V období rokov 1830 – 1870 sa úpadok prirodzenej úrodnosti pôdy z dôvodu straty pôdnych živín stal ústredným ekologickým problémom kapitalistickej spoločnosti ako v Európe, tak aj v Severnej Amerike. (Porovnateľné starosti vyvolal len úbytok lesov, nárast mestskej populácie a malthuziánske strašidlo preľudnenia.) V týchto desaťročiach svet dobýjal guánový imperializmus, keďže pri hľadaní prírodných hnojív začali kolonialisti prečesávať celú planétu; vznikla moderná pedológia; prebiehal vývoj umelých hnojív a sformulovali sa radikálne návrhy prechodu k udržateľnému poľnohospodárstvu, ktoré v konečnom dôsledku smerovali k prekonaniu antagonizmu medzi mestom a dedinou.
Ústrednou postavou v tejto kríze úrodnosti pôdy bol nemecký chemik Justus von Liebig, avšak jej širšie spoločenské dôsledky najprenikavejšie preskúmal Karl Marx. Liebigove a Marxove náhľady na problém úrodnosti pôdy si neskôr osvojili ďalší myslitelia, v rámci marxistickej tradície o. i. aj Karl Kautsky a V. I. Lenin. Do päťdesiatych rokov 20. storočia však problém zdanlivo ustúpil, keďže sa medzičasom rozvinul masívny hnojivársky priemysel a rozšírilo sa intenzívne používanie umelých hnojív.
Dnes sme čoraz viac oboznámení s ekologickými škodami, ktoré privodilo spoliehanie sa na umelé chemické prostriedky. Rozsah týchto škôd sa po druhej svetovej vojne výrazne zväčšil, a preto sme svedkami obnoveného záujmu o udržateľné poľnohospodárstvo, v ktorom ústrednú rolu zohráva cyklus pôdnych živín. Opätovne objavujeme potrebu nájsť si k pôde ekologický vzťah. V nasledujúcich odsekoch stručne predstavíme vývoj problematiky úpadku úrodnosti pôdy počas posledných stopäťdesiatich rokov.
Liebig a kríza pôdy v devätnástom storočí
V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 19. storočia viedlo znepokojenie nad vyčerpanou pôdou najprv v Británii, a krátko potom aj v ďalších rozvíjajúcich sa kapitalistických ekonomikách Európy a Severnej Ameriky, k fenomenálnemu nárastu dopytu po hnojivách. Hodnota importu kostí do Británie sa medzi rokmi 1823 a 1837 zvýšila z 14 400 na 254 600 libier. Prvá loď s peruánsky guánom (nahromadeným trusom morských vtákov) pristála v Liverpoole roku 1835; do roku 1841 Británia importovala 1 700 ton a do roku 1847 už tvorilo súhrnný dovoz 220-tisíc ton tohto materiálu. Európski roľníci boli v tomto období natoľko zúfalí, že kvôli kostiam zužitkovateľným na hnojivo dokonca prehľadávali napoleonské bojiská (Waterloo, Austerlitz).
Rozvoj modernej pedológie úzko súvisel s týmto dopytom po zvýšení úrodnosti pôdy, ktoré si kapitalistické poľnohospodárstvo vynútilo. V roku 1837 Britská spoločnosť pre rozvoj vedy Liebiga požiadala, aby preskúmal vzťah medzi poľnohospodárstvom a chémiou. Výsledkom bola jeho Organická chémia a jej využitie v poľnohospodárstve a fyziológii (1840), ktorá podala prvé presvedčivé vysvetlenie úlohy pôdnych živín (napr. dusíka, fosforu či draslíka) pri pestovaní rastlín. V Anglicku Liebigove myšlienky zapôsobili na zámožného statkára a agronóma J.B. Lawesa, ktorý začal v roku 1837 na svojom pozemku v Rothamstede blízko Londýna experimentovať s hnojivami. V roku 1842 Lawes po tom, ako vynašiel spôsob výroby rozpustného fosfátu, predstavil prvé umelé hnojivo, a už v nasledujúcom roku si nechal postaviť továreň na výrobu svojich nových „superfosfátov“.
Jeho technológia sa však mimo Británie šírila len pomaly. V Nemecku sa prvé fabriky na výrobu superfosfátov objavili až v roku 1855, v Spojených štátoch až po občianskej vojne a vo Francúzsku až po vojne proti Prusku. Ba čo viac, výsledky hnojenia pôdy jedinou živinou (ako bol fosfát) sa po spočiatku výnimočných výnosoch prudko znižovali, keďže celková úrodnosť pôdy je závislá na tej živine, ktorej je v pôde najmenej (Liebigov zákon minima).
Liebigove objavy najprv len prehĺbili vnímanie krízy v rámci kapitalistického poľnohospodárstva. Roľníci si väčšmi uvedomovali úbytok minerálov v pôde a nedostatok hnojív. Tento problém zvlášť akútne pociťovali farmári v Spojených štátoch, najmä na newyorskom vidieku a na plantážach juhovýchodu. Britský monopol na dodávky peruánskeho guána blokoval Spojeným štátom jednoduchý a ekonomicky prijateľný prístup k tomuto hnojivu, preto začali podnikať – najprv neoficiálne a neskôr ako súčasť cielenej štátnej politiky – imperiálne anexie všetkých ostrovov, ktoré by mohli disponovať bohatstvom tohto prírodného hnojiva. Pod legislatívnym krytím zákona známeho ako Guano Island Act, ktorý Kongres prijal v roku 1856, sa americkí kapitalisti zmocnili v priebehu rokov 1856 – 1903 deväťdesiatich štyroch ostrovov, skál a ostrovčekov po celom svete, pričom šesťdesiat šesť z nich americké ministerstvo zahraničných vecí klasifikovalo ako územia prislúchajúce Spojeným štátom. Deväť týchto guánových ostrovov je pod správou Washingtonu doteraz. Guánový imperializmus však nepriniesol výsledky v podobe takého množstva a kvality prírodného hnojiva, aké krajina potrebovala.
Medzičasom sa peruánske zásoby guána začali v šesťdesiatych rokoch 19. storočia stenčovať a postupne ich nahradili čilské dusičnany. Hoci objav draselných solí v Európe otvoril prístup k tomuto minerálu a dodávky prírodných aj umelých fosfátov urobili túto živinu dostupnejšou, naďalej pretrvával problém s dusíkatými hnojivami (syntetické dusíkaté hnojivo sa podarilo vyrobiť až v roku 1913).
Úpadok prirodzenej úrodnosti pôdy v dôsledku narušenia živinového cyklu v pôde, ktorý je sprievodným javom kapitalistického poľnohospodárstva, prehlbujúce sa poznanie o potrebe konkrétnych pôdnych živín a obmedzenia dodávok prírodných aj umelých hnojív, pokiaľ chceme kompenzovať stratu prirodzenej úrodnosti pôdy, to všetko prispelo k všeobecne rozšírenému pocitu, že úrodnosť pôdy sa ocitá v kríze.
V Spojených štátoch sa problém ešte komplikoval z geografických dôvodov. Vidiecka pôda štátu New York, ktorý s nástupom 19. storočia nahradil región Nového Anglicka ako strediska pestovania pšenice, si v desaťročiach po roku 1825, keď bol otvorený Erijský prieplav, mohla v dôsledku konkurencie poľnohospodárskej produkcie zo západu krajiny konečne vydýchnuť. Otrokárske plantáže na juhovýchode, najmä tie, ktoré boli zamerané na pestovanie tabaku, medzitým zaznamenali dramatický pokles úrodnosti pôdy.
Newyorskí farmári na túto krízu zareagovali presadzovaním racionálnejšieho poľnohospodárstva prostredníctvom vzniku poľnohospodárskych spoločností. V roku 1825 vznikla Newyorská poľnohospodárska spoločnosť a o dva roky neskôr začal Jesse Bud, redaktor z mesta Albany, vydávať mesačník Cultivator, ktorý mal propagovať nové metódy farmárčenia vyskúšané v Británii. Vylepšené postupy sa týkali prírodného hnojenia, sušenia vlhkej pôdy či striedania plodín. Po publikovaní Liebigovej Poľnohospodárskej chémie (pod týmto názvom je jeho Organická chémia a jej využitie v poľnohospodárstve a fyziológii známejšia) v roku 1840 sa newyorskí farmári obrátili k novej pedológii ako svojej spáse. V roku 1850 vycestoval škótsky poľnohospodársky chemik, profesor James F. W. Johnston, ktorého Marx nazval „anglickým Liebigom“, do Spojených štátov a vo svojej vplyvnej práci Poznámky k Severnej Amerike zdokumentoval stratu prirodzenej úrodnosti pôdy. Proces demonštroval na znehodnotenej pôde New Yorku, ktorú porovnal s úrodnejšími poľami západu krajiny.
Mnohé z týchto problémov vo svojom diele reflektoval ekonóm Henry Carey, ktorý v päťdesiatych rokoch 19. storočia kládol dôraz na skutočnosť, že dlhé obchodné cesty v dôsledku vzdialenia sa mesta a dediny predstavovali najdôležitejšiu príčinu čistého úbytku pôdnych živín a vzostupnej krízy v poľnohospodárstve. Túto myšlienku neskôr ďalej rozviedli Liebig a Marx. „[K]eďže celú energiu krajiny,“ napísal Carey o Spojených štátoch vo svojich Princípoch sociálnych vied (1858), „spotrebúva obchodník pre rozširovanie svojej moci, nie je nijakým prekvapením, že ľudia na každom rohu ‚okrádajú zem o jej základný kapitál‘“.
Tieto obavy severoamerických farmárov sa obratom dostali k Liebigovi, najmä prostredníctvom Careyho spisov. Vo svojich Listoch o modernom poľnohospodárstve (1859) Liebig tvrdil, že obchodnícke „empirické poľnohospodárstvo“ vytvorilo „systém plienenia“, ktorý narúšal „reprodukčné podmienky“ pôdy. Pôdne živiny „v produkcii mizli rok po roku, žatvu po žatve“. Ako otvorený systém amerického vykorisťovateľského farmárčenia, tak aj tzv. „pokročilé poľnohospodárstvo“ európskych roľníkov neboli ničím iným než „krádežou“. „Racionálne poľnohospodárstvo,“ by, naopak, dokázalo „do polí vrátiť podmienky ich úrodnosti“.
Liebig vkladal nádeje do širšej dostupnosti hnojív, jednak vďaka objavom ich prírodných ložísk a jednak vďaka produkcii ich syntetických variantov. Zároveň však stál za „veľkou kampaňou za ekonomickejšie používanie hnojív a recykláciu výživových prvkov na európskych poliach“, ako ju popísal historik pôdy Jean Boulaine. V tomto zmysle bol Liebig „predchodcom dnešných ekológov“. Vo svojich Listoch na tému zužitkovania mestského odpadu adresovaných lordovi primátorovi Londýna (1865) Liebig tvrdil – vychádzajúc zo súdobého stavu Temže –, že dva problémy znečistenia miest ľudskými a zvieracími exkrementmi a úpadku prirodzenej úrodnosti pôdy sú prepojené a že organické recyklovanie, ktoré by živiny prinavrátilo do pôdy, je neodmysliteľnou súčasťou racionálneho systému mestského poľnohospodárstva.
Význam pre dnešok
Uvedené trendy, ktoré znepokojovali Andersona, Liebiga, Marxa, Kautského a Lenina, sa paralelne s rozvojom kapitalizmu v 20. storočí len zintenzívnili. Keďže mechanizácia a nízke ceny poľnohospodárskych produktov vytlačili ľudí z polí, pracujúca trieda sa skoncentrovala najprv v mestách a potom v predmestských komunitách. Pokračujúci vývoj pracovných príležitostí v mestskom priemyselnom sektore a neskôr v (pred)mestských sektoroch služieb a štátnej správy priniesol v druhej polovici storočia nové pracovné miesta rodinám, ktoré sa predtým venovali práci na poliach. (Na druhej strane urbanizácia vo väčšine krajín tretieho sveta prebehla bez toho, aby v mestách došlo k porovnateľnému zvýšeniu zamestnanosti.) Paralelne s tým, ako čoraz viac ľudí opúšťalo pôdu, sa zlom v živinovom cykle pôdy stával ešte zreteľnejším než v 19. storočí.
Keďže pôda prichádzala o živiny a organickú hmotu, znižovala sa aj jej úrodnosť. Veľa sa diskutovalo o tom, čo robiť s takouto „vyčerpanou“ pôdou. V rovnakom čase, keď sa z polí strácali živiny, sa odpad, ktorý ich obsahoval, vlieval do mnohých jazier a riek a pobrežné mestá ho vyvádzali priamo do oceánu. Hoci čističky odpadových vôd, ktoré sa inštalovali od sedemdesiatych rokov 20. storočia, problém znečistenia vody v Spojených štátoch čiastočne riešili, vzápätí sa objavil nový: ako sa zbaviť zachytenej usadeniny. Dnes sa vozí na skládky, spaľuje alebo používa na poliach, pričom všetky tri procesy majú závažné environmentálne dôsledky.
Dve okolnosti vytvorili podmienky pre druhý zlom v živinovom cykle pôdy. Po prvé, dostupnosť lacných dusíkatých hnojív po druhej svetovej vojne uviedla do pohybu sériu zmien. Pri výrobe dusíkatých hnojív sa používa rovnaký postup ako pri výrobe výbušnín. Koniec vojny uvoľnil tieto výrobné kapacity, ktoré sa mohli využiť na výrobu dusíkatých hnojív. (Je tiež potrebné zmieniť ďalšie agrochemické spojivo s vojenským priemyslom: mnohé z pesticídov používaných v poľnohospodárstve sa pôvodne vyvíjali na vojenské použitie ako defolianty a nervovoparalytické látky.) S rozšírením dostupnosti dusíkatých hnojív vymizla nutnosť spoliehať sa na strukoviny, ktoré transformujú atmosférický dusík do podoby, ktorá je zužitkovateľná rastlinami a podporuje ich plodnosť. Kedysi sa ďatelina a lucerna viažuce dusík používali na kŕmenie kráv a oviec. Sotva však zanikla potreba ich pestovať za účelom dodávok dusíka iným plodinám ako strukovinám (pšenici, kukurici, jačmeňu či paradajkám), farmy sa mohli ľahšie špecializovať buď na rastlinnú, alebo na živočíšnu výrobu.
Po druhé, odkedy sa zrýchlili koncentračné procesy v poľnohospodárskej výrobe, spracovaní potravín a marketingu, korporácie začali sústreďovať chov zvierat v blízkosti zopár málo potravinárskych závodov. Zvolili si miesta, ktoré ponúkali isté výhody, ako napr. laxnú environmentálnu reguláciu, zanedbateľné riziko odborárskych štrajkov či nízke mzdy. Veľkí potravinárski producenti čoraz viac propagovali svoje výrobky pod známymi značkami, a aby sa k zákazníkom dostal uniformný, očakávaný tovar, potrebovali dostať pod kontrolu čo najväčšiu časť produkčného reťazca. Začali preto buď s vlastnými veľkochovmi, alebo s dodávateľskými zmluvami, v rámci ktorých farmár-subdodávateľ nemusel ani len vlastniť zvieratá, zato musel napĺňať prísne požiadavky svojho korporátneho zamestnávateľa. Živočíšna výroba sa takto skoncentrovala v istých regiónoch Spojených štátov: hovädzie veľkochovy na juhu Veľkých prérií, hydinové závody v Arkansase a na polostrove Delmarva (ktorý je rozdelený medzi štáty Delaware, Maryland a Virginia) a továrne na bravčové v istých častiach stredozápadu a v Severnej Karolíne.
Tieto vývojové línie vyústili v druhej polovici 20. storočia do nového javu, v ktorom sa zrkadlí oddelenie ľudí od pôdy – tak znepokojujúce Marxa a ďalších – a oddelenie hospodárskych zvierat od pôdy, na ktorej sa rodí ich potrava. Veľkokapacitné hydinové a bravčové megafarmy (príznačne nazývané továrenskými farmami) sú takmer úplne v rukách potravinárskych konglomerátov či jednotlivcov zviazaných dodávateľskými zmluvami s korporáciami ako sú Tyson a Perdue. Veľkochovy ošípaných s desiatkami tisíc zvierat nie sú ničím nezvyčajným. Vyše tretiny dobytka predávaného v Spojených štátoch pochádza len zo sedemdesiatich chovov a 97 percent predaja americkej hydiny tvoria výrobky zo závodov, ktoré spracujú viac než stotisíc brojlerov ročne. Dokonca aj na mliečnych farmách, ktoré si pestujú veľký objem vlastných krmovín, je bežné dovážať zhruba polovicu kŕmnej spotreby zvierat. Toto pretrhnutie fyzického spojiva zvierat a pôdy, ktorá rodí ich potravu, naďalej znižuje množstvo živín a organickej hmoty v pôde využívanej na rastlinnú výrobu. Rastlinné farmy musia používať veľké množstvá umelých hnojív, aby za daných parametrov výroby dokázali vykompenzovať stratu obrovského objemu živín z pôdy.
Ba čo viac, prenajímatelia pôdy na rastlinnú výrobu nemajú nijakú ekonomickú motiváciu podnikať také zlepšenia kvality pôdy, za ktoré počas platnosti nájomnej zmluvy nedostanú žiadnu kompenzáciu. Až 48 percent americkej poľnohospodárskej pôdy bolo v roku 1994 v prenájme. V istých sektoroch je prenájom pôdy zvlášť bežným javom: v prenájme je 60 percent pôdy na pestovanie obilnín a 75 percent pôdy, z ktorej sa zbiera bavlna. Prenájom pôdy je tiež rozšírenejší na veľkých farmách: až 58 percent pôdy je v prenájme fariem, ktoré majú ročné hrubé tržby vo výške 250-tisíc dolárov alebo viac. Veľký rozsah prenajímanej pôdy je ďalším faktorom, ktorý posilňuje trend špecializácie fariem a krátkodobých opatrení na udržanie úrodnosti pôdy. Výsledkom je spoliehanie sa na syntetické hnojivá namiesto dlhodobých ekologických stratégií správy pôdy na pestovanie plodín.
Environmentálne dôsledky
Narušenie živinového cyklu pôdy v dôsledku fyzického oddelenia najprv ľudí a neskôr zvierat od pôdy vyvolalo potrebu ešte intenzívnejšieho využívania syntetických živín. A zatiaľ čo rastlinné farmy trpia nedostatkom živín, ich prebytok sa akumuluje v mestách a veľkochovoch. Z dôvodu veľkých vzdialeností sa tieto nazhromaždené živiny nevracajú na polia; energetické a finančné náklady takejto recyklácie by boli privysoké.
Popísaná situácia má celý rad kritických environmentálnych dôsledkov:
- Na výrobu, transport a aplikáciu hnojív sa spotrebúva obrovské množstvo neobnoviteľných energetických zdrojov. Približne štyridsať percent energie potrebnej na vypestovanie akra kukurice v kukuričnom páse Spojených štátov pripadá na dusíkaté hnojivá (je to dvojnásobok energie oproti druhej energeticky najnáročnejšej položke), zvyšných šesťdesiat percent sa delí medzi pohonné hmoty, prevádzku a údržbu strojov, semená a pesticídy.
- Rozpustnosť používaných hnojív zakladá ďalšie problémy: kontaminujú povrchové toky aj podzemné vody. Aby toho nebolo málo, vysokú koncentráciu zvierat vo veľkochovoch sprevádza nadprodukcia živín, ktorú priľahlá pôda nedokáže bezpečne absorbovať. Z kontaminácie podzemnej vody nadbytkom dusičnanov vyplývajú priame zdravotné riziká. Prebytočné živiny z poľnohospodárskej výroby sa podpísali pod znehodnotenie biotopu v zátoke Chesapeake, morských prostredí, ako je mŕtva zóna Mexického zálivu na západ od ústia rieky Mississippi, či mnohých jazier.
- Zanedbávanie striedania plodín na väčšine rastlinných fariem je sčasti spôsobené dostupnosťou lacných umelých hnojív. Výsledkom je strata organickej hmoty a úbytok biodiverzity organizmov v pôde. Znehodnocovanie pôdy ide ruka v ruke s množením prenášačov chorôb a parazitov, ktorému by inak zamedzila pestrá zmes konkurenčných organizmov. Nezdravé rastliny tiež priťahujú viac škodlivého hmyzu. Konečným dôsledkom tohto všetkého je ešte väčšie množstvo pesticídov nutných na ochranu rastlín vyrastajúcich zo znehodnotenej pôdy. Značná časť otráv poľnohospodárskych pracovníkov pesticídmi, ako aj kontaminácia potravín a podzemnej vody, je teda dôsledkom znehodnocovania pôdy.
- Ťažobná činnosť zameraná na pôdne živiny spôsobila podstatné environmentálne škody. Osud jednej z obetí guánového imperializmu naznačuje, čo možno čaká ďalších: Malý ostrov Nauru v južnom Tichomorí bol nemeckou kolóniou od roku 1888 až do prvej svetovej vojny, po ktorej sa dostal do správy Austrálie a zotrval pod ňou (s výnimkou obdobia druhej svetovej vojny, keď ho okupovalo Japonsko), až kým sa v roku 1968 neosamostatnil. S povrchovou ťažbou bohatých ložísk fosfátu sa začalo okolo roku 1908 a predpokladá sa, že do pár rokov budú celkom vyčerpané. Podľa článku v The New York Times sú „štyri pätiny ostrova vyťažené, čo pripomínajú krátery vytvárajúce dojem prízračnej mesačnej krajiny… Jediným obývateľným územím je už len úzky pobrežný pás v tieni kokosových paliem. V dôsledku ťažby sa zhoršilo aj miestne počasie. Teplo stúpajúce z rozhorúčených vyťažených plání odkláňa dažďové mraky sponad ostrova a necháva ho škvariť sa v neustálom suchu.“
Čo robiť?
Z dlhodobej perspektívy je dôležité pochopiť, že problémom udržateľného poľnohospodárstva dnes nie sú ani chýbajúce technológie, ani neznalosť ekologických procesov. Hoci toho stále veľa nevieme, dokážeme vymyslieť a vytvoriť také agroekosystémy, ktoré sú biologicky udržateľné a zohľadňujú živinový cyklus pôdy, ako aj ďalšie faktory jej zdravia. Množstvo poľnohospodárov však toto poznanie nedokáže zužitkovať a bojuje o prežitie v súčasnom ekonomicko-sociopolitickom systéme.
Humánny a udržateľný systém, ktorý chce byť socialistický a vychádzať z ekologických princípov, starostlivosť o Z/zem nemôže obísť. Ako napísal Marx, ide o „nescudziteľnú podmienku bytia a reprodukcie reťazca ľudských generácií.“ Ak by sme tieto elementárne problémy nevzali v rámci našich bojov do úvahy, naisto by sme zlyhali nielen v zápase o sociálnu spravodlivosť, ale aj v napĺňaní záväzku voči Z/zemi. Je totiž základom, ktorý nás prostredníctvom bio-geologických procesov udržiava pri živote. Jednou vecou si môžeme byť istí: budúce generácie nám neodpustia, ak sa poddáme systému – ako je ten dnešný –, ktorý funguje na princípe „po nás potopa“.
Text je krátený, pôvodne vyšiel pod názvom Liebig, Marx and the Depletion of Soil Fertility: Relevance for Today’s Agriculture v Monthly Review roč. 50, 3/1998
Z anglického originálu preložil Martin Makara
