1. Markéta Wagnerová + Jakub Orel Tomáš: Krása žít
Keď sa ocitneš v Brne a začneš byť stálym obyvateľom mesta, jedna z prvých vecí, o ktorých sa dozvieš, je zevl. Múdry ujo, ktorý sa niekde v nočnej pivnici zjaví pri tvojom piatom pive a povie ti, koľko ľudí v tomto meste spadlo do slastnej pasce ničnerobenia, z ktorej sa už nedá dostať, a treba si dať pozor, lebo je to ľahké a lákavé. Ako keď sa ocitneš v rozprávke, a bradatý mudrc ti povie najdôležitejšiu radu, ktorá ti má pomôcť prežiť v tomto novom svete, ktorý nepoznáš.
Strih,o rok neskôr. Skupinka ľudí z Fakulty výtvarných umení nakrúca film, a prizve ma k sebe. Film je podľa všetkého založený na tom, že sa odohráva veľmi pomaly, a herci vykonávajú tak málo aktivity, ako je možné.
Postavíš digitálnu zrkadlovku na statív. Spustíš záber. Zrkadlovka je schopná uložiť dvanásťminútový záber, potom sa natáčanie zastaví. Zábery budú použité v takej forme, v akej boli nakrútené, nič sa nebude strihať, nebude sa nahrávať odznovu, nič.
Hral som v posledných štyroch záberoch, čiže asi poslednej hodine filmu. Predtým stihli nakrútiť ďalšie dve hodiny.
Niekde na miestach, kde raz možno vyrastie nové, moderné Južné Brno, sú väčšinou rumoviská a smetiská. Na jedno také sa vyberieme, ale musíme najprv cestou vo Vaňkovke nakúpiť rekvizity – ide hlavne o pivo Primus, pretože pomer cena a výkon v rámci dvojlitrovej plastovej fľaše ľudového moku okamžite evokuje zevl. V jednej z predošlých scén sa hrdina filmu chytil do nastraženej pasce, a samozrejme návnadou bola práve dvojlitrovka Primusa.
Umiestnime sa na smetisku. Dostal som inštrukciu sadnúť si na starý plesnivý gauč uprostred odpadkov, občas si odpiť z piva, občas preskúmať niektorý z odpadkov okolo seba. Druhý týpek robí to isté, nezávisle odo mňa. Kdesi uprostred záberu nastane radikálny zlom – spod kopy odpadkov a hnedého kožucha sa vyhrabe tretí človek a podá mi umelé kvety. Potom všetci traja sedíme na gauči a popíjame každý svoje pivo z dvojlitrovky.
V ďalšom zábere navštívime piesočnatú plochu, kde sedíme na kuse dreva, konzumujeme šalát s pečivom a Primusa, a občas skúšame podpáliť piesok.
Podobne v treťom zábere navštívime opustené koľajisko – už potme, takže našu činnosť sa dá len vytušiť – aby sa na záver naša nahromadená energia vybila v poslednom zábere, ktorý na umelo navŕšenej halde, vzniknuvšej pri výstavbe najvyššej budovy Česka, AZ Tower, zachytáva náš vskutku neúspešný pokus podpáliť Brno.
Film bol zároveň školskou ročníkovou prácou. Na premiére sa zúčastnilo viacero jeho aktérov, ktorí vylihovali na gauči, a silne prežívali toto trojhodinové dielo, počas ktorého im vyskakovali spomienky na to, ako sa na jeho vzniku podieľali. Projekcia mala veľmi pokojnú, oddychovú atmosféru, a veľa divákov film pozeralo poležiačky.
Po premiére sa konala ešte jedna projekcia filmu, na samotných školských klauzúrach, kde si hodnotiaci profesori museli pozrieť celé toto dielo. Ako to dopadlo, o tom už nemám žiadne informácie.
2. Verejné deti: Proces nezastavíš, on má na to oné
Nemať rád lúčenie, nie je taká neobvyklá vec. Je to vec, ktorá vedomie v podstate ochromí, a najlepšie, čo sa dá urobiť, je si tento pocit neprivádzať. Lenže toto je rozlúčka s pre mňa natoľko významným miestom, že je jednoducho nutné ju urobiť. Je to ako rozlúčka s detstvom alebo s nevinnosťou.
Okamžitá inštinktívna reakcia na ochromujúci podnet, pobiť sa verzus utiecť, má aj tretie možné vyústenie, a tým je vytuhnutie. To je celý kreatívny princíp, na ktorom som schopný postaviť dielo, ktoré má práve vzniknúť. Zvyšok nášho tímu je na tom úplne rovnako.
Náš tím sa volá Verejné deti, a ide o nezáväzné improvizačné zoskupenie s premenlivým členstvom. Naším cieľom je neproduktívne sa hrať – hrať sa na koncert, na performanciu, na video, na dospelákov, na záhaľku, na témy okolo nás. Spôsob, akým reflektujeme svet, je do istej miery pasívny. Divák buď musí vyvinúť aktivitu na svojej strane, aby z toho dostal niečo ako umeleckú výpoveď, alebo môže ostať pasívny spolu s nami, a stať sa súčasťou toho ničoho.
Ocitneme sa v trojici na viacerých miestach na juhovýchode Slovenska, nosíme so sebou viacero terénnych nahrávacích zariadení súčasne, a nahrávame sa pri tom, ako nerobíme takmer nič.
Bažiny, trstiny, vlhké lúky, lužné lesy. Záhrada, podstienka, veľký orech. Nahrávanie beží bez prestávky, a prístroje máme rozmiestnené tak, aby mikrofóny pokryli celý priestor, kde sa pohybujeme. Sme tam, sme prítomní na nahrávke v zmysle našej osobnej prítomnosti, ale omnoho viac sa nedeje, iba tam sme. Občas riedko vydávame zvuky, ktorými sa snažíme pochytiť okolité kuňky, žaby alebo vtáky. Občas hráme na notoricky lenivé druhy hudobných nástrojov, ako je kalimba, detský xylofón, ukulele, ale väčšinou to nie je koherentná kompozícia, ale náhodné zvukové machule v priestore, špliechané podobne pomaly a pozvoľna, ako všetky iné zvuky vydávané inými živými tvormi, s ktorými tento priestor zdieľame.
Je to v podstate celkom stereotypný druh záhaľky, hipisácka mládež klasicky vypĺňa prázdno času hraním na nástroje, na ktoré nevie hrať, ale rámcuje to do podoby vážneho rituálu. Lebo tam aj tak nejde o nás, ale o to vtáctvo, obojživelníky a vietor, my sme iba ich občasné ľudské zrkadlo. Robíme to isté, čo oni, sedíme a vydávame zvuky.
Niektorí ľudia si moment, ktorý práve prežívajú, zarámcujú zapálením cigarety („sedeli sme na brehu bažiny a dávali si cigu“). V dnešnej dobe sa to posunulo, a namiesto cigarety je takýmto rámcovaním momentu selfíčko, ktoré si v danej situácii vytvoríš. V tomto zmysle je nahrávka naším zvukovým selfíčkom, roztiahnutým na pár hodín dĺžky. Namiesto vešania fotiek na instagram vešiaš terénne nahrávky na bandcamp.
Keď sa neskôr ocitneme v civilizácii, naše tempo sa o niečo zrýchli, ale naša pasivita ostáva. Sme na obyčajnej vychádzke, a naša komunikácia je úplne obyčajná. Ja chcem iba zachytiť tie zvuky trebišovského parku.
Aj tak však nahrávka postupne naberá tempo tým, ako okolo nás postupne rastie vidiecka a mestská krajina. Zaháľanie je prvotný stav singularity, avšak vždy ide iba o stav dočasný, z ktorého sa človek preberie a naskočí na zrýchlené tempo svojho obvyklého života.
3. Mačací bocian: Papuľobranie
Aj keď sa slovo „ezoterika“ spája obvykle s duchovnými kultami vyžadujúcimi istú mieru zasvätenia, v dnešnej dobe môžeme tento pojem rozšíriť aj na kultúrne dianie. Existujú kultúrne javy, ktoré sú prístupné iba úzkemu, zasvätenému okruhu jedincov. Možno máte aj vy niekde vo svojom okolí svojho vlastného zabávača, ktorého humoru rozumie iba vaša skupinka kamarátov, pretože je veľmi ťažko prenosný mimo kontextu vašich osobných vzťahov.
Jeden takýto sa volá Mačací Bocian, pochádza z Prešova, ale už tam dlhšiu dobu nežije. Už vyše desať rokov sa úzka partia zväčša niekoľkých konkrétnych ľudí stretáva na rozličných charizmatických miestach, aby sa tam venovala klasickej mládežníckej záhaľke, avšak v tomto prípade ozdobenej náhodne generovanými rečníckymi improvizáciami Mačacieho Bociana.
Jeho improvizácie obvykle postupujú v pozvoľnom tempe: medzi jednotlivými frázami môžu byť medzery o trvaní sekúnd až minút, ale potom autor náhle chytí niť, a vyplodí dvojminútovú súvislú miniatúru. Jeho emblematickým dielom je nekončiaca sága O Chladenom kurati – vždy vtedy, keď to nečakáš, na scénu vstúpi Chladené kura, ktoré zažije nové dobrodružstvo, niekedy na päť sekúnd, niekedy na minútu alebo tri. Chladené kura v Afrike. Chladené kura komentuje ľadový hokej. Detektív Chladený vyšetruje vraždu Chladeného kuraťa. To je celé ale iba malou súčasťou jeho širokospektrálneho záberu – zažiť môžeš aj poéziu, pri ktorej sú jednotlivým schodom na schodisku prešovskej Kalvárie priraďované slabiky, zapínanie a vypínanie pouličných lámp magickými gestami, a pomedzi to útržkovité paródie na popkultúru a politiku, a neexistujúce zvieratká ako hrochoslon a mravčí bizón.
Návrat Mačacieho Bociana do Prešova sa posledné roky deje zriedkavo, takže je veľkou udalosťou v celom zhruba päťčlennom jadre jeho fanúšikovskej základne. Preto Mačací Bocian rovno organizuje festival, a nazýva ho Papuľobranie. Koncept je jasný bez toho, aby to ktokoľvek musel povedať: budeme sedieť na nejakom peknom mieste, v prírodnom extraviláne mesta Prešov, občas sa venovať konzumu, a občas počuť nejakú novú improvizáciu. Nebude to ale klasické vystúpenie: javisko ti dáva moc nad publikom, a aj tlak túto moc využiť k ich pobaveniu bez hluchých miest a kiksov. Lenže krúžok kamarátov ti dáva rovnocenné prepojenie s nimi, a nulový časový nátlak na účinkujúceho.
Táto udalosť je rámcovaná ako festival, takže pre dnešok sa tento princíp trochu láme. Jeden z účastníkov si volá kamaráta. Ten si myslí, že prichádza do obyčajneho krúžku sediacej mládeže, a venuje sa konverzácii. To, že Mačací Bocian tam občas vsúva bizarné repliky, je také nenápadné, že si to všíma iba časť nášho krúžku – jeho prejav je nepriebojný, a odmena prichádza až po sústredení sa naň.
Keď tento návštevník zistí, že všetci sa v skutočnosti pozeráme na Mačacieho Bociana, vyplaší ho to. Vôbec nerozumie, prečo sa partička ľudí v skutočnosti neprišla porozprávať, ale iba sa všetci pozerajú na chlapíka, ktorý si svojim tichým hlasom akoby pod nos raz za pol minúty povie náhodný nonsens. Je zdrvený. Uteká preč.
Chvíľu sme ticho, lebo takúto situáciu sme nečakali. Ale Mačací Bocian sa po chvíli dostane do formy, a zadelí improvizáciu, pri ktorej sa všetci chytáme za bruchá.
O hodinu prichádzajú pre zmenu moji kamaráti. Tentokrát im už vopred poviem, že sme na festivale. Oni sa snažia napojiť sa na veľmi pomalé tempo tohto festivalu, avšak zreteľne to uniká aj im – z mesta prišli veľmi nabudení a ich komunikácia prebieha v rýchlejšom tempe, než akcia, na ktorej sme. Veľmi rýchlo to vzdávajú. „Vidíme sa v meste“.
My zvyšní si stále ležíme v tráve, pozeráme do oblohy, a improvizácia Mačacieho Bociana si ďalej tečie prúdom pomalým ako oblaky na nebi.
O pár dní Mačací Bocian pôjde preč, a zase ho dlho neuvidíme. Existuje dôvod, pre ktorý tento človek nerobí klasicky rámcované živé vystúpenia. Existuje dôvod, pre ktorý je jeho prítomnosť najlepším druhom zaháľania a relaxu.
foto: Markéta Wágnerová & Jakub Orel Tomáš: Krása žít (2014). Zábery z paradokumentárneho filmu.
Samuel Szabó
Vznik textu podporila z verejných zdrojov Nadácia mesta Bratislavy.
