho pôsobenia spoznala, už zomrelo. Mnohí a mnohé z nich však našli stabilitu – našlo sa pre nich miesto v domove sociálnych služieb, domove seniorov alebo v ubytovni.

Práca v útulku spočíva predovšetkým v každodennej, fyzicky i psychicky náročnej starostlivosti o ľudí bez domova, ktorí trpia nezriedka závažným zdravotným ochorením. Pomer mužov a žien medzi zamestnanectvom – a to aj na opatrovateľských miestach – bol vyrovnaný. A musím podotknúť, že som nikdy predtým ani potom nezažila kolektív, ktorý by fungoval tak synergicky a podporne.

Keď sa útulok presídlil na Jeleniu ulicu, útočisko v ňom našlo 35 klientov a klientok, čo znamená, že kapacita je už tradične obsadená na maximum. V jeho priestoroch je podľa vedúceho Michala Cibiriho v súčasnosti viac ležiacich pacientov ako v čase, keď som pracovala v útulku na Hattalovej. Zároveň doplnil, že viac by ich malo byť už v hospicovej starostlivosti. Našťastie platí, že z „Lujzy“ vás na ulicu nikto v zlom stave nevyhodí. A tak zostávajú všetci, ktorí a ktoré to potrebujú.

(Ne)šťastné a (ne)veselé

Keď som sa bývalého kolegu pýtala, či sa Vianoce v útulku na Jelenej v niečom líšia od tých, ktoré som tam pred ôsmimi rokmi zažila, skonštatoval, že ani nie. V ohrození sa ocitá čoraz viac ľudí, preto je na služby stále väčší nápor, pričom kapacít nie je výrazne viac – ale zas ani menej.

Režim dňa je počas Vianoc iný ako v bežné dni. Denná a nočná služba majú odlišné povinnosti. Občas sa pridajú aj kolegovia, ktorí nebývajú od útulku ďaleko a chcú pomôcť so servírovaním večere. Alebo byť „len“ prítomní, aby mali všetci zo sviatočných dní trochu lepší pocit.

Aj na Jelenej sa podáva štedrovečerné menu. Kedysi boli dostupné aj adresné darčeky, dnes sa to tak už nerobí. Niektorí klienti a klientky si vychutnajú sviatočnú večeru až do konca, iní to nedokážu a radšej od spoločného stola odídu, aby zabudli na to, čo všetko im sviatky pripomínajú a čo všetko symbolizujú. Aj pre tých, ktorí zostanú, aj pre tie, ktoré odídu, však platí, že sviatky sú pre nich a pre ne psychicky náročným obdobím. Netešia sa na ne, keďže z nich majú skôr obavy. Zdobenie stromčekov, vianočná výzdoba, sviatočná večera, klasické aj nové rozprávky, prípadne duchovný program alebo viac dobrovoľníckych návštev – to všetko slúži skôr na rozpustenie úzkosti a rozptýlenie.

„Neplánoval som, že dostanem porážku a skončím na ulici,“ povedal mi raz jeden náš pacient, ktorý prežil v útulku Vianoce. Sviatky sú totiž aj časom zastavenia, obracania sa do minulosti. Ani on, ani nikto zo súčasného osadenstva si však nechce pripomínať, koho stratil, čo všetko nemá, kde sa podel jeho život, že to pravdepodobne už nebude lepšie… A hlavne nechce myslieť na to, čo ďalej. Veľa klientov a klientok čaká na lekárske zákroky či operácie. Ich zdravotný stav nie je dobrý, nehovoriac o tom, že môžu zabudnúť na stabilné bývanie, ktoré je pre nich utópiou.

Predpokladám, že podobná atmosféra úzkosti a obáv z budúcnosti panuje aj v nemocniciach. Avšak s tým zásadným rozdielom, že pre drvivú väčšinu pacientov a pacientok je „pobyt“ časovo ohraničený. Po prepustení z nemocnice sa väčšina z nich bude môcť vrátiť k predchádzajúcemu životu, hoci aj s obmedzeniami. V „Lujze“ to neplatí. Aj keď pre mnohých a mnohé predstavuje útočisko, bezpečie a stabilitu, predsa len sú Vianoce v útulku bolestivou pripomienkou stavu, ktorý sa ani časom radikálne nezmení.

Ako vyzerá ľudskosť?

Šancu na zmenu trvalo limitujú chronické diagnózy a celková kondícia konkrétneho človeka – teda to, ako je na tom fyzicky, psychicky a sociálne. Tu nejde o to niečo prečkať. Skôr si Vianoce spríjemniť a prežiť tak, ako je v daných podmienkach možné. Niežeby sa obyvateľstvo útulku z Vianoc vôbec netešilo, to nie. Ale dôvodov na radosť veľa nie je, takže ho do pocitov šťastia a radosti ani nikto nenúti.

Klienti a klientky útulku, aspoň niektorí z nich, sa však pre mňa stali vzorom životaschopnosti. Napriek tomu, že prišli o nohy, boli v predposlednom štádiu onkologického ochorenia a mali úplne rozvrátený život, stále existovali veci, ktoré im nikto nemohol vziať.

Sama pre seba som si povedala, že práve to je to božské v nás, hoci niekto by to možno nazval ľudskosťou. Že každý jeden deň – a nielen počas Vianoc – ma klienti a klientky ráno čakali, kým po nočnej službe znova otvorím bránu, aby sa pozreli, ako sneží – pred pár rokmi ešte aj v Bratislave niekedy poriadne snežilo. Aby si zapálili prvú rannú cigaretu, ktorú im verejnosť tak rada a často vyčíta  – mám na mysli reči typu, že si stačí miliónkrát nezapáliť a budete mať aj na bývanie. A aby si s tou cigaretou a horúcou neskou posedeli na „priedomí“ – aj keby sekery padali.

Niekedy tú nesku urobili aj mne. A Kamil, ktorý nemal nohy a dnes už nie je medzi nami, mi k tej káve vnútil čokoládové trubičky. Tvrdil, že vyzerám po nočnej hrozne a že sa bojí, že odpadnem. Bola som síce vyčerpaná, ale hrozne mi nebolo.

Keď všetci dofajčili svoju rannú cigaretu, ženy sa pobrali dnu a chlapi odhrnuli sneh. Zatiaľ čo hlavné mesto slávilo Vianoce, dodnes si myslím, že obyvatelia a obyvateľky „Lujzy“ sa napokon cítili lepšie, keď už bolo po nich.

Text vznikol ako kombinácia osobných spomienok a zápiskov z rokov 2015 až 2017, keď som pracovala ako opatrovateľka v Útulku sv. Lujzy, a rozhovorov o aktuálnej situácii s Michalom Cibirim, ktorý dlhodobo pracuje s ľuďmi bez domova a vedie Útulok sv. Lujzy neziskovej organizácie Depaul Slovensko. Text som napísala aj ako spomienku na Kamila a Maroša, ktorí už nežijú, ale ktorí mi mnohé veci osvetlili.

Autorka je publicistka. Od roku 2011 do roku 2018 pracovala v organizáciách Depaul Slovensko a OZ Vagus, ktoré sa venujú ľuďom bez domova.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.