Židovskí herci: Hranice autenticity

Terézia Klasová7. novembra 2017973

V rámci festivalu Pro-téza sa v nezávislom kultúrnom priestore A4 predstavilo aj Židovské divadlo z Varšavy s inscenáciou Židovskí herci. Tri herečky a traja herci tu rozprávajú svoje príbehy, no podobne ako židovský herec nemusí byť Židom, ani pri výbere príbehov sa režisérka Anna Smolar neriadila ich pravdivosťou, ale skladala a zamieňala výpovede, ktoré následne prisudzovala iným aktérom za účelom vytvorenia fiktívnej, a pritom autentickej koláže výpovedí členov súboru. Ako sa hercom darilo budovať atmosféru vierohodnosti, pre prijatie predstavenia založeného na koncepte mokumentu nepochybne kľúčovú?

Predstavenie otvára séria ritualizovaných úkonov sprevádzaných pokynmi – trikrát sa umyjú ruky, naleje víno, nasadí a sníme jarmulka z hlavy. Počas neho dochádza aj k nadviazaniu kontaktu s divákmi, ktorým je ponúknuté víno a vianočka (akt ponúkania vianočky jeden z hercov uvedie ako veľmi vážny rituál). Neskôr, v priebehu predstavenia sa podobné jednoduché pokusy o kontakt už neopakujú. Tieto prvky, zaťažené konvenciou interaktívnych divadelných predstavení, v ktorých akt ponúkania (jedla zo spoločného stola v prípade, že sa na javisku koná hostina, prípadne iného pokrmu) možno vnímať ako jednu z najschodnejších ciest, pôsobia napriek expozičnej funkcii rozpačito, resp. s ohľadom na celý dramatický tvár náhodne. Je otázne, či k tomuto dojmu neprispieva i spojenie šarmantného nadhľadu a naivity (ritualizované úkony, vysvetlenie k ponúkaniu vianočky) úvodu a provizória A4-ky, ktoré dodáva minimalistickej scénografii (tá pôvodne slúži ako kontrastné, nerušivé pozadie hereckej akcii a osudom) priestorovo i obsahovo neželaný druhý plán.

Základným stavebným postupom inscenácie je koláž osobných výpovedí, pretkávaná opakovanou (prerušovanou, spresňovanou a obmieňanou) divadelnou skúškou, ktorá otvára niekoľko navzájom prepojených tém. Za ústrednú pritom možno považovať vykorenenosť a pocit bezdomovia Židov v Poľsku – „nikde, ale veľmi špecifické nikde“ / „mám pocit, že mi niekto vzal domov a zlomil srdce“ / „všetci sme ale označení hneď od začiatku“. Zároveň sa tieto výpovede dotýkajú kontextu súčasnej geopolitickej situácie – utečeneckej krízy. Medzi ďalšími témami sa objavuje paradoxné cudzinectvo nežidovských Poliakov, ktorí sa z rôznych dôvodov stali členmi súboru, rodinná história s charakterom istej osudovosti („babička umiera 1979, keby neumrela, bol by som brúsičom drahokamov“), či často artikulovaná absencia úcty voči hereckému povolaniu („2016 – umiera moja mama, nikdy ma nevidela na javisku“ / „moja mama považuje herectvo za rozmar“).
Väčšina hercov v skutočnosti nemá židovské korene, režisérku preto zaujímalo, odkiaľ pochádzajú, aká je ich minulosť a akým spôsobom tvarujú svoje osobnosti. Nechcela rozprávať o dedičstve ani pamäti, ale zamerala sa na súčasnosť – rozhovor o židovských hercoch napokon tiež vypovedá rovnako o židovskej otázke vo všeobecnosti, ako i o súčasnom vzťahu medzi Poliakmi a Židmi.

Ústredným prvkom koláže je príbeh (resp. príbehy) súčasného židovského herca. Východiskovými sa pritom pre inscenáciu stali aspekty, ktoré definujú súbor, a skúmanie spôsobov, akými sa s nimi identifikuje a vyrovnáva. Nejde o úchvatné osudy, ale o koláž informácií, emócií a často podvedomých správ, ktoré budujú krehký, vratký divadelný svet na tenkej hranici medzi dokumentom a fikciou. Hoci pôvodne vychádzali z metód dokumentárneho divadla, rozhodla sa Anna Smolar pre mokument, ktorý jej umožnil výpovede obracať, spochybňovať divácke očakávanie a jednoduchšie dosiahnuť „pravdu v jej nevinnosti“.

A hercom sa naozaj darilo spomínané ciele dosiahnuť. Výpovede o osudoch často akcentujú špecifické napätie vyvolané tendenciou kontrolovať sprostredkovanú správu a obraz, ktorý tvorí o človeku. Herci tak pôsobili na príjemcu práve prvkami, ktoré sú typické pre autentickú osobnú výpoveď. Ponúka sa otázka, do akej miery práve toto dokáže diváka obohatiť, nakoľko zásadné je jeho ocenenie schopnosti autenticky priblížiť príbeh, ktorý nie je hercov vlastný. Ak pozorovateľ nedokáže rozpoznať, aký je vzťah hercov ku skutočným osudom, ktoré predstavujú, o čom vypovedá naznačovanie ich zameniteľnosti? (Je to výpoveď o podobnosti, spriaznenosti a človečenstve, alebo skôr o pozícii, v ktorej mizne individualita?)

Diváci zostávajú „stále väčšinou“ – keď jedna z herečiek proklamuje: „Nechcem, aby moja práca bola vnímaná v kontexte, chcem, aby ľudia hovorili o mojej predstavivosti, citlivosti, nikde nemám takých blízkych ľudí, ako tu,“ obracia sa na nich v náhlej, ostrej konkrétnosti – naivne, sebecky, ale priamo – ako k divákom konkrétneho predstavenia, ako k svedkom konkrétneho osudu.

A práve jemná sieť podobných momentov tvorí hodnotu predstavenia – tvorí atmosféru, v ktorej sa počúva a v ktorej sa prehodnocujú očakávania tým najsubtílnejším spôsobom – čakaním. Na chvíľu skutočne platí, že „čas nehrá úlohu, dôležitá je akosť kameňa“.

Autorka je študentka scenáristiky a dramaturgie 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: