Takmer najlepší

Víťazom každoročného hodnotenia básnických debutov, ktoré zverejňuje Knižná revue, sa za rok 2016 (hodnotil Matúš Mikšík) celkom predvídateľne stala Antimita Michala Talla (drewo a srd). Prečo predvídateľne? Na rozdiel od ostatných hodnotených kníh sa totiž Tallovej zbierke na pomery básnických debutov už predtým dostalo značnej pozitívnej reflexie. Sociologicky pritom možno špekulovať, do akej miery k tejto reflexii prispela, v kombinácii s autorovými schopnosťami, aj jeho dobrá inštitucionálna pozícia a súvisiace sociálne siete.

Zaujímavejšie sú preto knihy, ktoré sa v pomyselnom rebríčku umiestnili za Antimitou. Prvé miesto tesne uniklo zbierke ø Michala Baláža (Spolok slovenských spisovateľov). Pritom, ako píše Mikšík, „ak by bol Balážov debut o trocha ‚kompaktnejší‘ (rozumej ‚skomprimovanejší‘) mohlo by to byť ešte lepšie, ba dokonca najlepšie – takto to však v pomyselnom rebríčku ‚stačí‘ ‚iba‘ na druhú priečku“. Treťou v poradí je zbierka Petra Ciba Apnoe (Skalná ruža). K nej je Mikšík už menej zhovievavý a na chválu nadväzuje poznámkou, že „ide o ‚klasický‘ nevyvážený debut so zábleskami naozaj pozoruhodných obrazov“.

Čo je na týchto dvoch zbierkach zaujímavé? Najmä ich odlišnosť. Stoja na opačných póloch súčasného básnického diskurzu, predstavujú odlišné spôsoby uvažovania o poézii. Predsa ich však zopár vecí spája. Predovšetkým, ani jedna z nich sa nepokúša o radikálnu transformáciu podoby slovenskej poézie – sú pokračovateľmi existujúcich literárnych tendencií, ktoré zásadne neinovujú.

 

Rebel v medziach žánra

Debutová zbierka Michala Baláža nadväzuje na tvorbu autorov, ktorých Jaroslav Šrank nazýva „nekonformní individualisti“, teda napríklad Ivana Koleniča či básnikov „barbarskej generácie“. Zo súčasných autorov je možné nájsť paralely napríklad s tvorbou Mirky Ábelovej. Podobne ako u týchto autorov, aj Balážov lyrický subjekt formuje predovšetkým negatívna skúsenosť s chladným, neosobným moderným svetom. Jeho odpoveďou je revolta, spočívajúca najmä v ironickom postoji – používaní subštandardných jazykových foriem, sexuálnej explicitnosti či persifláže posvätných symbolov.

Zbierka sa skladá zo štyroch častí, pričom každá z nich disponuje vlastným okruhom kľúčových tém. Pre časť Ja vo svete je dôležitá skúsenosť subjektu s osamelosťou v cudzine (explicitne sa tu odkazuje na Nórsko, viď aj názov zbierky): „videli ho padať // zo strechy hotela // (a nepočkali na // dopad) /// tesne pred betónom // sa zobudil // a počul // ako ho nechcú“. Svet vo mne pozostáva z rôznorodých textov, ktoré tematizujú spoločenské témy, napríklad nacionalizmus a fašizmus, ale aj diskrepanciu medzi moderným životným štýlom a subjektívnym pocitom šťastia, prípadne ide o rôzne anekdotické reflexie. Časť Ja v tebe tematizuje erotické skúsenosti lyrického subjektu. Tie mu umožňujú uniknúť zo všednej reality, pretože „všetko mimo náš sex // je nehostinná planéta“. Postupne sa aj však aj sféra lásky stáva odmietavou: „ležíš na bruchu // (…) // pozeráš na mesiac visiaci na stene // ktorú sme si medzi sebou vztýčili“. Posledný cyklus, Ty vo mne, akcentuje práve túto skúsenosť s odcudzením v mileneckom vzťahu. Z lásky sa stáva „studená pec“. Pocit odcudzenia zhŕňa záverečná báseň, v ktorej subjekt problematizuje svoje skúsenosti a ich básnickú reflexiu: „všetko je to pripravené // vopred nacvičené divadlo // aby ste umierali s pocitom // že sa niečo // zásadné deje /// nedeje sa nič // a toto nie je báseň“.

Mikšík vo svojom hodnotení píše, že autor „dômyselne využíva biblické alúzie na vyostrenie výrazu“. V skutočnosti však pôsobia skôr prvoplánovo. Dobrým príkladom môžu byť metafory ako „a všetky moje hriechy // sa stávajú krémom // na božie topánky“ či „zamiloval sa // (..) // do ejakulátov, ktoré si musela // utierať z brucha // (…) // slovom božím, novinami…“. S humorom, ktorý Mikšík spomína, je to o niečo lepšie – v zbierke je naozaj niekoľko obstojne vypointovaných básní (napr. báseň Austrália). Viaceré humorné pasáže, napríklad „keď ma fajčíš // mám sto chutí vyhasnúť // prach som a // po filter sa premením“ (s. 71), si však autor mohol odpustiť. Pravda, neviem, či sú vtipné zámerne.

Aby som to zhrnul, ø je čitateľná zbierka, v ktorej nie je problém nájsť, popri nevydarených, aj viacero dobrých básní. Do prúdu nekonformného individualizmu však neprináša žiaden zásadne nový impulz – len traktuje konvenčnú rebelsko-masochistickú pózu, ktorá sa čitateľa snaží šokovať a pobaviť indiferenciou k vybraným pravidlám vysokej literatúry. Nedostatočná „skomprimovanosť“, o ktorej hovorí Mikšík, je len sekundárny problém.

 

Re-fragmentácia nedokončená

Východiská debutovej zbierky Petra Ciba sú celkom odlišné – na jednej strane je tu zreteľný vplyv lyrickej poézie, ktoré však autor kombinuje s impulzmi z prostredia text generation. Výsledkom je koncízny a úsporný štýl, v ktorom autor kombinuje emocionálne nabitú lyrická výpoveď s prvkami informatického diskurzu. Celkom efektívne tak vyjadruje aktuálnu epistemickú transformáciu – v jeho poézii prestáva byť jasné, kde je hranica medzi elektronikou a používateľom, medzi žitým svetom a virtuálnou realitou. Podobným smerom sa nedávno vydali napríklad Mária Ferenčuhová a Michal Tallo, ktorí svoj prístup programovo pomenovali spirituálny posthumanizmus.

Apnoe pozostáva z troch cyklov: Anaeróbne pásmo, 0 a 1Optický vlas. Kľúčovou témou Anaeróbneho pásma je „trajektória návratu“, ktorou sa lyrický subjekt vracia do detstva: na obed k starej mame, do detskej izby, na sídlisko. Už tu sa však ukazuje silný vzťah k informatickému diskurzu, keďže subjekt opätovne prežíva svoje detstvo prostredníctvom digitalizovaných fotografií: „vo virtuálnych záhradách // prehĺtam digitálny prach // skladám roztrúsené pixle na jazyku“. 0 a 1 zasa tematizuje milostný vzťah, opäť prostredníctvom výrazov prevzatých z diskurzov informatiky a elektroinžinierstva – milenci sa stávajú „aparátmi“, ich vzájomný cit „signálom“ (tamže). Je len škoda, že táto Cibova tendencia je v stálom konflikte s jeho snahou o používanie konvenčných lyrických prostriedkov: „môžeme sa defragmentarizovať v kostiach /// apo- // to        m /// do lona // vyhriatej maternice // celou silou // zaliať sa tichým voskom“. Tretia časť zbierky sa napokon sústredí na tému rozchodu a súvisiacich pocitov samoty, vzájomného neporozumenia, smútku. Práve tu dostáva Cibova experimentálna stránka najväčší priestor, napr. pri štylizovaní básní ako elektronických správ, či faktúry za internet.

Zásadná kritická výhrada, ktorú voči Cibovmu debutu artikuluje vo svojom hodnotení Matúš Mikšík, je, že jeho snaha o prestúpenie klasickej lyriky informatizovaným posthumanistickým diskurzom vyznieva často násilne a miestami spadá do klišé. S tým sa nedá nesúhlasiť. Oveľa väčším problémom je však, naopak, zbytočné lipnutie na lyrickej tradícii, ktoré Mikšíkovi konvenuje. Cibo akoby zostával niekde na polceste – jeho subjekt sa síce snaží artikulovať skúsenosť transhumanizmu, ale nevie sa vyviazať z konvenčnej lyrickej emocionality a tém detstva, lásky, smútku. Lexémy, ktoré autor do svojej poézie prevzal z informatického diskurzu, potom pôsobia naozaj iba ako pokusy o formálnu aktualizáciu konvenčnej lyriky.

 

Nebáť sa utópie

Ani jeden z týchto dvoch debutov nie je vyslovene nevydarený, ale to bude tak všetko. Balážove ø môže byť sympatické vtipom či vzdorovitosťou, v konečnom dôsledku je však najmä nostalgickým ohliadnutím sa za jednou literárne vyčerpanou štylizáciou. Neznamená to, že túto poetiku nie je možné aktualizovať – iba to, že Baláž ju neaktualizoval. Cibovo Apnoe je možno čitateľsky menej atraktívne, no autor o poézii uvažuje o niečo koncepčnejšie. Problémom však je, že aj to, čo je v jeho zbierke relatívne nové, je vo väčšine prípadov závislé od konvenčných tém a postupov lyrickej poézie.

To, čo obom debutom chýba, je radikálne básnické gesto. Baláž a Cibo však nemusia smútiť, nie sú v tom sami. Na slovenskej básnickej scéne sa už niekoľko rokov neobjavilo dielo, ktoré by radikálne polemizovalo s poetickou tradíciou (možno zbierka Michala Rehúša Poetika ataku). Z tohtoročných debutov k tomu má vari najbližšie Mathesis universalis Jána Picha, ktorá podvracia konvenčné lyrické schémy zapojením matematického kódu. Väčšina básnikov sa však, tak ako Cibo a Baláž, stále bojí utópie.

 

Autor je básnik, literárny kritik, redaktor Kloaky

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *