Ako sa u nás žije ukrajinským odídencom v núdzi?
Od zrušenia príspevku na ubytovanie odídencov sa mnohí Ukrajinci a Ukrajinky na Slovensku ocitli bez domova, prípadne skončili v extrémnej chudobe. Počnúc prípadmi, keď ich núdza môže doviesť až k zneužívajúcim ponukám, o ktorých som písala pred časom. A končiac prípadmi, keď sa ľudia v extrémnych životných situáciách ocitajú úplne bez pomoci. Výsledkom je, že sa u nás odohráva tichá kríza, o ktorej sa len málo píše v médiách.
Od júla 2024 dostávajú príspevok na ubytovanie pre odídencov po prvých sto dvadsiatich dňoch na našom území iba takzvané „zraniteľné skupiny”. Zákon takto definuje člena domácnosti, ktorá je príjemcom pomoci v hmotnej núdzi, osobu so závažným zdravotným postihnutím, šesťdesiatpäť a viacročných seniorov, dieťa do päť rokov či rodiča alebo fyzickú osobu, ktorá sa stará o dieťa do piatich rokov.
Iné osoby už nemajú nárok na príspevok, a to bez ohľadu na ich reálnu situáciu. Odídenci sa tak u nás ocitajú v situácii, v ktorej mnohí zvažujú návrat na Ukrajinu. Ak sa vrátiť nemôžu, napríklad preto, že ich mestá či obce sú zničené a nemôžu alebo nechcú putovať ďalej na západ, zostávajú žiť na Slovensku v extrémnej chudobe.
Útek z krajiny kvôli onkologickému ochoreniu
V lete tohto roku som spoznala pani Ľudmilu, onkologickú pacientku a bývalú učiteľku z Charkova na invalidnom dôchodku, ktorá žije sama v Košiciach. Keď si sadám oproti nej, cítim obrovský smútok. Hoci som zvyknutá robiť rozhovory s obeťami vojny, je veľmi ťažké na vlastné oči vidieť, v akých nesmierne ťažkých finančných podmienkach sa ľudia ako Ľudmila ocitli.
Ľudmila ušla z Charkova presne 6. marca 2022, len niekoľko dní po tom, čo Rusi koncom februára 2022 spustili plnoformátovú vojnu a začali masívne ostreľovať mesto. V Charkove zostali žiť jej dvaja dospelí synovia, z ktorých jeden okamžite narukoval, a manžel. Práve ten Ľudmilu doslova prinútil opustiť Ukrajinu, pretože v rozbombardovanom meste nemala možnosť navštevovať lekárov či dostať sa k potrebným onkologickým liekom.
„Keď ma viezli na stanicu, všetci sme plakali, ale vedela som, že nemám na výber,“ vysvetľuje mi Ľudmila chvejúcim sa hlasom. A po krátkej prestávke dodáva : „Manžel prežil masívne bombardovanie Charkova, mladší syn odišiel bojovať.”
Alyona Budahovska, komunikačná manažérka pre ukrajinskú pobočku českej organizácie Človek v tiesni, potvrdzuje, že ľudia s onkologickým ochorením, no aj tí s inými chronickými ochoreniami, majú na Ukrajine veľmi obmedzený prístup k zdravotnej starostlivosti. „Napriek tomu, že čelia rôznym výzvam vrátane limitovaného prístupu k zdravotnej starostlivosti, nedostatku liekov, základných služieb a hrozbám neustáleho bombardovania, ľudia žijúci v prifrontových oblastiach vykazujú nesmiernu odolnosť,” zhodnotila Budahovska. Práve Človek v tiesni pomáha v týchto oblastiach tým najzraniteľnejším.
Pre Ľudmilu by však bol nedostatok liekov zničujúci, preto sa rozhodla zostať žiť na východnom Slovensku. Hoci tam nikoho nepoznala, verila, že bude blízko hraníc, a keď sa vojna skončí, rýchlo sa vráti domov. „Mám krásne spomienky na to, ako som prišla na Slovensko. Všetci ľudia, ktorých som stretla, od hranice vo Vyšnom Nemeckom až po Košice, mi pomohli. Dostala som jedlo, strechu nad hlavou, mohla som sa umyť,” spomína.
Keď z Ukrajiny utekala, mala pri sebe len 50 eur. Jediným šťastím bolo, že po príchode na Slovensko dostala všetko, čo potrebovala: jedlo, drogériu i zdravotné poistenie, vďaka ktorému mohla a dodnes môže pokračovať v onkologickej liečbe.
V Košiciach dlho žila na internáte, neskôr sa presťahovala na privát. „Na internáte nám dávali jedlo aj humanitárnu pomoc.” Hoci dostávala len príspevok v hmotnej núdzi vo výške okolo 60 eur, dokázala prežiť, lebo si nič nemusela kupovať.
Dnes žije v podnájme na byte, ktorý zdieľa s inou Ukrajinkou. Od júla 2024, odkedy sa skončil príspevok na ubytovanie pre odídencov, musí za nájom platiť 150 eur mesačne. Nájomné je relatívne nízke najmä preto, že majiteľka bytu sa zľutovala nad Ľudmilinou situáciou a nepýta viac. Napriek tomu dá Ľudmila za strechu nad hlavou takmer celý invalidný dôchodok. Na ďalšie veci, napríklad na jedlo a drogériu, jej ostáva doslova len pár eur.
Pri našom stretnutí Ľudmila veľmi plakala. „Prežívam len vďaka pretrvávajúcej pomoci Slovákov a Sloveniek: niekto mi kupuje chlieb, iný ďalšie potraviny. Organizácie mi darovali oblečenie, onkologické lieky mi hradí poisťovňa. Je však ťažké byť v pokročilom veku závislá od pomoci iných a nemôcť si sama kúpiť ani len jedlo.”
Navyše, Ľudmilin syn nedávno padol na fronte. Jej príbeh je ukážkou toho, aké ťažké je byť odídencom, ktorý čelí ťažkému ochoreniu a vojna mu vzala syna. Ľudmila pritom nie je výnimkou. Ľudí s podobným osudom sú u nás tisíce, pričom mnohí žijú v absolútnej chudobe.
Ukrajinci bez domova
„Od skončenia programu poskytovania ubytovania pre utečencov z Ukrajiny sa začali na našu ukrajinskú linku Nezábudka obracať klienti a klientky, ktorí a ktoré uviedli, že v súvislosti so zrušením štátneho programu poskytovania pomoci s bývaním u nich vzrástla úzkosť, strach a pocity bezmocnosti,” povedala mi v rozhovore Silvia Herts, riaditeľka ukrajinskej linky dôvery Nezábudka, ktorá na Slovensku poskytuje pomoc ukrajinským odídencom.
„Niektorí klienti hovorili o rozhodnutí vrátiť sa späť na Ukrajinu. Niektorí zvažovali, že sa presťahujú do inej krajiny, aby tam požiadali o dočasné útočisko. Ďalší premýšľali nad tým, že by si našli prácu navyše, aby si mohli zaplatiť bývanie,” vymenúva Herts.
Spomedzi mnohých rozhovorov si vybavuje ten, ktorý sa odohral tento rok v auguste. Na linku zavolala staršia pani, ktorá, ako sa počas rozhovoru ukázalo, žila s manželom na stanici už dva alebo tri dni. Keďže si nevedeli nájsť lacné ubytovanie, ocitli sa na ulici a prespávali na autobusovej stanici. Zúfalá pani sa obracala na mnohé organizácie, no všetky jej povedali, že program sa už skončil a s manželom už nemôžu bývať na ubytovni, keďže sú tam ubytovaní len dôchodcovia, osoby s ťažkým zdravotným znevýhodnením a matky s malými deťmi. Ona ani jej manžel nepatrili do žiadnej z týchto kategórii.
„Žena plakala do telefónu, pretože s manželom majú 60 rokov, a nemajú kam ísť. Na spiatočnú cestu na Ukrajinu nemali peniaze,” spomína Herts. Našťastie si pár neskôr našiel ubytovanie u známych, ktorí sa zľutovali nad ich situáciou.
Dvadsať eur na mesiac
V iný horúci letný deň v Košiciach spoznávam pani Ľudmilu, 73-ročnú dôchodkyňu z Kramatorska, strategického mesta na Donbase, ktoré je dlhodobo terčom ruského ostreľovania. Na naše stretnutie z ďalekého košického sídliska prichádza napriek obrovskej horúčave pešo. Keď sa pýtam, prečo, Ľudmila mi vysvetlí, že si nemôže dovoliť cestovný lístok. Na živobytie jej každý mesiac ostáva len 20 eur, takže musí v dlani obracať každých päť centov.
Ľudmila žila v čase vypuknutia plnoformátovej ruskej invázie sama a veľmi ťažko znášala bombardovanie Kramatorska. Jej dom napokon zničilo ruské ostreľovanie a útekom na Slovensko si Ľudmila zachránila aspoň holý život. Napriek nepriaznivej situácii sa usmieva, stará sa o seba a nestráca nádej. O svojom ťažkom osude rozpráva s úsmevom.
Až do marca 2024, kým program pre ukrajinských odídencov nebol zredukovaný na polovicu, Ľudmila vôbec nemusela platiť nájomné. Tristo eur za izbu v Košiciach jej pokryl štátny príspevok. Teraz však dostáva iba polovicu sumy, zvyšných 150 eur musí doplatiť zo svojho vrecka. Tvrdí, že na Slovensku dnes od štátu dostáva 170 eur na mesiac. Po zaplatení chýbajúceho nájomného jej zostane 20 eur, z ktorých musí vyžiť celý mesiac. Kvôli vysokému veku a zdravotným problémom nemôže pracovať. Hoci sa snažila nájsť si aspoň fyzicky nenáročnú prácu, nepodarilo sa jej to.
V minulosti si odložila poukážky na jedlo, ktoré dostala od charitatívnych organizácií. „Prežívam vďaka nim,“ vysvetľuje, ukazujúc mi poukážky do najbližšieho supermarketu. „Programy sa postupne skončili, no som veľmi vďačná, že vôbec boli, že nám Ukrajincom pomohli. Predtým sme mohli jesť, fungovať normálne, teraz sa však situácia mení.”
Ľudmila otvorene priznáva, že závidí ľuďom, ktorí si môžu v obchode kúpiť potraviny, na ktoré majú chuť. Keď bude najhoršie, bude obchádzať všetky humanitárne organizácie a prosiť o pomoc.
„Súčasťou začleňovania ukrajinských odídenkýň a odídencov do života na Slovensku je aj riešenie podobných výziev, ktorým čelia občania Slovenska. Medzi najvýraznejšie patria nedostatočná výška pomoci v hmotnej núdzi, ktorá neumožňuje pokryť základné životné potreby, nedostatok miest pre deti vo vzdelávacích zariadeniach či nedostatok zdravotníckeho personálu,” zhodnotila Barbora Moravčíková, koordinátorka právnej pomoci Ligy za ľudské práva.
„Ľudia s dočasným útočiskom na Slovensku ďalej zažívajú špecifické problémy, ktoré sa Sloveniek a Slovákov netýkajú v takej miere. Na Slovensku nemôžu získať status osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nemajú nárok na niektoré sociálne dávky napriek tomu, že majú rovnaké odvodové povinnosti. Problémy zažívajú aj opatrovatelia osôb so závažným zdravotným postihnutím, keďže nespadajú pod štátny program podpory bývania pre odídencov. V praxi sa stretávame s ťažkosťami pri hľadaní bývania, ktoré sa po poslednej novele zákona o azyle vyskytujú častejšie,“ dodala.
Bezplatný pohreb
Práve Liga za ľudské práva zdokumentovala v posledných mesiacoch množstvo prípadov, keď odídenci a odídenky na Slovensku čelili mimoriadnym výzvam. Právnička Ligy za ľudské práva Svitlana Katynska mi priblížila niektoré z nich.
Katynska sa stretla napríklad so situáciou, keď manžel a manželka boli dôchodcovia, pričom manžel bol na invalidnom dôchodku a manželka mu pomáhala. Ani jeden z nich nebol schopný pracovať, najmä pre zdravotné problémy a vysoký vek. Ich celkový mesačný príjem pre dve osoby bol 277 eur, no keď sa na jar tohto roku na Slovensku znížili príspevky za ubytovanie odídencov, doplácali za bývanie presne 200 eur. Dvom ľuďom tak zostalo na živobytie 77 eur.
Iná klientka Ligy za ľudské práva má manžela trpiaceho rakovinou vo štvrtom štádiu. Obaja sú dôchodcovia, aktuálne nepracujú. Podľa ich slov dostávajú od úradu práce dohromady 46 eur. Ak manžel zomrie, pár požiadal Ligu za ľudské práva o to, aby im pomohla s bezplatným pohrebom.
Ďalším príkladom tristnej situácie je matka a jej dieťa s autizmom, ktorí prišli na Slovensko na jar 2024. Dieťa má päť rokov a už ďalej nedokázalo znášať ostreľovanie, preto sa po dvoch rokoch vojny presťahovali na Slovensko. V rámci programu pre Ukrajincov si však nikde nevedeli nájsť bývanie. Matka okrem toho nemala čas vybaviť si oficiálnu pomoc pre dieťa so zdravotným postihnutím. Žena tak zatiaľ nemôže chodiť do práce, pretože pre jej dieťa nie je k dispozícii škôlka. Na Ligu pre ľudské práva sa obrátila s prosbou o nájdenie ubytovania.
Ďalším príkladom ľudí v núdzi boli ukrajinskí študenti – stredoškoláci, ktorí ešte nedosiahli plnoletosť a žijú na Slovensku bez rodičov. Majú status odídencov, no po zrušení príspevku na ubytovanie majú problém zaplatiť ubytovanie na internáte.
Takýchto a podobných prípadov sú na Slovensku aktuálne stovky, ak nie tisíce. Ľuďom, ktorí prišli o svoje domovy na Ukrajine, a nemajú prostriedky, aby sa presídlili do iných štátov, tak neostáva iné ako život v chudobe alebo čakať, kým sa nad nimi niekto zľutuje. Hoci sú sami vojnovými utečencami a utečenkyňami, u nás sa dnes mnohí ocitajú bez domova a čelia vykorisťovaniu, chudobe a neraz aj hladu.
Autorka je ľudskoprávna novinárka
Tento text vznikol vďaka podpore Journalismfund Europe
