Súčasné tendencie v zobrazovaní rodiny vo fotografii v tvorbe najmladšej generácie autoriek na Slovensku
Bezprostredné okolie, komunita, priatelia, biologická rodina sa čoraz častejšie stávajú východiskom tvorby mladej generácie fotografiek. Prečo sú to práve ženy, u ktorých dominujú tieto témy? Akým spôsobom na ne reagujú? Čo sa snažia divákovi alebo diváčke povedať a aký kritický postoj zaujímajú?
Rodinná fotografia je neodmysliteľnou súčasťou našich životov. Zaznamenávame svoj každodenný život, nepatrné momenty šťastia, dôležité životné udalosti, ako sú svadobný deň, narodenie dieťaťa, promócie, oslavy alebo dovolenky, ktoré si chceme pamätať. Tieto fotografie vytvárame často bezmyšlienkovite, zhmotňujeme spomienky do obrazov a ukladáme ich do fotoalbumov (tie boli donedávna súčasťou každej rodiny), dnes už takmer výhradne elektronických. Aj práve preto je podľa dánskej teoretičky kultúrnych štúdií Mette Sandbye rodinná fotografia najrozšírenejší druh fotografie. I keď si pri tomto pojme väčšina z nás predstaví fotografie z osobných albumov, pravdou je, že aj množstvo umeleckých fotografov a fotografiek sa vo svojich projektoch venuje práve téme previazanej s rodinou a vzťahmi.
Čo robí rodinu rodinou?
Pojem rodiny je do veľkej miery podmienený vývojom spoločnosti. V tom, ako je chápaný, sa odráža geografická poloha krajiny, spoločenská a politická situácia. Kultúrna rozdielnosť sa ukazuje pri porovnaní rodín z kultúrneho okruhu západného kresťanstva s rodinami prevažne moslimských národov, z východoázijských náboženských kultúr až po ateistické a zmiešané rodiny z rôznych končín sveta. V istom slova zmysle sú si všetky podobné, ale aj tak veľmi vzdialené. Sú si blízke vo svojej intimite, a zároveň vzdialené sociálnym ukotvením alebo vierovyznaním.
Navzdory snahám viacerých vedných disciplín je náročné nájsť jednoznačnú definíciu, ktorá by jasne vymedzila termín rodina. Ako fotografka a vizuálna umelkyňa sa tejto téme venujem už takmer desať rokov. Dnes by som však za aktuálnejšie považovala klásť si otázku Čo robí rodinu rodinou? a hľadanie jej odpovedí. Rozličné slovníky prinášajú rôzne definície tohto pojmu, rôzne kultúry a národy taktiež. Rodinou nám môžu byť samozrejme biologickí príbuzní, rodinou nám môže byť partner/partnerka, rodinou sa nám stávajú kamaráti, určitá komunita alebo prostredie ľudí, v ktorých blízkosti sa cítime príjemne. Napriek mnohým otázkam, ktoré rezonujú v spoločnosti, a emancipácii ľudí z LGBTQ+ komunity je Slovensko naďalej heteronormatívnou spoločnosťou s vysokou mierou homofóbie, sociofóbie či neznášanlivosti voči inakosti, ktoré sa prejavujú aj medzi vysokopostavenými politikmi a političkami. Tí sa tieto presvedčenia snažia šíriť prostredníctvom svojho postavenia a v spoločnosti vyvolávajú všeobecnú nenávisť. Rodinné záležitosti nikdy nie sú iba osobné, ale zároveň aj politika a hospodárstvo ovplyvňujú rodinný život. Naša identita je bezprostredne prepojená so svetom okolo nás. Kurátor Ralph Rugoff si dokonca myslí, že rodina sa často javí nie ako útočisko a bezpečný prístav, ale ako niečo mimoriadne zraniteľné a krehké.
Ženy autorky
Rodinné záležitosti sú súčasťou tém fotografov už dlhé desaťročia. Mnoho etablovaných autorov a autoriek sa v určitej fáze tvorby venovalo otázkam rodiny a vzťahov. V tvorbe nastupujúcej generácie nachádzame tému rodiny predovšetkým u žien. Myslím, že jedným z dôvodov, prečo sú to ony, je materstvo, ktoré je biologickou možnosťou ženy. Nechcem však vynechať ani mužských autorov, u ktorých nájdeme projekty previazané s touto témou. Azda najviac rezonujúcim menom je v súčasnosti Marek Pupák a jeho instagramový účet @BlueGrandma, v ktorom dokumentuje život svojej babky alebo Peter Sit, ktorý roky obdobne fotografoval svoju starú mamu. Mojím primárnym záujmom je kritickejší pohľad na túto tému, otváranie nových otázok o jej vizuálne silnom spracovaní. Reflexia a búranie stereotypov, vžité zakódovanie rozdelenia mužských a ženských rolí v rámci rodiny, meniace sa manželské a generačné úlohy, stagnácia akceptácie. Tieto a mnoho ďalších tém sa stávajú východiskom pre umelecké zobrazenie rodiny.
Tendencie v súčasnom zobrazovaní rodiny často vyplývajú z impulzov z bezprostredného okolia, avšak vo výsledku nemusia byť predmetom vizuálneho spracovania rodinní príslušníci alebo príslušníčky, resp. tieto osoby slúžia autorovi len ako východiskový bod k všeobecnejšej téme. Spoločné prvky nachádzame v tvorbe nastupujúcej generácie autoriek, ktoré študujú v Ateliéri fotografia, realita, konštrukcia pod vedením Jany Hojstričovej a jej asistentky Olje Triašky Stefanović na Katedre fotografie a nových médií Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. O Hojstričovej tvorbe je známe, že sa dlhodobo venovala otázkam ženskosti a telesnosti v kontexte konzumnej spoločnosti. Je zaujímavé, že sa v jednom ročníku zišli mladé ženy, ktoré sa venujú otázkam rodiny, avšak každá sa venuje inej problematike. Objavujú sa u nich témy rezonujúce v spoločnosti, ako napríklad problémy a traumy vychádzajúce z vyrastania v neúplnej rodine či coming-out, alebo téma života jednej komunity, ktorá ústi do dlhodobého dokumentárneho projektu.
Potreba dotyku
Aké následky môže mať absencia intímnych dotykov v detstve dieťaťa a ako sa to prejavuje v ranom období dospelosti sú otázky, ktoré si kladie Natália Dominiková (*1996). V projekte Terapia dotykom (2020) skúma rozdiely medzi vzťahmi matky s jej dvoma dcérami. Autorka sa zaoberá témou deficitu dotyku a jeho vplyvu na rozdielne výchovné praktiky pri dvoch dcérach, ktoré sú narodené v deväťdesiatych a nultých rokoch. Staršie dieťa pociťuje neprítomnosť tejto časti rodičovskej výchovy, čo môže mať v neskoršom veku vplyv na výskyt rôznych zdravotných problémov alebo chronických ochorení. Autorka si všíma, ako jeden a ten istý rodič inak pristupuje k výchove druhorodenej dcéry a materinský dotyk je prirodzenou súčasťou jej života. Z Dominikovej inscenovaného dokumentu cítime, že v dotykoch matky a mladšej dcéry je prirodzenosť a úprimnosť, kým v dotykoch autorky a matky vnímame silné zastúpenie strohosti, silenosti a pociťujeme z neho napätie. Deficit sa neskôr prejavuje v migrénových stavoch autorky. Ten je buď príčinou alebo spúšťačom týchto problémov. Slnečné lúče osvetľujúce figúru ženy kontrastujú s kockou ľadu na tele, ktorá predstavuje element chladného dotyku. Autorka metaforicky zachytáva obrazy dotyku, tepla a chladu prostredníctvom konštruovaných zátiší. Lúče slnka sa odrážajú od kompaktného zrkadla a dotyk prsta akoby rozbíjal toto hrejivé teplo, osvetlená posteľ pripomínajúce ženské lono, poškodený stojan na vajíčka odkazuje k samotnému zrodu života. Na snímkach sa objavuje aj tretia generácia línie ženského rodu – stará mama. Autorka zároveň pozoruje zložitý vzťah medzi matkou a starou mamou. V trojgeneračných portrétoch, kde ležia stará matka, matka a dcéra na posteli, sa prejavuje napätie rovnakým spôsobom, ako keď autorka portrétuje iba seba s matkou. Teplo domova nie je len o fyzickom stave zabezpečenia tepla v domácnosti, ale zároveň o potrebe vrúcneho, hrejivého objatia, ktoré je rovnako dôležitým faktorom pre zdravý vývoj dieťaťa. Kde pramení absencia takejto vrúcnosti? V neprejavených citoch starej matky k matke, ktorá si tento blok následne prenáša na svoju prvorodenú dcéru? Ako výtvarníci a výtvarníčky môžeme na tieto problémy poukázať, odpovede na podobné otázky už treba hľadať s pomocou psychológie, sociológie či antropológie.
Coming-out
Tvorba Kateřiny Durďákovej (*1998) sa do veľkej miery vyznačuje emotívnym spracovaním blízkosti. V staršom projekte Babička (2019) empaticky pristupuje k vzťahu babičky k jej bezprostrednému okoliu. Pozoruje každodennú rutinu, rituály svojej slepej prababičky, pravidelne sa s ňou vydávajúc na cestu okolo záhrady. Kruhovú prechádzku, ktorú absolvuje žena každý deň spamäti, by sme mohli nazvať stereotypom, avšak pre ňu je oslobodzujúca. Cez portréty prababičky v jej prirodzenom prostredí, florálne detaily a letmé dotyky autorka odokrýva prostredníctvom príbehu jednej ženy kolobeh života. Durďáková sa neskôr opätovne vracia do spomínanej záhrady, kde vizuálne dekóduje svoj vzťah k tomuto priestoru. Skúma rozdielne vnímanie priestoru záhrady očami jej príbuzných, ktorí sú záhradnými architektmi, a pozoruje priestor svojimi očami fotografky. Azda najsilnejší moment emocionálnej spovede nachádzame v jej aktuálnom projekte Lhala jsem mámě (2020). Autorka tu odhaľuje svoj coming-out a vzťah k žene. Už z názvu vyplýva, že cesta k otvoreniu sa nebola jednoduchá a lži pred rodinou sú súčasťou tejto dlhej cesty u všetkých osôb z komunity LGBTQ+. Autorka na jednoduchých, ale predsa silných portrétoch seba a svojej partnerky odkrýva emocionálnu blízkosť dvoch osôb. Fyzickou podobnosťou partneriek či pohľadom do očí žien dostáva diváka či diváčku do meditatívneho rozpoloženia. Portréty a dvojportréty kombinuje s metaforickými zátišiami osobných predmetov. Mucha zatvorená medzi pohárom a miskou predstavuje moment pred otvorením sa a vyslovením pravdy, jablká odkazujú k biblickej rajskej záhrade, dvojica šálok alebo ruží blízkosť dvoch osôb. Durďáková využíva denné mäkké svetlo, ktoré podporuje prirodzenosť spovede. A priznáva vplyv svojich doterajších prác. Aj v týchto dielach sa neraz objavujú florálne motívy, ako vädnúce kvety vo váze, ktoré pripomínajú smútok. Intimita, nežnosť, ale i otázky akceptácie spoločnosťou sú silným momentom a odkazom tohto projektu.
Svet sa zbláznil a Slovensko s ním
Historik Paul Ginsborg hovorí, že konanie jednotlivcov sa musí posudzovať vo vzťahu k trom ľudským väzbám – k rodine, spoločenskej skupine a štátu. Lujza Stopková (*1997) dokumentuje obdobie pandémie COVID-19 od jej počiatkov prostredníctvom krátkometrážnych videí. Projekt Zbláznil sa (od roku 2020) nastavuje zrkadlo slovenskej spoločnosti počas pretrvávajúcej celosvetovej pandémie, keď istoty zo dňa na deň vystriedali neistoty, strach a obavy z nenápadnej, avšak všadeprítomnej choroby. Odkrýva kultúrne stereotypy národa, zachytáva detaily, ktoré sú súčasťou mnohých domácností, ako napríklad huňaté ponožky z nemenovaného obchodného reťazca na nohách babky, keramickí anjelikovia objavujúci sa na pozadí scén, plastové tašky, neodborná samodiagnostika zdravotných problémov. Celky striedajú detaily s poukázaním na moment s ironizujúcim podtextom. Autorka miestami vstupuje do deja nepatrnými otázkami, ktorými zdôrazňuje vizuálny kontext scény. Priame pohľady na rodinných príslušníkov strieda s pohľadmi na prostredie, ktoré sú sprevádzané iba hlasmi z televízie a rádia útržkovite informujúcimi o pandémii. Zaznamenáva každodenné situácie zasiahnuté dodržiavaním opatrení: dedko strieka stromy proti muchám a na tvári má nasadené látkové rúško, babka s kávou v ruke sleduje najnovšie správy, sestra na gauči plače, pretože nemá počítač a technické zabezpečenie na štúdium, a hovorí, ako od toho závisí všetko. Podobne sa tento problém prejavil u mnohých sociálne znevýhodnených rodín s nízkymi príjmami, viacerými deťmi a nutnosťou dištančnej výučby. Kým pred pandémiou sme boli takpovediac nevnímaví voči každodenným úmrtiam, ktoré tu vždy boli, zrazu sa na nás začali sypať z každej strany čísla a štatistiky o úmrtiach. Téma, ktorá doposiaľ nebola predmetom každodenného života, sa stala jeho súčasťou podobne ako ranné umývanie zubov či pitie kávy. Stopková vytvára obrazy, prostredníctvom ktorých reflektuje vplyv pandémie aj na každodennú komunikáciu v domácnosti. Videá s estetikou amatérskych záznamov sa neskôr prelínajú iba do zvukovej stopy. Z krátkych nahrávok vypozorujeme narastajúci dištanc rodinných príslušníkov, zvyšujúcu sa apatiu a hnev vyvolaný intenzívnejšou druhou vlnou epidémie, dnes už rok trvajúcim núdzovým stavom, množstvom obmedzení a absenciou sociálneho života. Problémy súvisiace s pandémiou prenikli do vnútra každej rodiny, rozhovory pri obednom stole sa premieňajú na horúcu diskusiu o testovaní, očkovaní a antivaxerizme. V niektorých rodinách sa táto situácia prejavila posilnením mnohých vzťahov v rámci rodinných štruktúr, kým v iných zasa naopak, vyvolala zvýšené množstvo konfliktov spôsobených zásadnými názorovými rozdielmi. Stopková zobrazuje svet okolo seba bez príkras. Jar, vietor, lupene kvetov, oddych, pokoj sa po roku vracajú v neštandardnej situácii života ovplyvneného pandémiou. Všeobecné nešťastie, starosti, nervozitu a hnev by mala vystriedať radosť, ako hovorí vo videu Dôležité je, že je radosť, nie? autorkin otec. Šťastní ľudia tvoria šťastné rodiny a šťastné rodiny tvoria šťastnú spoločnosť.
Slovenská Nan Goldin?
Súčasťou každej spoločnosti sú menšie subkultúry. Jednu z nich fotografovala Karina Golisová (*1997) intenzívne počas dvoch rokov a naďalej je pre ňu inšpiráciou. Témou jej série Utopia (2018 – súčasnosť) sa stala komunita ľudí, ktorí žili a tvorili v dnes už neexistujúcej budove na Košickej ulici 37 v Bratislave. Punkový priestor, rozpadnuté časti nábytku, koberce, oblečenie na podlahe, potetované telá, sex, drogy a rokenrol. Motívom jej fotografií sa stávajú alkoholické večery, dôverné portréty blízkych priateľov a priateliek, ktorí autorku s kamerou v ruke púšťajú do najintímnejšej blízkosti. Portrétovaní priatelia sú si vedomí fotografky, pohľady im často smerujú do kamery, čím ju, ale i nás, divákov a diváčky, vpúšťajú do svojho intímneho prostredia. Golisová nie je len pozorovateľkou, je súčasťou tejto skupiny a prináša surový, drsný, čiernobiely, avšak úprimný pohľad. Zachytáva každodenný život úzkeho kruhu ľudí podobne, ako to v minulosti robili fotografky Nan Goldin či Libuše Jarcovjáková. Priestor vymedzený štyrmi stenami sa im stal útočiskom pred konzumným svetom kapitalizmu, žili v ňom podľa vlastných konvencií a pravidiel. Tento strhujúci dokument nám ukazuje život „na opačnej strane“, kde sa ľudia pokúšajú oprostiť od pravidiel spoločnosti, žijú v rebélii voči nej, skromnosti a nádeji. A prečo píšem o tejto sérii fotografií v súvislosti s rodinou? Tou sa nám neraz stáva komunita a prostredie, ktoré môže byť pre daného jedinca v mnohých ohľadoch zdravšie a prirodzenejšie ako biologická rodina.
Nová generácia, nové otázky
Bežne sa stretávam so situáciou, keď si ľudia počas rozhovoru nevedia predstaviť pod výrazom rodinná fotografia iný obraz ako skupinovú fotku tzv. tradičnej rodiny a fotografie z rodinného albumu. Mnoho takýchto snímok je snahou o zachytenie šťastia. Takéto šťastie je však len ideálnou predstavou, maskou, ktorú si nasadzujeme, obrazom, ktorý sa o sebe snažíme podať, a nie tým, aký v skutočnosti je.
Rodina má vo fotografii širokospektrálne zastúpenie. Autori a autorky pristupujú k téme z mnohých perspektív. Kým v minulosti patril k najčastejšie využívaným dokumentárny prístup, postupne sa k nemu pridávali ďalšie, ako napríklad konceptuálne spracovanie témy, časozberné projekty skúmajúce zmeny v čase a priestore, intímne denníky odhaľujúce osobné príbehy, inscenované fikcie, prostredníctvom ktorých autori a autorky vytvárajú nové svety a imaginárne príbehy, spomienky pretvorené do obrazov, digitálna manipulácia či práca s kolážovým prístupom a ďalšie. Od portrétu až po zátišie, od dokumentárnych projektov až po inscenovanú fotografiu, od archívnych snímok až po video. Čoraz častejšie sa stretávam s projektmi, kde prostredníctvom fotografií a rodiny autor či autorka riešia aktuálne spoločenské témy.
Pociťujem preto dôležitosť rôznych diskurzov v rámci témy rodiny vo fotografii. A cíti ju pravdepodobne aj mladá generácia autoriek, ktoré sa už počas štúdia prostredníctvom témy rodiny dotýkajú všeobecnejších problémov, ako sú coming-out či samotná akceptácia ľudí z LGBTQ+ komunity slovenskou väčšinovou spoločnosťou, traumy z detstva, ktoré sa neskôr prejavujú aj na fyzickom zdraví, komunitné spolužitie ako paralela voči biologickej rodine alebo problémy spoločnosti, ktoré sú dané sociálnymi či politickými vplyvmi. Je obdivuhodné, ako tieto mladé ženy zaujímajú kritické postoje k témam, o ktorých sa nie každému ľahko hovorí. Otvárajú ich cez novú prizmu, a zároveň konfrontujú všeobecne zakódované obrazy rodiny prostredníctvom vizuálneho umenia.
Autorka je fotografka, absolventka Katedry fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a Univerzity aplikovaných vied v nemeckom Bielefelde. V súčasnosti dokončuje doktorandské štúdium na VŠVU.
