Akademické hodnoty na papieri: ako sme pochovávali etický kódex

PR kúsok Milana Mazureka z minulého štvrtka na SimEP 2025 na Univerzite Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici obletel celé Slovensko. Našťastie ešte stále žijeme v krajine, kde spôsobil rozhorčenie. Dokonca také, že aj rektor, ktorý sa inak zvykne držať osvedčenej ľudovej múdrosti „Mlčať je zlato“, bol nútený vydať vyhlásenie. Rovnako aj univerzitný senát, ktorého som sám členom. Úprimne priznávam, že rýchlosť, s akou bolo vyhlásenie prijaté, ma pozitívne prekvapila. Povedzme si na rovinu: členstvo akademickej obce je podobné entom z Pána prsteňov. Trvá mu, kým sa rozhýbe. Vydaniu oficiálneho stanoviska obvykle predchádzajú nekonečné produktívne stretnutia, na ktorých sa dohodneme, že sa dohodneme. Otázkou je, či na to dnes ešte máme čas.

Nikto za to nemôže

Krátko k reakcii rektora. Bolo asi správne zastať sa vo vyhlásení študentstva, ktoré na udalosť – úprimne verím, že v dobrej viere –, hostí pozývalo. Na druhej strane ho netreba učiť typickej slovenskej mantre „nik nie je za nič zodpovedný“. Žiaľ, z rektorovho vyjadrenia cítiť práve spomenutú stratégiu prenesenia zodpovednosti niekam do vágneho neznáma. Koniec koncov, pozvanie člena krajne pravicovej strany v minulosti odsúdeného za extrémizmus mal niekto z univerzity zastaviť. Zdôvodnenie pritom nebolo ťažké – stačilo sa pozrieť do Etického kódexu UMB. Konkrétne na článok 1, bod 2, ktorý ukladá všetkým zamestnancom a osobám študujúcim na UMB nasledujúcu povinnosť: „Dodržiavajú základné ľudské práva a slobody, a svojím konaním prejavujú vzájomnú úctu voči každému, rešpektujúc rovnaké práva pre všetkých bez rozdielu rasy, národnosti, pohlavia, veku, vierovyznania, sociálneho a zdravotného znevýhodnenia. Netolerujú neetické prejavy na pôde univerzity ani mimo nej.“

Každý bez absencie pamäti si poľahky spomenie na množstvo verejných vyjadrení Milana Mazureka ešte z čias pôsobenia v ĽSNS, ktoré sú v príkrom rozpore s proklamovanými hodnotami. Navyše je zrejmé, že nešlo o nejakú mladícku nerozvážnosť, keďže sa preklenula aj do nerozvážnosti stredného veku. Akurát dnes už Mazurek využíva opatrnejší jazyk, lebo so súdmi je oštara a občas sú aj drahé. Koniec koncov, práve o súdnu moc sa chcú politici naklonení autoritatívnym režimom, medzi ktorých patrí aj Mazurek, postarať ako o prvú.

Ako už býva na Slovensku zvykom, po vyhlásení rektora a senátu sa opäť vynorili aj obhajcovia neobmedzenej slobody prejavu – zaujímavé, že obzvlášť takej, ktorá volá po obmedzení iných slobôd či slobôd iných. Aj pre nich mám odkaz priamo z Etického kódexu UMB, kde sa hneď v preambule jasne píše: „Využívanie akademických slobôd a akademických práv musí byť v súlade so zásadami demokracie a humanity.“ Nepamätám si, že by ideálom humanistu bol človek, ktorý v Bratislave hádzal dlažobné kocky po cudzincoch s deťmi.

Apolitické vzdelávanie

Jasné, kódex, tak ako fanúšik Arsenalu, znesie všetko, no v zásade sa väčšinou ignoruje. A nie preto, že by zamestnankyne a zamestnanci s uvedenými bodmi nesúhlasili, ale – osobitne v takýchto situáciách – preto, že sa odvolávajú na až efemérnu apolitickosť univerzity. To nás privádza k širšiemu problému, o ktorom na pôde univerzity pravidelne diskutujeme, a tým je bezhodnotové vzdelávanie. Zažil som to pri plagiátorskej kauze týkajúcej sa rigoróznej práce Andreja Danka, aj pri štrajku stredoškolských učiteľov a učiteliek, aj pri snahe vyjadriť sa k vyhadzovaniu odborníkov a odborníčok z rôznych ministerstiev. Debaty vždy končia v nekonečnom točení sa v kruhu. Pritom je to celkom jasné: apolitickosť by sme mohli nahradiť nestraníckosťou. Nech je každému jasné, že nemôžeme obhajovať humanizmus a demokraciu, a zároveň sa nedotknúť krokov akéhokoľvek politického subjektu, ktorý je v závažnom rozpore s týmito ideami.

Povedzme, že učím dejiny USA. V 19. storočí sa prezident Andrew Jackson rozhodol z juhozápadu krajiny násilne vysťahovať Indiánov. Tí podali sťažnosť na najvyšší súd, ktorý uznal, že násilné vysťahovanie je protiústavné. Prezident však rozhodnutie súdu odignoroval. Mám sa na hodine tváriť, že neexistujú značné podozrenia, že sa také niečo deje aj dnes, respektíve túto skutočnosť ignorovať, aby som bol apolitický? Alebo len potmehúdsky naznačiť, že možno by sme sa mohli pozrieť aj do súčasnosti? A načo to mám potom vôbec učiť? Podobných príkladov by sme našli mnoho. A prísne vzato – ak by sme chápali apolitickosť v najširšom slova zmysle, jednoducho by som musel na hodinách iba mlčať.

Pravdou je, že obzvlášť v humanitných vedách sa akademický pracovník často vníma ako niekto stojaci mimo sveta, neutrálny pozorovateľ či posudzovateľ. Avšak nemecký filozof Jürgen Habermas tvrdí, že takýto postoj je nutné v kritických chvíľach prekonávať, čo si podľa neho vyžaduje výsostne nehrdinské vlastnosti ako„skeptickú citlivosť voči poškodeniam normatívnej infraštruktúry spoločenstva, opatrné predvídanie nebezpečenstiev, ktoré ohrozujú mentálne vybavenie spoločných politických foriem života, zmysel pre to, čo chýba a čo ‚by mohlo byť inak‘, trochu predstavivosti pre náčrt alternatív a trochu odvahy na polarizáciu, na neslušné vyjadrenia, na pamflety“.

Aj preto sme s kolegami a kolegyňami v nadväznosti na situáciu okolo pozvania Milana Mazureka zorganizovali pietny akt – za účasti študentstva a kolegov či kolegýň. V rámci neho sme symbolicky pochovali Etický kódex UMB priamo pred sochou Mateja Bela s odvolaním sa na jeho hrubé porušenie pozvaním človeka, ktorého názory sú v príkrom rozpore s deklarovanými hodnotami našej inštitúcie.

Už pri príchode na miesto činu sme boli konfrontovaní paňou, ktorá sa stará o flóru v malom záhone pred sochou. Okamžite sa začala rozčuľovať, chcela vedieť, čo tam vlastne robíme a vraj si to máme dať inam. Pristala, až keď pochopila, že by sme jej tam hlinu mohli nechať a v budúcnosti by ju mohla využiť. Kvety sú viac ako demokracia, no viac kvetov za tú demokraciu asi stojí.

Putinove morské mušle

Udalosť prebehla bez problémov asi za účasti päťdesiatich smútiacich. V prejave sme citovali Mazurekove rasistické vyjadrenia a dokazovali, prečo sú v rozpore s kódexom. Potom sme kódex vyhlásili za mŕtvy, zasypali ho hlinou a postavili náhrobný kameň. Po diskusii som sa zoznámil aj s jedným zo študentov – organizátorov podujatia SimEP 2025. Korektne sa s nami rozprával, vysvetľoval, čo vníma ako problém a čo nie. V niečom sme dospeli ku konsenzu: ak bol Mazurek pozvaný, bolo nutné minimálne vytvoriť priestor na to, aby ho niekto konfrontoval. Padol podľa mňa aj trefný názor, že ľudia s extrémistickými názormi by sa mali báť chodiť na univerzity. Študent takisto chápal, že Mazurek ich v zásade zneužil na propagáciu vlastnej strany. Nezhodli sme sa len v tom, či takýchto ľudí vôbec pozývať na akcie zastrešené univerzitou.

Argument za pozvanie Mazureka sa opieral o holý fakt, že bol demokraticky zvolený a pozvaní boli všetci europoslanci bez rozdielu. To je nespochybniteľná pravda. Študent zároveň dodal, že na samotnej udalosti Mazurek nehovoril nič, čo by súviselo s politikou jeho strany, akurát si potom natočil video o „normálnych“ a „progresívcoch“ a fotil sa s usmiatymi študentmi a študentkami – čo, podľa študentových slov, už mnohí hlboko oľutovali.

Pravdou je, že priamo na SimEP 2025 nič politicky motivované nezaznelo. Otázne je, či tam vôbec niečo hodnotné zaznelo a či v Mazurekovom prípade vôbec zaznieť mohlo. Hoci na samotnej udalosti k politizácii nedošlo, znamená to, že by k nám mohol prísť rečniť aj Putin, povedzme o svojej zbierke morských mušlí? Pozývame predsa celého človeka. Tu sme sa zhodli, že sa nezhodneme. A som ochotný to do nejakej miery považovať za legitímny názor. Podľa mňa to však platí v prípade iných inštitúcií, ako napríklad verejnoprávnych médií. V prípade univerzity s ním výsostne nesúhlasím.

Etický kódex odpovedá na takúto hypotetickú otázku jasne. Navyše neobsahuje nezmyselné vety, práve naopak. Podobne ako americká Listina práv, aj univerzitný etický kódex je len papier, ak sa nezačne dôsledne uplatňovať v praxi a nevznikne nejaký precedens. Po vyše tridsiatich rokoch od vzniku UMB je už načase konať. A vôbec – celkovo je už načase konať. Etický kódex UMB síce momentálne zažíva klinickú smrť a je v kóme, no inštitúcia má dosť doktorov a doktoriek na to, aby ho oživila.

Autor je vysokoškolský pedagóg