Zrušenie umeleckého sveta – kultúra následkov

Natália Blahová15. apríla 2022258

English version

30. októbra 2020 vydal holandský denník NRC dlhý a obsahovo explicitný článok opisujúci skúsenosti približne dvadsiatich ľudí so znásilnením, sexuálnym obťažovaním, zneužívaním, prenasledovaním, zastrašovaním alebo okradnutím. Všetky spájalo jedno meno – Juliaan A.

Meno Juliaan A. je v súčasnom holandskom umeleckom svete veľmi známe a okamžite sa rozšírilo na sociálnych sieťach, v novinách aj spoločenských kruhoch – a tentokrát nie ako chvála či glorifikácia tohto muža. Tridsiaty október je považovaný za začiatok hnutia #MeToo v holandskom umení a kultúre.

V roku 2012 dokončil štúdium na Royal Academy of Art (KABK) v Haagu a o tri roky neskôr bol prijatý na Rijksakademie v Amsterdame, ktorú mnohí považujú za najprestížnejšiu školu v oblasti umenia v Holandsku. V roku 2018 bol nominovaný na Royal Prize for Painting, spečatil tak závratne rastúcu slávu fotkou, na ktorej sa usmieva a podáva si ruky s Willemom-Alexandrom, kráľom Holandska.

Pár príkladov na vytvorenie predstavy o jeho úspechu: v roku 2015 dostal päťdesiattisíc eur z umeleckých fondov Mondriaan a v roku 2017 tridsaťosemtisíc eur ako talentové štipendium. Okrem toho De Nederlandsche Bank, ABN Amro, Leiden University Medical Centre, De Bonnefantenmuseum a taktiež viacero súkromných zberateľov zakúpili a vlastnia jeho diela.

Jeho životopis a neustále sa rozrastajúce portfólio ukazujú úspešného mladého muža, ktorý ťažko pracoval, aby získal, čo si zaumienil – uznanie, rešpekt a úctu.

Harvey Weinstein umeleckého sveta

Podľa opisu jednej z preživších, s ktorou sa NRC rozprával, pôsobil Juliaan A. ako romantický „bad boy“, alternatívny, hlboko sa zaujímajúci o hudbu a literatúru, vždy obklopený ľuďmi, ktorí k nemu vzhliadali buď pre jeho prácu, alebo jeho životný štýl. Heavymetalová hudba, tetovania, tričká s názvami kapiel, čižmy. Mohlo by sa zdať, že éra intelektuálnych, avšak rebelských a problematických mužov v umení je dávno za nami, ale tento príbeh dokazuje opak. Romantizovanie „zlých chlapcov“, ich vynášanie na piedestál a bagatelizovanie ich zlých skutkov nie je ničím novým. V umení, hudbe a kultúre obzvlášť.

Článok NRC detailne (a hrôzostrašne) opisuje charakter, úspechy, ako aj životný štýl Juliaana A., a kontextualizuje obvinenia a explicitné opisy preživších jeho násilia. Lucette ter Borg a Carola Houtekamer, novinárky, ktoré napísali šokujúci a odhaľujúci text, investigovali posledné roky jeho osobný a verejný život a rovnako ľudí postihnutých jeho konaním. Rozprávali sa s vyše osemdesiatimi preživšími a podarilo sa im zozbierať príbehy, ktoré sa odohrali ešte pred rokom 2008 – čím potvrdili, že jeho činy boli akýmsi verejným tajomstvom viac než jednu dekádu. Napriek tomu, že viaceré obete verejne o svojich skúsenostiach hovorili, polícia, galérie a inštitúcie (ktoré s ním spolupracovali) nijako v súvislosti s obvineniami nekonali, až do zverejnenia tohto článku.

Aj napriek tomu, že niekoľko preživších malo odvahu o svojich skúsenostiach hovoriť, čím mohli ohroziť nielen svoju umeleckú kariéru, ale aj svoje životy, spravodlivosť neprichádzala. Galérie, inštitúcie či jednotliví umelci pracujúci s Juliaanom A. buď o obvineniach vtipkovali, alebo pokusy o call-out úplne znevažovali. Je známe, že Juliaanova alma mater roky disponovala informáciami o jeho správaní počas štúdia, počnúc obvineniami od preživších až po situácie, v ktorých zničil alebo ukradol práce iných študentov, za čo bol dočasne na dva týždne vylúčený.

Sám Juliaan A. a ľudia z jeho okolia sa do dnešného dňa k obvineniam nevyjadrili. Od uverejnenia článku je v umeleckom svete „zrušený“ a málokto vie, kde sa momentálne nachádza. Galéria, ktorá ho reprezentovala a ktorej riaditeľ sa najskôr vyjadril, že „čo umelec robí súkromnom živote, je len jeho vec”, odvtedy prerušila ich spoluprácu. Juliaan A. je momentálne v procese vyšetrovania po tom, ako naňho minimálne päť ľudí podalo sťažnosť súdnym orgánom. Napriek niekoľkým pokusom „odzrušiť“ ho, ktoré, prirodzene, vyvolali veľkú spätnú reakciu, nikto nevie, kde sa nachádza a aké má plány do budúcnosti.

Art world (not) united

Mohlo by sa zdať, že explicitný obsah, aký sa novinárkam z NRC podarilo zozbierať a vydať, bude spoločnosťou okamžite považovaný za odsúdeniahodný, rovnako ako samotný páchateľ. Po počiatočnom šoku, ktorý sa v sociálnych médiách rozhostil, sa účastníci umeleckého sveta rozdelili na dva tábory – jeden verí preživším, odsudzuje situácie spomenuté v článku a potvrdzuje ich alebo k nim dokonca pridáva vlastné, na zdieľanie ktorých jeho členovia dovtedy nemali odvahu. Druhá skupina umelca obraňuje a možno v akejsi snahe ochrániť samých seba, sa jej protagonisti tvária, že „o ničom netušili“, a ak aj áno, snažili sa oddeliť jeho súkromný život od profesionálneho.

Publikovaný text nielenže otvoril diskusiu o zneužívaní moci v umeleckom svete, ale dopomohol aj k vytvoreniu otvorenejšieho a bezpečnejšieho priestoru pre ľudí, ktorí sa rozhodli vyrozprávať svoje osobné skúsenosti zo štúdia umenia či z profesionálneho života. Jednou z reakcií bolo aj vytvorenie instagramového účtu @calloutdutchartinstitutions, ktorý za pomerne krátky čas zozbieral a anonymne publikoval desiatky spovedí (bývalých) študentov a študentiek všetkých umeleckých škôl v Holandsku. Príspevky menovali údajných páchateľov a každé ráno sa účastníci holandského umeleckého sveta budili s očakávaním nových, ktoré vyrozprávajú príbehy zneužitia moci medzi umelcami a ich študentmi, mentormi, stážistami a podobne. Dve najznámejšie umelecké akadémie a (ne)prekvapivo tie dve, ktoré boli spomínané najčastejšie, reagovali zverejnením ospravedlnení a prísľubmi vytvorenia bezpečnejšieho prostredia na školách. Niektoré sa rozhodli ukončiť pracovné kontrakty s učiteľmi a mentormi, ktorých mená boli na účte niekoľkokrát spomenuté – v súvislosti so zneužitím moci, šikanou alebo diskrimináciou študentov na základe ich rodu, rasy či etnika. Niektoré školy sa rozhodli vytvoriť online platformy alebo priestory v rámci inštitúcie, kde by v takýchto prípadoch študenti mohli nájsť podporu. Akokoľvek reaktívne to môže znieť, takéto riešenia fungujú iba ako záplata na pretrvávajúce systémové problémy. Prerušenie spolupráce a vypovedanie zmlúv síce môže zastaviť verejne spomenutých páchateľov v pokračujúcom násilí a traumatizovaní, nevytvára však automaticky a okamžite bezpečnejšie prostredie. V prvom rade je potrebné neodkladne nájsť a obmedziť dôvody, ktoré vytvárajú živnú pôdu a umožňujú existenciu takéhoto zneužívania moci.

Instagramový účet @calloutdutchartinstitutions po vyhrážkach a vyšetrovaní políciou z dôvodu údajného prejavu nenávisti a šírenia dezinformácií musel byť po niekoľkých týždňoch svojej existencie vymazaný.

Oddeľovanie umelca (človeka) od jeho umenia (práce)

Jedným z hlavných argumentov proti zrušeniu Juliaana A., ako aj iných nedávno „call-outnutých“ a obvinených, je menovanie dlhých zoznamov ich úspechov a príspevkov pre spoločnosť. Naprieč spektrom umenia a kultúry, a o nič menej v politike, obhajcovia páchateľov dychtivo upriamujú pozornosť na ich hodnotu na kultúrnom trhu. Ako keby „bolo možné oddeliť umelca od jeho umenia“. Človek môže byť násilný a nebezpečný, ale jeho práca predsa neublížila nikomu. Podobne sa vyjadril riaditeľ galérie, ktorá Juliaana A. reprezentovala a ktorý sa neskôr priznal, že o obvineniach vedel. Ignoroval ich však pre svoj vlastný prospech – či pre svoj biznis alebo reputáciu a rozhodol sa, že trauma preživších má menšiu hodnotu ako páchateľova tvorba. Takže až  v prípade, v ktorom je nazbieraných dostatok dôkazov, môžeme odsúdiť takéto konanie. Limitom je večne pohybujúca sa krivka, z ktorej umelecký svet dokázal čerpať vo svoj prospech.

Nebola však tvorba Juliaana A. možná iba vďaka príležitostiam a okolnostiam?  Nenarastala hodnota a uznanie jeho tvorby vďaka inštitúciám, ktoré odmietali obvinenia a ktoré umožňovali jeho prítomnosť v umeleckom svete? Nezamietli umelecké inštitúcie, ktoré Juliaanovu tvorbu prezentovali, osobné skúsenosti ľudí pod koberec, aby ochránili svoju vlastnú agendu?

Hranica sa zdá byť tenká a – vzhľadom na prezumpciu neviny – by sa niekomu mohlo zdať, že úplné odstránenie umelcovej tvorby z verejného života je príliš drastickým gestom. Na druhej strane, väčšine páchateľov, podľa štatistík, vina preukázaná nikdy nebude (ak vôbec voči nim budú vznesené obvinenia), čím je potenciálne nebezpečným ľuďom umožňované ďalej pokračovať v tvorbe a budovať úspech. Páchateľom je poskytovaný ďalší priestor na prezentáciu. „Aj zlá reklama je reklama“ v tomto prípade znamená, že napriek konaniu ich sláva a uznanie naberajú na sile a veľkosti. Obete majú len zriedka možnosť „uplatniť“ na svojich násilníkoch „vinu, kým sa nepreukáže ich nevina“ a štatisticky väčšina z nich nikdy nenájde spravodlivosť.

Jedna vec je hovoriť o osobe, ktorá ublížila druhým a prijať potrebné opatrenia, aby sme jej znemožnili v tom pokračovať. Iná vec je opýtať sa, ako je možné, že niekto verejne známy mohol roky pokračovať v zneužívaní, pričom v tomto prípade išlo dokonca o verejné tajomstvo, a zároveň napredovať v budovaní úspechu dostávajúc obrovskú podporu od verejných inštitúcií, ako keby sa jednalo iba o akúsi pozitívnu časť jeho osobnosti.

Štruktúry moci sú zapletené v každom systéme, umenie nevynímajúc. Verejný obraz hrá dôležitú úlohu a čeliť obvineniam či kritike ho môže poškodiť. Umelecký svet sa však zároveň prezentuje ako otvorený a neustále sa vyvíjajúci. V niektorých prípadoch dokonca prijímajúc prezentovanie rôznych tém len ako dôkaz, že dokáže ísť s dobou. Všetci poznáme inštitúcie, ktoré sú zamerané na (re)prezentovanie feminizmu, práva pre queer a nebinárnych ľudí alebo hodnôt reprezentovaných hnutím #BlackLivesMatter, niekedy sú však tieto hodnoty prezentované iba na marketingové účely.  Performatívny aktivizmus nepomáha nikomu, ako aj ignorovanie vážnych obvinení voči niekomu verejne známemu.

Akcia – reakcia 

Byť „zrušený“ istotne prináša veľa obáv predovšetkým osobám verejným. Ak byť známy tvorí veľkú časť (alebo je následkom) niekoho práce a je zdrojom príjmu, je pochopiteľné, že sa o to človek bojí prísť. Avšak byť osobou verejnou so sebou nesie aj istú dávku zodpovednosti.

Byť zodpovedný za vlastné skutky a konanie by malo byť základom. Niesť zodpovednosť za toto konanie by malo prísť následne. A nakoniec, inštitúcie a zodpovední ľudia by mali prehodnotiť podmienky a dôvody, za akých konanie bolo možné. Požadovať väčšiu zodpovednosť od osôb verejne známych sa nezdá ako príliš komplikovaný krok, ak len chceme žiť v bezpečnejšej spoločnosti. Nanešťastie, každý svet má svojho Juliaana A. a tento príbeh dokazuje, že zneužitie moci nie je nevyhnutne individuálnou záležitosťou.

Pozerajúc sa na dlhú a teraz už rozpletenú sieť príbehov preživších, ako aj kariéry a osobný život Juliaana A., je potrebné zamerať sa na jadro problému. Odkrývanie konania môže byť jednoducho ukončené tým, že nazveme páchateľa „mentálne chorým“ či „šialeným“, čím ho oddeľujeme od nás ostatných. A kým v mnohých prípadoch sú obvinení páchatelia psychologicky testovaní a eventuálne diagnostikovaní, ako spoločnosť sa musíme zamerať na ich širší obraz.

Ak je možné, aby niekto ako Juliaan A. počas rokov zneužívania a násilia unikal spravodlivosti, zatiaľ čo sa jeho kariéra nedotknuteľne vyvíjala, musíme sa tiež pozrieť na širšie kruhy okolo neho – namiesto upriamovania pozornosti na páchateľa, ako individuálneho násilníka. Nikomu by sa nepodarilo unikať následkom násilného konania, pokiaľ by ostatní jeho konanie neignorovali a nebagatelizovali. A aj keď je náročné upriamiť pozornosť na každú jednu osobu v jeho kruhoch, odkrývanie podpory väčšími inštitúciami, akými sú galérie, múzeá či školy a verejná výzva, aby sa k situácii postavili čelom, by mala byť v dnešnej dobe normou.

V tomto momente dopadá ťarcha boja za spravodlivosť stále na plecia preživších, ktoré a ktorí odvážne hovoria o svojich skúsenostiach so zneužívaním a vystavujú sa opätovnej emocionálnej záťaži, keď rozprávaním znovu prežívajú traumu. Berúc do úvahy fakt, že v prípade Juliaana A. celé roky na obvinenia preživších nikto nereagoval, zatiaľ čo jeho úspech rástol, je takmer jasné, že existuje mnoho obetí, ktoré ani len nedostanú šancu a priestor, aby svoje skúsenosti zdieľali. Ukazuje nám to, ako je veľmi  potrebné, aby inštitúcie boli na podobné situácie pripravené v predstihu, namiesto lacných ospravedlnení, ktoré prichádzajú spravidla po publikovaní článkov alebo po spoločenskej kritike. Vieme však, že (sexuálne) násilie, používané ako nástroj v štruktúrach moci, nie je žiadnou výnimkou.

Takisto je dôležité, aby sme všetci boli schopní nájsť dostatok odvahy na vyjadrenie silného postoja v situáciách, ako je táto. Ak sa preživšie a preživší alebo niekto im blízky rozhodujú, či vyjsť s pravdou von a zároveň sa obávajú, že by potenciálne mohli ohroziť svoju kariéru, štúdium alebo spoločenské vzťahy, tak vo vytváraní bezpečnej spoločnosti zlyhávame. Ak inštitúcia, či už vzdelávacia alebo umelecká, finančne, kultúrne alebo spoločensky závisí od tvorby násilníkov a zvažuje, či všeobecné morálne presvedčenie je nad alebo pod jej úroveň biznisu alebo marketingu, tak sme zlyhali rovnako.

Kultúra dôsledku

Tento príbeh je ľahko aplikovateľný na akýkoľvek súčasný umelecký svet a, žiaľ, aj na iné sféry. Vezmite meno Juliaana A. a vymeňte ho za ktorékoľvek meno, ktoré nedávno obiehalo médiá či spoločenské kruhy. Ak strach, že niekto bude „zrušený“, zakrýva ozajstné príčiny jeho „zrušenia“ a táto osoba dostane v konečnom dôsledku na „odzrušenie“ viac priestoru než preživší, musíme sa ešte veľa učiť.

Ak sa ako spoločnosť dokážeme posunúť od strachu zo „zrušenia“ k zodpovednosti za naše činy, máme ešte šancu. Pokiaľ náš strach z toho, že budeme „zrušení“, je silnejší ako naša viera, že spoločnosť by mala byť bezpečná pre všetkých, možno sa musíme zamyslieť nad hierarchiou našich hodnôt. Kultúra následku môže byť len premenovaná kultúra zrušenia, ale určite nám dáva väčšiu šancu pohnúť sa z kultúry strachu na miesto, kde môžeme spoločne aktívne pracovať na tom, aby sme ukončili násilie v našich pracovných a osobných životoch. V prípade, keď kultúra zrušenia môže fungovať ako styčný bod, v ktorom verejne pomenujeme a zastavíme ľudí v ich nebezpečnom konaní (alebo ako šanca pre páchateľov, aby sa sami mohli nazvať obeťami kultúry zrušenia), kultúra následku otvára priestor na diskusiu a neustálu kontrolu našej pozície voči dosiahnutiu bezpečnejšej spoločnosti a na viac miesta pre príbehy preživších. Inštitúcie by mali byť schopné vytvoriť určitý morálny kódex fungujúci ako norma, nakoľko evidentne nie sme schopní fungovať na základe všeobecného chápania, že násilie a zneužívanie by nemali existovať. A ak sa jedného dňa každý z nás bude správať zodpovedne a premýšľať tak aj o ostatných ľuďoch a inštitúciách, s ktorými spolupracujeme, budeme môcť pomaly vybudovať bezpečný svet nielen v umení, ale aj pre nás všetkých.

Autorka je vizuálna umelkyňa a dobrovoľníčka z Neighborhood Feminists. Žije a pracuje v Amsterdame.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: